Úúúúúú, priateľov máš.

Toľko je toho, čo Vám chcem povedať, že neviem, či sa to na tie internety celé zmestí, kurníkšopa. 

Skúsim to nejak tematicky porozdeľovať. Aby tie články mali aj pointu. Snáď sa podarí. Možno nie. Možno budú aj súvisieť navzájom alebo čo. Ešte neviem.

A ozaj, do konca roka bude jedna prestávka, dobre?

Budem chvíľu na takom mieste, kde ani internety nie sú. Tak sa potom nebojte, dám včas vedieť a po návrate budeme pokračovať:)

Toto je dôležité.

Mám doma jednu šálku. Pijem z nej rannú kávu. Už milión rokov. Dostala som ju ako darček od jednej skupiny v práci. Boli to samé baby a bolo to veľké. Myslím na vás celkom často.

Niektoré spojenia zafungujú hneď a vydržia dlho.

Snažím sa prísť na to, ktorý rok to bol. To sa robí tak, (aby si sa nemusel pozrieť do kalendára) že si to spojíš s tým, o čom ste sa s tými ženami rozprávali. A podľa toho vieš, ktorá fáza života to práve bola. Pri tejto šálke to napríklad viem úplne presne. 

Bola to tá fáza, keď som bola ruka hore a veľké párty:D

To si pamätáš podľa toho, že keď si sa v sobotu ráno zobudila u tej jednej kamošky, bolo to na zvuk ICQ. To je taká vec, cez ktorú sme si vtedy písali. Ale len cez počítač. Nie cez telefón.

Tá vec fungovala už v časoch, keď si sa do internetu prihlasoval tak, že to vydávalo tie chrčiace zvuky ako keby si ladil rádio v kombinácii s vyvolávaním mimozemšťanov.

Chcela som sa dostať jednoducho k veci, ale tie súvislosti okolo ma akosi pohltili:D Ale to tak majú všetci, nie? Že keď sa snažíš prísť na to, kedy niečo bolo, tak hneď nevieš číslo. Až na svetlé výnimky. (Konkrétne jedna. Kubo.)

Asociáciami sa snažíš dopátrať, kam to asi zaradiť časovo. Nakoniec to vzdáš a niekde sa ukotvíš, a podľa toho, či to bolo predtým alebo potom to dorátaš:D

My sme naozaj zvláštne stvorenia.

Vlastná stránka má takúto výhodu: sám si dávaš počet znakov a slov na príspevok, takže môžeš nastaviť aj “neobmedzene.” To spôsobí, že si tu potom ideš úpne bez hraníc, a môžes pôsobiť trochu “obmedzene”. 

Nevadí. Dobré to je.

Vrátim sa k veci. 

Vyratála som to. 11 rokov (aj keď to vôbec nie je dôležité). Mám tú šálku od tých dievčat a odvtedy z nej pijem rannú kávu. Často pri tej káve na ne myslím (to dôležité je). 

Niekedy sa v živote zjavia ľudia, s ktorými ti to akosi viac ladí.

Máte životy v iných mestách a možno sa aj pár rokov nevidíte. A keď sa stretnete, plynulo nadviažete v rozhovore tam, kde ste pred rokmi prestali. 

A vždy, keď sa vám tie vesmíry stretnú na káve / kofole po pár rokoch a zase to funguje, tak ťa to prekvapí. V dobrom. Že to funguje aj po rokoch a len s občasným kontaktom medzi tým, je pre mňa veľký zázrak. 

A ona len povie “elá elá” alebo on povie "va-re-né-ví-no" a ty máš záchvat smiechu. To bolo pred 10 rokmi a stále sa tam vieš vrátiť.

Mám veľké šťastie, že mám okolo seba niekoľko takýchto duší. Vždy je to stretnutie príjemné, tá konverzácia výživná a nečakane trvá niekoľko hodín. Rozhovor je plynulý, baví ťa, so záujmom počúvaš, témy sa nemíňajú. 

Veľa sa spolu smejete.

Trochu zaspomínate na ten čas, ktorý ste strávili spolu. Vtedy sa stal ten zázrak, ktorý spôsobil, že to puto je silné. Nevieš to pomenovať a vôbec nevieš, v čom to bolo iné ako ostatné stretnutia. Ale bolo.

Nikto sa na toho druhého nehnevá. Žiadne výčitky, že sa neozveš. Vieš, že má rodinu, nedá sa častejšie. Ty tiež stále lietaš. Podarí sa to len občas. A keď do toho mesta náhodou pôjdeš, dáš vedieť. Žijeme iným spôsobom a v iných kútoch krajiny / kontinentu / sveta. 

Alebo sme sa na inom kontinente stretli, aj keď žijeme na Slovensku. 

Alebo ste od susedov a patríte medzi tých, ktorým všetko a stále potvrdzujem. Lebo viete, ako ma to baví vyslovovať. Aj 10 krát za minútu. "Dyť jó." 

Je to v poriadku.

No keď sa to stretnutie deje, je ti naozaj dobre.

Alebo keď sa náhodou stretnete s manželkou kamarátovho kamaráta a nejako si sadnete po krátkej chvíli. Nájdete sa na sieti a občas si napíšete. Lebo to funguje a tá blízkosť je a rozumiete si úplne čarovne. Napíšete si občas a vždy je to super.

Niekedy nečakane “starú známu” osobu stretneš na služobke v úplne inom meste. 

Zastavíte sa na chodníku (chodbe nákupného centra) a zrazu, počas toho, ako len prehodíte pár slov, sa aj zotmie a tebe dojde, že sa rozprávate už skoro hodinu až keď sa zozimí a musíš sa vysmrkať, lebo si už vonku naozaj dlho a je ti chladno. 

Ani si si nevšimla.

Niekedy sa takto niekomu ozveš neskoro. Na správu odpovie niekto z rodiny a povie ti informáciu, ktorá ťa zmrazí. Zistíš, že už si to nestihla. Niekedy mám z toho strach. Vždy sa teším, keď to stihnem.

Niektoré kamarátky a kamaráti sú aj o 10 aj viac rokov starší ako ja. 

A možno už majú aj inú prácu. 

Tebe to nedojde a napíšeš na starý služobný telefón, že si v meste a či sa stretnete. A vtedy to zariadi vesmír tak, že človek, ktorý ten služobný telefón zdedil dokonca prepošle tú správu človeku, ktorému si ju pôvodne písala. Vďaka tomu sa spojíte a po pár rokoch si dáte spolu na pešej zóne po robote limonádu. Sedíte na terase až kým ju začnú upratovať, lebo zatvárajú. Stále je o čom.

Terasu zavrú, rozlúčite sa a idete každá svojou cestou. 

Akurát je ti ľahšie. Lepšie sa cítiš a ten svet je pár dní potom o kus krajší.

Z každej práce, v ktorej som doteraz robila, si nesiem niekoľko takýchto silných spojení. Nie sme spolu často. Ale sme spolu radi. Vždy je to super. Aj keď je to len občas.

Nehnevajte sa, prosím, že spolu nie sme tak často, ako by som si želala. Myslím na vás častejšie, ako si možno myslíte. 

Som rada, že vás mám v živote.

Aj vďaka vám a týmto našim občasným krátkym stretnutiam považujem svet za krásne miesto.

Veľmi si želám, aby ste sa tu všetci našli. Všetci vy, na ktorých som s úškrnom na tvári myslela, keď som toto písala.

Nemávam vždy dobré nápady:D, ale tento je:

Ak takého niekoho v živote máte aj vy, kľudne sa mu / jej ozvite.

Som si istá, že to bude dobré.