Čím staršie, tým lepšie?

 

"A ty si myslíš, že vieš písať, alebo čo ako?"

"Takto o tom vlastne nerozmýšľam. Že či to viem, alebo nie." - odpovedám.

"A ako potom?"

 

No, že ja to potrebujem. Strašne. Ale „strašne“ v tom pozitívnom zmysle slova. Dokážem niečo prežiť, alebo spracovať, alebo odsmútiť, alebo sa radovať, takto. Cez písanie. Neviem, či to viem. Viem, že to potrebujem. A viem, že tým nikomu neubližujem. Takže je to pre mňa asi správna vec. Mi vyšlo. Vám to koľko vyšlo?

Na online školení ohľadne písania nám povedala jedna múdra žena toto: "Keď príde za tebou námet a vraví ti: ´Napíš ma, napíš ma.´ - radšej ho poslúchni, lebo si nájde niekoho iného."

Blížia sa mi narodeniny. A to je tak, že už som bližšie ku 40 než ku 30. Rozmýšľam o tom už dlhšie a teraz prišiel spúšťač. Tak vám o tom napíšem. Lebo mi tu klope ten námet. 

Tak aby neodišiel k niekomu inému;)

  

 

VOGUE

Náš pán poštár je taký milý starší pán. Má pomalšiu a pokojnú chôdzu. Ťahá za sebou tú modro žltú tašku na kolieskach. Neviem mu odhadnúť vek. Má taký výraz tváre, aký nevidíš často. On nemá hubu na obuvák a odutú tvár, keď má zaradený neutrál. On vám má na neutrále taký akoby až úsmev. Slovom neplytvá. Po minulom týždni by sme už mohli aj povedať, že má lakonický prejav;)

Zazvonil mi zvonček. Zdvihnem slúchadlo:

„Prosím?“

„Máte tu taký časopis, že Vo Ue.“

„Jéj vy ste mi ho doniesli, to je super, idem hneď dole.“

On to naozaj tak vyslovil. Že VO - UE. 

Lebo hlava modelky zakrývala písmeno G minulý mesiac. Utekám dolu schodmi, aby dlho nečakal. Minule mi nechal žltý papierik.

To ma trochu otravuje, lebo na to som si ten časopis objednala, aby mi chodil do schránky, nie aby som si poň chodila na poštu. To by som poň rovno mohla už chodiť aj do novinového stánku, no. A to nie je cieľ, niekam chodiť. Cieľ je, aby prišiel do schránky. Za mnou.

Pána poštára stihnem a prosím ho, že či by to mohol nechať tu v schránke aj keď nebudem doma. A on že no, ale to vám do tej schránky nevojde, viete. To má pravdu.

„Prosím prosím, mohli by ste mi to tuto nechať hore položené na schránkach?“

„A keď vám to niekto zoberie? Aby to nebolo na mňa, že som nedoručil.“

„Nebojte sa, to poprosím susedov, že mi to tu budete nechávať.“

„Dobre.“

Usmial sa – ako inak – a odišiel.

Roztomilý úvod do toho, ako mi chodí Vo Ue až domov. A samozrejme, od tej chvíle už nikto v mojom okolí v názve časopisu nevyslovuje písmeno G. Na všetkých troch verziách obálky tento mesiac vidno aj písmeno Gé, ale už je to jedno. Už je neskoro.

Hešteg trendsetter.

 

Aktuálne vydanie

Aktuálne číslo je venované téme zrenia. Normálne že ako starneme a tak.

„Starneme? My? Čo si? Ja nestarnem. A okamžite o tom prestaň hovoriť. Prestaň na to aj myslieť. Tvár sa, že to neexistuje. Že nás sa to bude týkať až o 5 rokov. Alebo o 10. Alebo sa tvárme, že sme "nad tým", že sa tým nezaoberáme. Choď si niečo kúpiť a nemysli na blbosti. No, to keď ty máš čas na takéto veci myslieť, že starnutie...“

Samozrejme, že na to myslím. Vidím sa v zrkadle. A mám na celý tento život tu len toto jedno telo. Budem ho opatrovať, strážiť, dávať naň pozor. Preto ho aj sledujem, že ako sa má.

Starne.

 

 

Počujte, ja starnem

A teraz bez pátosu a bez klišé a na rovinu. Myslím, že je to jedna z najkrajších vecí, ktorá sa mi v živote deje. Dokonca aj za tento šialený rok a pol, kedy sa nám všetko dialo úplne inak ako vždy, tak to starnutie je jedna z veľmi mála istôt, ktoré zostali.

