Čo hovorí Zuza o Jane, hovorí viac o Zuze, ako o Jane

 

Svet už asi nebude nikdy taký, ako predtým. Klišé ako delo, ale pravda. Asi sa trochu vrátime do toho spôsobu, akým sme fungovali doteraz. Len nie úplne.

Same same, but different.

(Úplne rovnaké, ale iné.)

Je jedna vec, ktorú by sme mohli robiť inak ako doteraz. Možno dokonca úplne naopak. Keď sa to celé otvorí bude akoby nový rok a môžme v niečom začať odznovu. Prihováram sa, aby to bolo v tomto. Lebo asi sme sa naučili kusisko tolerancie a empatie jeden k druhému, počas posledných týždňov. Tak s tým môžme naložiť napríklad aj takto.

 

 

Mená sú náhodné, nadpis je citát.

Bude ich dnes viac. Lebo všetko, čo vám chcem povedať, už niekto povedal:D Nebudem sa tváriť, že som to vymyslela ja. Múdre slová si požičiam a poskladáme ich do nejakého celku. Možno sa podarí aj pointa.

Mám takú tému, ktorú už chcem s vami otvoriť dlhšie. Len stále neviem ako, ani či sa to hodí, ale bolí ma a myslím, že dá sa lepšie.

Ženy. 

To je tá téma.

 

 

Raz som niekde čítala (áno, zase citát, a ešte budú, držte si klobúky:D). 

Citát bol takýto:

“Nesedávam pri stoloch, pri ktorých som témou, keď sa od nich zdvihnem.”

On nie je špeciálne o ženách, ale pri takom “stole” mi v realite prišiel na rozum. Vynoril sa mi, keď sa jedna z účastníčiek postavila a odišla a len čo sa za ňou zavreli dvere, stala sa témou. A mne to nejako nešlo úplne do hlavy. Že teda keď je to takto, prečo sme sa o tom neporozprávali kým tu bola? S ňou? 

Prečo sa to “nedá” a prečo si toto robíme?

 

Sedela som minulé leto raz na jednej terase v starom meste. Čakala som na kamku. Meškala. Tak som si dala kávu a pozorovala svet okolo. Nedal sa nepočuť rozhovor od vedľajšieho stolu. Tri ženy. Bez prestávky sa húževnato venovali životom ostatných spoločných známych - žien.

Na všetko mali názor a všetko by spravili lepšie ako tá, ktorá niečo práve v tej situácii v jej živote spravila. Bola som z toho zmätená.

Tieto situácie sa teraz nedejú.

Nemáme kávičkovanie. Keď máme videorozhovor – s rodinou alebo s kamoškami – sú dôležité úplne, ale úplne iné témy. Na toto nie je čas ani priestor. Vzájomného kontaktu máme málo. Je nám preto vzácny a venujeme sa v rozhovoroch asi len naozaj témam, ktoré majú zmysel.

 

Možno preto som si uvedomila, že toto zrazu z môjho života zmizlo. Nie som súčasťou takýchto rozhovorov ani sa nedejú “pri vedľajšom stole”. Zistila som, že mi to naozaj nechýba. A som takto šťastnejšia.

 

 

Citát číslo tri: To, že to niekto nesie s ľahkosťou neznamená, že nenesie ťažký náklad.

Rešpekt. Ona nemusí každému rozprávať aký má ťažký život. 

Možno (a veľmi pravdepodobne áno, lebo každý má riadne naložené, len každý inak) možno sa len rozhodla, že to vybojuje. Zvládne. Nebude to každému na počkanie rozprávať a sťažovať sa. Nebude každý rozhovor využívať na to, aby sa posťažovala. Možno práve na vyváženie toho neľahkého boja, ktorý zvádza vnútri, chce s ľuďmi pri stretnutiach hovoriť o ľahkých témach. A o pekných veciach.

Nie preto, že nemá problémy, jej život je ľahký a všetko sa jej deje dobre a “zadarmo”. Možno to len celé ona bojuje inak ako niektorá iná. A to je v poriadku.

Teda, malo by byť. Myslím si.

