Čo ak škrečka behanie v tom kolese chvíľu naozaj baví?


Keď behá škrečok v tom koliesku je to pre nás niečo ako symbol robenia vecí dookola, bez cieľa, bez zmyslu. Lebo veď nikam nepríde, len stále beží. 

Ale čo ak to toho škrečka naozaj nejaký čas baví? Je to zlé?

Treba to riešiť?

Musí mať všetko zmysel?


IMG_4982_ajpg

Môj obľúbený výhľad v Art Bistro Stupava (insta: @artbistrostupava). Lampa und ostatné - atmosféra bistra. Obraz - výtvarníčka  Agnesa Vavrinová zo Stupavy. 



Veď aj opakovanie určitých vecí dookola (behanie v koliesku) nás zlepšuje a môže baviť. Asi krátkodobo, ale môže. Alebo nie?


Už minulú nedeľu večer bolo jasné, že najbližšie týždne budú riadny náklad:D. Niekedy výjde na jeden týždeň príliš vela príliš strategických vecí a príliš veľa príliš spoločenských aktivít. Skrátka, že keby sa to všetko, čo bolo v pláne na tieto dva týždne, rozdelilo do pol roka, úplne by to stačilo a bolo by to primerané tempo.

Poznáte?

Ja som to mala už dva týždne a ešte to jeden potrvá.

 

Mnohé z toho veci, ktoré sa stanú raz za rok, nietoré ešte menej často. Vyšli na jeden týždeň.


Situácie, keď treba byť pekná, milá, spoločenská, nahodená, tip - top aj po robote sa nakumulovali na jeden týždeň štyri. Jedna z nich aj 400 km od BA. To vytvára niekoľko rizík. Nedostatok spánku ako číslo jedna. Na každú z tých udalosti potrebuješ byť fit a v plnej sile a bez kruhov pod očami. Nedostatok síl – riziko číslo dva. A hlavne, a pre mňa najdôležitejšie – nedostatok času na spracovanie tých udalostí. A 5 dní z 5 treba byť ešte výkonný v práci. Čo?:D


Celé to rozdýchavaš, plánuješ, nachystáš handry aj vyžehlíš vopred, na každý deň, nech eliminuješ riziká čo najviac.

V pondelok ráno sa zobudíš, na tvári uvidíš nezakryteľnú vyrážku – áno, práve v ten týždeň, keď potrebuješ byť krásna, nevadí. Samozrejme, začneš menštruovať. Lebo málo toho máš.

Dobre teda, poď do mňa, týždeň:D


Zatneš zuby, nahodíš, dáš rúž, usmeješ a nenecháš ten šit aby Ťa zastavil:D

V priebehu týždňa postupne dochádzajú sily, únava sa nabaľuje, kŕče v bruchu sa stupňujú ale ty bojuješ. V piatok ráno vydýchneš a myslíš si, že už to pomaly utícha.


Už len jeden deň. Už len zopár stretnutí a presunov a prvý týždeň je za mnou.


Keď po ceste do Bratislavy v piatok ráno na ceste dostaneš defekt, ani ťa to v tom tempe už neprekvapí. Blikačky, nabok, asistenčná služba.


IMG_4991_ajpg


Nedá sa, hentam zavolajte, hento musíte. Klope mi na okno človek. Zložím ten hovor, v ktorom mi vysvetľujú ako sa to nedá a že mi to zaberie celý deň a mám ešte volať inde.


Otvorím dvere a on že: “Nahodím ti tú rezervu?”

“Vy ste poklad” – odpovedám mu v totálnom šoku z priamosti a ochoty. Kým prehodím veci z kufra (nezabúdajte, že je tam výbava po celom týždni:D) chalan stihne povedať, že ma videl, otočil sa na pumpe a vrátil sa. 

Rád pomôže. Aj jemu tak raz niekto pomohol.


Trvalo mu to celé pár minút. Keď zabuchol deravé vymenené koleso do kufra a podával mi ruku opýtala som sa, či prezúva formulu jeden. Usmial sa, zaprial pekný deň a išiel. Keď mi došlo, čo sa práve stalo, už mi zmizol z dohľadu. A ozaj, aj ten prvý míting som stihla.