 

Teraz to bude o starnutí aj o zrení

Zrenie – nie je len ušľachtilý názov pre starnutie. To je iné. Niekto len starne:D Niekto aj zreje.  Moja profesorka dejepisu hovorila: „Múdrosť prichádza s vekom. Ale niekedy príde len vek.“ Múdrosť – to je tretie. To mi ešte neprišlo. To si myslím, že možno ak, tak približne o tridsať rokov. 

Budeme teda hovoriť o starnutí a zrení.

 

 

Starnem

Mám vrásky. Na niektorých miestach môjho tela mám ochabnutú pokožku. Niekedy sa mi nechce cvičiť. Odmietam si to vyčítať. Niekedy sa mi nechce cvičiť aj pol roka. No a čo. Tak pol roka necvičím.

Niekedy sa zapozerám na svoju tvár a vidím vrásky.

Niektoré sa mi páčia. Tie okolo očí. A tie čo idú spoza nozdier ku kútikom úst. Tie sa mi tiež páčia. Brada a sánka už nemá také ostré črty. Medzi obočím mám takú ryhu. No dobre, dve. Na čele vlny. Často reagujem zdvihnutím obočia, takže na čele mám toho naozaj dosť.

 

Niekedy si to obzerám a potom idem na internet

Nájdem tam také kliniky, ktoré to vedia vyriešiť. Popozerám cenník. Aj pery by som si vedela predstaviť trochu vykontúrovať. Už som si to dala spraviť kedysi dávno. To ani nevidno, aj sa to po roku vstrebe. Ale chvíľu máš taký dobrý pocit potom, no.

Jediný, kto si to vtedy všimol, bola moja mama. Nikto iný. No a pozerám na to, že už by som možno aj.

 

Potom si to rozmyslím

Niekto si to nerozmyslí. Zavolá tam a dohodne si termín.

Myslím, že zrenie je aj o tom, že sme schopné povedať – v poriadku. Je to jej rozhodnutie. Ani to nesúdim. Možno to tiež raz spravím. Možno nie. Možno sa jej spýtam, či sa bojí a či chce, aby som tam išla s ňou.

Možno netreba mať názor na rozhodnutia iných. Možno netreba mať názor na to, ako sa rozhodla starnúť ona. Možno je to naozaj úplne jej vec. A jej telo. Celé. Všetko.

 

Možno toto je trošku to zrenie. Že veci, ktoré sme kedysi museli riešiť, opravovať, vysvetľovať, že tie veci už proste riešiť, opravovať a vysvetľovať nepotrebujeme. Ani nepotrebujeme mať názor na to, ako žijú svoje životy druhí ľudia.

U mňa takto. U teba inak?

Hej.

Dobre. Chceš, aby som tam išla s tebou?

Áno? Dobre.

Nie? Dobre.

Na zákroky som sa teda rozhodla neísť

Ale už som bola na internete s vôľou niečo pre seba spraviť. A urobila som veľmi nezrelú vec. Kúpila som si výlet. Na tento rok. Normálne som na hulváta kúpila letenku aj ubytovanie. Dokonca na rovnaký termín letenku ako aj ubytko:D (S vekom aj ten humor slabne, viete.)

Rozumiem, že sa ešte môže milión vecí stať. 

Rozumiem, že je to na menej ako 50%. Ale potrebujem. Potrebujem už mať nejaký plán. Nejaký bod niekde tam vpredu. Bola som ako v tranze, sadla som za počítač a bookla som to. Hotovo.

Je to veľké.

 

Starneš, ale urobíš takéto impulzívne a neisté rozhodnutie

Zrelá žena by sa mohla opýtať: „Nebolo by istejšie tie peniaze dať za ten botox?“

Mala by pravdu. Bolo. Ak by sme to posudzovali podľa výsledkov, tak určite je botox dnes istejšia investícia ako letenky.

 

Zrenie je v tejto neuváženej aktivite v tomto bode:

Pôjdem (ak to vyjde, teda, no) do takej destinácie, po ktorej túžim celý život. A ešte som tam nebola. Zatiaľ. Ešte som nikdy nemala ani letenky na to miesto. Lebo sú aj destinácie, v ktorých som ešte nikdy nebola aj napriek tomu, že som do nich už niekoľkokrát mala aj letenky.

Pôjdem tam sama. Mám rada tieto výlety sama. Majú svoje čaro. Splním si jeden zo svojich veľkých snov. Nebudem už čakať na to, že príde niekto, s kým si ho splním. Normálne idem. Už som veľká.

