"Čo sa Ti tam najviac páčilo?" “Ani neviem, ale videli sme všetko.”

Viete, ako keď stretnete niekoho, kto bol tam, kde vy, ste si hneď bližší? Teraz vás zoznámili a po pár minútach prišla reč napríklad na film, ktorý máte obaja radi. Alebo na miesto, kde ste obaja boli. A to vás nejako spojí alebo čo. Zrazu ste si bližší.

IMG_9169ajpg  

Začiatkom tohto roka som bola na Malte. Preto keď ma zoznámili s týmto človekom a po pozdrave som videla na stole položené magnetky, ktoré kamošom doniesol, hovorím si aké super, povypytujem sa. Doplním si info pre prípad návratu na to úžasné miesto. Povieme si čo sa komu páčilo. A keďže som vegoš a na Malte je národné jedlo králik popýtam sa, kde ho mali, ako ho pripravujú a rozšírim si pohľad.

Inak, toto sa mi stane vždy. Po návrate ešte študujem, čo sa tam dá vidieť aby som bola pripravená, lebo som extrémne motivovaná ísť ešte raz. U mňa sa po jednej návšteve asi žiadne miesto nedá uzavrieť s tým, že “videli sme, hotovo.” Práve naopak. Počas návratu domov študujem čo všetko sme tam ešte nevideli a nejako asi sama seba chlácholím tým, že pre toto všetko sa sem ešte vrátim. Asi aby mi nebolo smutno že už odchádzam? Neviem:)

Pýtam sa: “Malta? A čo sa Ti tam páčilo najviac?”

Odpoveď: “Ani neviem, ale videli sme všetko.”

IMG_9162ajpg

Usmiala som sa, sklopila oči a ostala som ticho. (takto reagujem keď ma naozaj prekvapíte a ustrelí mi dekel). Ešte po ceste domov som o tom vela rozmýšľala. Že ako som mohla očakávať, že každý na cestovaní vidí to, čo ja. A prečo ma vôbec odpoveď prekvapila?

Ja cestujem takto: plusmínus je zopár top bodov, ktoré si vyzistím dopredu, že by som rada videla. Niektoré sa stanú “must” - akože musí byť – tam ich mám zopár – 3 až 5 podľa dĺžky pobytu - a “nice to have” – akože ak bude čas a sila, môžme pozrieť aj toto. Zvyšok času vidíme a skúmame to, čo objavíme na mieste. Alebo nám poradia domáci. Alebo nás tam skrátka “zaveje”. Tak mi to nespôsobuje stres. Áno, lebo plány na dovolenke sú pre mňa stres, neviem to vysvetliť:D

Omnoho radšej presedím dlhé hodiny v reštaurácii s pekným výhľadom ak je tam príjemná obsluha a domáci Ti všeličo porozprávajú, než sa najesť a ísť si v tempe odčiarknuť ďalší bod v zozname pamiatok. A vidieť viac.

Priznávam, že sme tých pamiatok veľa nevideli. 

Keď je niekde veľa pekných múzeí, väčšinou vyberiem jedno a stačí. Druhé ak nám odporučia domáci (napríklad v Malage ich bolo viac, lebo Picasso). Budovy ma tiež nejako neberú. Teda, berú ale radšej si vyberiem jednu – dve za ktorými idem. Ostatné prejdeme okolo a asi stačí.

Úplne som zabudla, že sú aj ľudia, ktorí to majú inak. Že sú ľudia, pre ktorých je dôležité vidieť veľa. Alebo vidieť “aj aj aj aj”. Alebo vidieť “všetko”. Oni potom možno nemusia plánovať návrat na tie isté miesta. Lebo to všetko stihli vidieť. Zabudla som na vás, lebo z dôvodov kompatibility s vami necestujem. Prepáčte, polepším sa.

Je to dobré, že každý si cestuje po svojom a s posádkou, ktorá má podobné ciele. 