Ako? Odkiaľ? Prečo? Je to celé vôbec možné?

 

Šanca, že si toto prečíta je asi nulová. Ale ak by náhodou predsa – je to veľká vec, čo si spravil. Ďakujem a verím, že to raz vrátim osobne. Alebo že to pošlem ďalej, aby sa Ti to dostalo naspäť cez niekoho iného.


Bol to záblesk z neba do celého toho šialeného tempa. Lebo to tempo je v týchto dňoch turbo. A trochu sa pýtam, či je to dobré a či je normálne, že nie som vyčerpaná a že ma ten celý kolotoč dokonca baví.


A potom sa stane neriešiteľná komplikácia, ktorú vyrieši nezištne náhodný okoloidúci a ty všetko stihneš.


Vieš, to potvrdenie, že “dobré to je, choď ďalej”? – tak toto bolo ono.

Popri tomto pracovnom tempe totiž pre vás pripravujem tie sľúbené “šmakocinky”. S tým súvisí dosť lietania, stretnutí a vybavovania. Všetky stretnutia a vybavovanie sú extrémne príjemné. A ako vidíš, perinbaba mi v tom pomáha ako najepšie vie.


Hrozilo, že dve veci z toho nestihnem, lebo budem riešiť defekt. Perinbaba to videla a poslala mi tohto pána, ktorý to vyriešil za mňa, aby som všetky tie veci pre vás stihla.

 

V piatok večer som zaspávala vo vlastnej posteli prvý krát ten týždeň. Bola už vlastne sobota ráno. Mala som na sobotu nastavený budík, prípravy pre vás pokračujú.

Vieš, ako neznášam budík?

Aj tak som si ho dala. Vybehala som fajnoty pre vás (ešte zatiaľ stále tajomstvo ale myslím, že už tento týždeň to príde:) Potom som s malou dušičkou riešila tú pneumatiku.


Keď v piatok dostanete defekt a v nedeľu plánujete cestu do Tatier a je február, nechcete ísť na rezerve. Na letnej rezervnej pneumatike. V sobotu ráno teda obvoláte pneuservisy aby ste hneď na prvý pokus natrafili na ochotného človeka, ktorý síce vo svojej prevádzke nemá také koleso aké potrebujete, ale zavolá, zoženie, zistí, nájde a pošle vás do prevádzky, kde majú. 


Tam vám ujo povie, že to stíhate a že vás počká. 

V sobotu. V robote.


IMG_4985_ajpg


Ďalší týždeň ťa prípravy "šmakociniek" zavedú do bývalej práce k ľuďom, ktorých naozaj rada vidíš. Aj si si myslela, že len na chvíľu, ale nevedela si odísť. Proste tak s nimi bolo dobre, že som ich zdržovala od roboty aj hodinu. Prepáčte. 

Od vás sa človeku proste nechce odísť.


A potom na poslednú chvíľu zmeníš poradie "šmakociniek" a kontaktuješ jedného šikovného človeka, aby si ho zahrnul tiež. Ospravedlňuješ sa, lebo na poslednú chvíľu, málo času, viem, tak ak by sa náhodou dalo... A teraz počúvaj: ten človek má budúci týždeň dovolenku, takže sa dá. 

Je toto možné? 


Bude to takto: 

Budeme na dobretoje.sk niečo oslavovať a pri tej príležitosti vám predstavím úžasných a šikovných ľudí v mojom okolí. Bez hraníc. Niektorí sú zo zahraničia a žijú tu, niektorí sú odtiaľto a žijú v zahraničí a niektorí žijú možno kúsok od Teba, len zatiaľ si o nich nepočul. Tak je možné, že čoskoro budeš. 


Poznám totiž príliš veľa príliš šikovných ľudí na to, aby som si to nechala pre seba. 

Aj darčeky budú. Pre vás:)


Preto som ich s radosťou kontaktovala, oslovila, stretla a všetko bolo príjemné. Akurát sa to celé deje práve v čase, kedy mám pracovne turbo tempo.