Toto je podľa mňa to zrenie. Že keď pre seba robíš dôležité veci nepotrebuješ už, aby pri tom bol niekto ďalší. 

Viete, čo myslím?

 

Vzťahy

Toto je hneď po pleti druhá oblasť, kde to vnímam. Ako sa mi mení pohľad na vec. To aj vy máte?

Že kedysi som aj chcela byť za chutnú, vieš. Aj som chcela aby som sa niekomu páčila. Možno aj trochu cielene. A možno som niekedy vedela o niektorých svojich častiach a potrebách chvíľu nehovoriť. Alebo ich tak schovať. Aby som ho akoby nevyplašila alebo tak.

 

Vieš, to je mi už teraz tiež väčšinou jedno

Hovorím väčšinou, lebo mám ešte tendencie hrať niekedy chrumkavú. Aj u kamošiek aj inde. Len sa snažím si tak vravieť, že to zbytočne stojí veľa síl a nestojí to veľmi za to.

Lebo ja som takáto. A áno, nechám sa rada aj inšpirovať a asi niektoré zvyky v živote ešte zmením. Kľudne aj vďaka tomu, že sa nám spletú životy. A to je teraz jedno, že či si mi kamka, ktorú ľúbim, alebo frajer.

Niektoré veci sa mi ešte v živote pomenia 

Ale takáto teraz som. A ja už sa za to nechcem hanbiť. Nechcem, aby si ma menil. Nechcem, aby si mi vravel, čo by som mala robiť a chcieť. Nechcem sa cítiť neisto. Nevedieť, či vlastne môžem byť takáto, či sa ti to bude páčiť, či ťa to neodplaší. Vieš čo?

Takáto proste som. Buď pri tom chceš byť, alebo nie. 

Som pripravená akceptovať tvoje rozhodnutie, že s takouto mnou nechceš byť. Ja s takouto mnou byť chcem. Je to tá najlepšia ja, ktorou v tejto chvíli dokážem byť. Dalo to zabrať a bolo to až sem fakt veľa práce.

 

Silné reči

Takto si to poviem, keď sa práve cítim dobre. A potom sú dni, keď sa necítim dobre. Plné pochybností. Toto som nemala urobiť inak? Toto som mohla povedať?

Toto som mohla takto napísať?

Och koľké hodiny strávim čítaním článkov po sebe. Prepisovaním a opravovaním. Potom niekedy tesne po tom, ako ich zverejním mám dokonca pocit, že nie sú dosť dobré. A že ich musím stiahnuť. Úplne vymazať. Lebo nie je to dosť. Nebude sa to páčiť. Nemala som toto takto povedať. Toto som mala radšej inými slovami, vieš.

 

Tých dní, keď o sebe takto pochybujem, je stále dosť

Ale menej ako kedysi. S tým starnutím, viete. Nie, že by som tie chyby nerobila alebo nevidela. Furt dávam zle čiarky. A veľa veľa iných chýb, ktoré tu ja vidím. Len si ich už tak menej vyčítam.

Niekedy sú dokonca dni, keď si poviem, že: „Aha, tu sú chyby, a to je normálne. Je to v poriadku, že sú tam aj chyby. Lebo ľudia chyby robia.“

A normálne mám pekný deň ďalej a neriešim to viac.

 

Tak tieto dni mi do života prišli s vekom. Ženy, ktoré majú predo mnou vo veku náskok tvrdia, že takých dní bude pribúdať. 

To by bolo super:)

Idem si prečítať ten Vo Ue s témou dozrievanie a starnutie. Určite po jeho prečítaní budem mať chuť všetko toto vymazať. Celé to napísať odznovu a úplne inak. Lepšie. Toto takto zmeniť a tuto toto dopísať. Slová vymeniť, vety prehádzať.

Skúsim to ale nechať takto. Takto som vám to cez týždeň napísala. Od toho napísania som už aj trochu zostarla. Do budúcej nedele viem celkom aj sľúbiť, že zas trochu zostarnem. Čosi aj prečítam ešte cez týždeň. No, nabudúce možno uvidíte aj nejaký posun. 

Aj vďaka starnutiu.

 

Tá múdra žena, na tom školení o písaní, povedala aj toto: "To je normálne, že na konci textu, keď si ho znovu prečítaš, by si ho už napísala inak. Na konci toho textu si už totižto iná autorka ako si bola na jeho začiatku." 

Starnime, zrejme a hlavne sa pri tom bavme, ak sa dá. 

Dobré to je.

 

Držte sa.