Tak je to dokonca úplne v poriadku. Keby sme sa to nasilu snažili spojiť, asi by vznikli konflikty, hádky a pokazená dovolenka, na ktorej by si nikto neoddýchol. Poznáte to, keď partia funguje, potom idú spolu na dovolenku a po návrate sa mesiac nebavia? Tak to bude asi ono?

Raz som dokonca mala spolužiaka, ktorý nie len že si všetko takto “odčiarkaval” ale dokonca mal ako cieľ, že keď bolo na ceduľke napísané že táto pamiatka je týmto smerom vzdialená chôdze 2 hodiny, tak pre neho bolo dôležité to dať za menej času ako píše turistická tabuľa. Ako som mohla zabudnúť.

Dosť som naňho ponadávala na školských výletoch, že kam sa ponáhľa:D Má to stále. Skrátka cestovanie si užíva cez prekonávanie tabuľových časov. A je to v poriadku. Ja si to predstaviť neviem. A som rada, že už s ním nechodím na výlety ja, ale niekto, koho tiež baví prekonávať rekordy.

Veľmi pravdepodobne môj spôsob je zase pre týchto ľudí nepochopiteľný. Nechcem sa unaviť miestami, kde je plno turistov a radšej idem na miesta, kde je viac domácich. Pozorujem ich, dáme sa do reči a podľa toho mi destinácia buď vonia, alebo nie.

A keďže ľudia sú všade ľudia, tak asi preto sa do väčšiny miest zamilujem a chcem sa vrátiť. 

Nie kvôli tým budovám ale kvôli ľuďom a ich príbehom. Kvôli tomu, že sa vám prihovoria, čosi vám povedia.

A čínska záhrada na Malte nie je len miesto, kde je socha Pacha Hybského zbojníka, lebo ju dostali z Hybe ako dar (to naozaj). Toto sídlisko je aj miesto, kde automechanik spozná strateného turistu na 100 metrov a v maltštino angličtine mu cez rušnú križovatku zakričí kam má ďalej ísť. Je to aj celoživotný domov uja, ktorého stretneš na zastávke. Opiera sa o paličku a z diaľky ti kričí, že sa nemusíš ponáhľať, že ďalší ide až o 2 minúty. A potom po ceste v tom autobuse Ti povie o miestach okolo ktorých práve prechádzaš, o svojej rodine, o jeho výlete do Prahy v zime, ako videli sneh a zažili naozajstné mínusové teploty:)

  

Zatiaľ mi z toho vyšli takéto typy cestovateľov:

Upozornenie – žiadna štúdia za týmto celým nie je, len som si tak pozorovala a vyhodnotila. Je to všetko veľmi subjektívne a slúži na poznanie rozdielov a asi len pousmiatie:)


Užívači – to sú tí, čo je asi jedno koľko toho vidia, ale chcú si vychutnať každú chvíľu. Kľudne ostanú na 1 meste pol dňa len sedieť, ak je pekný výhľad a miesto má príbeh (ľudí okolo). Všetko prispôsobujú svojmu pohodliu. Budík na dovolenke je pre nich trest, takto si dovolenku nepredstavujú. Do každej krajiny sa chcú ešte vrátiť, lebo tam prežili krásne chvíle. Až tak veľa z tých pamiatok nevidia, nevadí im to. Koľko výjde toľko výjde, zvyšok nabudúce. (oslobodzujúce “nabudúce” môže kľudne znamenať aj nikdy, ale nechce sa im náhliť a toto ako dôvod stačí)

IMG_9288ajpg

Všetko vidieť – to sú tí, pre ktorích je asi dôležité vidieť čo najviac z toho, čo má daná krajina v ponuke. Kľudne vstanú skôr keď idú na celodenný výlet. Budík im nerobí problém ani počas dovolenky. Je dôležité vidieť čo najviac. Pravdepodobne vďaka tomu sa do krajiny nepotrebujú vrátiť.