Je to trochu výhoda - keď máš toho veľa, si rozbehnutý. Máš veľké tempo a pridať k tomu dve - tri aktivity navyše - ani si nevšimneš. 


Ako prevenciu, aby ťa to nevyšťavilo.



Zaradila som preto psychohygienický výlet na miesto, ktoré ma celý život obchádzalo. 


Čičmany. 

To ako si tam mohla nikdy nebyť? No mňa sa nepýtaj. Čert to tak chcel:D

My sme tam šli aj pár krát zo školy, ale ja som vždy bola chorá. Naši tam boli keď ma šli pozrieť do nemocnice keď som bola decko, takže moji súrodenci tam boli, ale ja nie. Keď som zistila, že to je tak blízko dediny Šuja, strašne som sa smiala. V tej dedine som bola na chate niekoľkokrát. A vidíš, nikdy som sa do Čičmian nedostala. 

Tento piatok bol ten deň.


IMG_5159_apng


Keď sme vyrážali z domu auto písalo plus 9 stupňov. Zadala som do navigácie cieľ a anglicky hovoriaca navigácia oznámila, že štartujeme cestu do "Sikman". 



Naozaj to tak povedal:D  

Cesta bola super, ja mám rada kľukaté cesty cez hory kopce doliny. Keď je sucho a svetlo. Bolo sucho aj svetlo a cesta bola skoro stále prázdna. Trochu som si predstavovala ako pôjdeme naspäť keď zapadne slnko. Cez tie lesy kde vypadol GPS signál a šli sme "na verímboha". Ešte že som nebola na tej Trhline, lebo by som sa bála. Dosť som ale o tom filme čítala, takže keď som si predstavila že tadiaľto pôjdeme naspäť, bez signálu, cez horu a v mínus milión. Fantázia je super a sú chvíle, kedy ti vyslovene pomáha:D

 

V Čičmanoch auto písalo mínus 3,5. Pocitovo bolo vonku mínus 15. Fúkal silný vietor, zima sa ti zarývala pod nechty, myslím, že to bola živá definícia "krutej zimy" aj slova "sychravo". 


Bolo tam krásne. Vieš, kedy som si to uvedomila?

Keď som videla svoj výraz tváre na fotkách odtiaľ. Ja som naozaj šťastná, že sa to celé podarilo.


IMG_5173_ajpg


Dobré to je.

Je toho teraz mega veľa, ale keď aj sa niečo "zadrhne" hneď sa to samé pomôže vyriešiť.

Je toho teraz veľa, lebo pre vás niečo chystám a už sa na to veľmi teším. Preto som si to naplánovala všetko naraz, lebo na všetko sa teším a nič z toho neviem - nechcem - odkladať na neskôr. Ak všetko pôjde ako má, vybalím to na vás už tento týždeň:)


Je toho teraz veľa, a keď je toho veľa, už jedna vec navyše vás nezaťaží - vďaka tomu som konečne videla Čičmany.

Je toho teraz veľa, ale keď pozerám na fotky a na tú svoju vyškerenú tvár uvedomujem si, že aj keď za dva týždne prejdeš viac ako 2500 km, som naozaj šťastná a že robím to, čo ma baví.

Je toho teraz veľa, takže sa môže stať, že na návšteve, keď si ideš na chvíľu ľahnúť, zaspíš a zobudíš sa na druhý deň ráno. Úplne na hulváta.


Sedím v Košiciach v kaviarni (čo?) o chvíľu sa presúvam ďalej (kam zas?), neviem sama uveriť, že som v piatok bola v Čičmanoch (ako?) a ani kde budem v stredu:D (e?)


To všetko sa môže stať. 

A aj tak je to dobré tak, ako to je. 


Vy sa ako máte? Tiež máte teraz turbo tempo? 

Alebo už ste v oddychovej fáze?

Dajte mi vedieť, som zvedavá.


P.S.: Nezabúdajte si aj vy k vysokému tempu pribaliť svoje "Čičmany" a nemať to tak stále. Asi najviac len pár týždňov, potom na chvíľu oddych. To je to dôležité, aby nás to stále bavilo.

P.S.2: Tie Čičmany naozaj stoja za to. Asi ešte prídem:)