Rekordéri – to sú asi tí, ktorí predbehnú časy, napísané v bedekroch a na ceduliach, že koľko to na ktorú pamiatku trvá. Keď sú napríklad odporúčané trasy na ½, 1 alebo 2 dni zvyčajne ich nakombinujú a spravia 1,5 dňový alebo aj 2 dňový program za jeden deň. Na prvý pohľad môžu pripomínať kategóriu “Všetko vidieť”. Líšia sa však časom, za ktorý to prejdu. Lebo práve časová úspora je pre nich motivácia. Budík si nastavia, samozrejme. A pokojne aj priebežne monitorujú, v ktorej hodine dňa sa nachádzajú na ktorom mieste. Do krajiny sa nepotrebujú vrátiť. Ak áno tak preto, aby prekonali svoj vlastný rekord.


S tým súvisi ešte tento typ:

Plánovač – má naplánované čo kedy a harmonogramu sa drží. Harmonogram je niekedy detailný až na hodinu a po splnení si niektorí aj “odškrtávajú” čo už videli. Nemusí to vidieť za kratší čas, to ho odlišuje od “rekordéra”. Ani toho nemusí vidieť veľa, ani všetko, ale je preňho dôležité vidieť to, čo má v pláne. Dovolenka je vyhodnotená ako dobrá vtedy, keď vyjde plán.


A ešte poznám takýchto cestovateľov:

Nekontaktný – dobrá je tá krajina, kde sa na všetky miesta dostane bez kontaktu s kýmkoľvek. Označenie miest, fungujúca doprava a dobré popisky ako sa kam dostať. Dôležité je, aby miesta boli zrozumiteľne označené, aby si mohol pozrieť to, čo si prišiel pozrieť, bez potreby núdzového kontaktu s kýmkoľvek. Dovolenka je dobrá vtedy, keď všetko nájde bez prekvapení a bez blúdenia. Blúdenie, hľadanie a vypytovanie sa domácich na cestu je nežiadúce a vyvoláva nepokoj.


Šetrič – s výletom je spkojný na toľko percent, koľko percent plánovaného rozpočtu ušetril. Počet navštívených pamiatok nerozhoduje o kvalite dovolenky, ale niekoľko miest si prejde. Ak sú vo výhodnej cene. Naozaj. Už som videla človeka, ktorý vyrátal akú zľavu dostali kedy v ktorej reštaurácii každý večer, zrátal to, vyrátal koľko ušetrili priemerne na deň, koľko ušetrili sumárne za celú dovolenku a na základe toho vyhlásil jednu dovolenku za doteraz najlepšiu. Lebo až v dvoch ukazovateľoch – denný priemer a celková ušetrená suma (v pomere k plánovanému rozpočtu) to bolo najviac.


Záver: 

Dobré to je. Zabudla som na to, že to ľudia majú aj úplne inak ako ja. A že môj spôsob nie je najlepší. Je len najlepší pre mňa.

Som rada, že mi to občas niekto pripomenie. A nie len v cestovaní:)

Všetky popisy obsahujú vysokánsku mieru subjektivity a len tie typy, s ktorými som sa zatiaľ stretla. Typy sa môžu navzájom kombinovať. Nikoho nemám v plane zosmiešniť, len popisujem, aké rôzne prístupy som zatiaľ videla. Snažím sa povedať

Pointu:

Každý z týchto prístupov k cestovaniu je úplne v poriadku. Čo nie je v poriadku je myslieť si, že to, čo očakávam ja, očakávajú aj ostatní. Keď sa s niečim dlho nestretnete, zabudnete, že to existuje. V tej svojej uzavretej bublinke. Myslím, že neexistuje “správny” prístup. “Správny” je totiž pre každého iný. Hlavne si tú vašu dovolenku užite presne tak, ako vyhovuje vám:)

A toto ma naozaj zaujíma:

Našli ste sa tu, alebo som ešte na niekoho spôsob cestovania zabudla? Povedzte mi. Povedzte mi viac.

Akí cestovatelia ste Vy?