 

Možno to z nášho pohľadu má “ľahké”. Čím ďalej tým viac som ale presvedčená, že to ľahké naozaj nemá nikto.

A vlastne, keby to aj mala objektívne ľahké. Aj keď si to nemyslím, že taká existuje. Ale dajme tomu, že áno. To prečo je zlé? Veď to je dobrá správa, nie? To by sme sa mohli aj tešiť, že existuje na svete niekto, kto má ľahký život. Veď to je super. Dopriať jej to. Z celého srdca. Tešiť sa s ňou.

Viete, čo myslím?

 

Lebo môj život pre to nebude ľahší ani ťažší, kvôli tomu, aký je ten jej. Tak prečo by to inú ženu malo hnevať? Počula som a hovorím o tom narovinu “oná ma šťastie, ona v živote dostala všetko zadarmo, dobre sa narodila a tak ďalej.” No, hovoria to niektoré ženy o niektorých iných ženách. Zatiaľ tam, kde sa mi to podarilo vidieť, to bola riadna skratka.

Chyba. Nemajú to zadarmo.

 

Len toto neviem, že prečo o nej niekto tak potrebuje povedať? Tvoj život pre to nebude lepší ani horší.

Vlastne oprava, tvoj život s ňou by dokonca mohol byť lepší o kúsok. Keď takúto ženu spoznáme viac, často zistíme, že to len inak spracúva a inak znáša. To nám môže byť napríklad, dokonca, inšpiráciou pri zvládaní nášho nákladu.

 

 

Citát číslo štyri: Nesúďme iných za to, že hrešia inak, ako my.

Treba k tomu viac?

Odsudzovať niekoho za jeho chyby? Lebo “mne by sa toto nikdy nemohlo stať, aby som sa takto správala / toto urobila”? Možno je veľa vecí, v ktorých zase my hrešíme (v zmysle robíme chyby) inak, ako iné ženy.

Chyby robí každý. Je to normálne.

Čiže prečo je to dôvod ju súdiť? Často dokonca za jej chrbtom?

Nevieme, čo pred tým zažila. Možno nevieme, čo ju k tomu viedlo. Pravdepodobne je dôvod, že to robí tak, ako to robí. Možno sa na to môžme opýtať. Skúsiť jej porozumieť. Namiesto rýchleho záveru, že to robí zle.

 

 

Nie som bez viny.

Niekedy ohováram. Snažím sa nie. Ale niekedy mi ujde. 

Vždy mám z toho výčitky. Ja teda nemám vo zvyku sa vyjadrovať k tomu, keď niekto niečo dosiahol alebo či má niečo zadarmo alebo nemá. Boli sme tak vychovaní, že dopraj a bude ti dopriate. Čiže toto, myslím, že nerobím. (Dúfam. Môžem sa mýliť. Ak sa mýlim, sem s tým a povedzte mi to. Povedzte, prosím.)

Ale niekedy sa viem tak spravodlivo rozhorčiť sama pre seba keď vidím, ako niektorá žena opakuje tie isté chyby. Stále dokola tie isté. Samozrejme, že to poviem jej, ak sa dá. Ale niekedy sa pre to aj tak vysamorozčuľujem (viete presne aký vulgarny výraz som týmto nezvyčajným slovom práve nahradila, však?:D) Ale pointa.

A čo som ja lepšia? No, nie som.

Tiež niektoré chyby opakujem celý život. Ďakujem svetu za to, že mám okolo seba aj ľudí, ktorí mi o nich povedia do očí. Lenže ich to tiež možno rozčuľuje, pozerať sa na to, ako roky opakujem niektoré chyby. Lebo - stane sa. 

A vôbec, čo mám ja čo mať názor, ako ten svoj život žije nejaká druhá. Možno viac porozumenia a menej to "vedieť lepšie", by sa mi zišlo.

Viete, kam týmto celým idem?

 

Celým týmto mierim k citátu číslo päť – sľubujem, že dnes posledný:D

Naozajstná kráľovná opraví korunu tej druhej bez toho, aby celému svetu povedala, že koruna tejto ženy bola chvíľu polámaná.

Minulú nedeľu som si po sto rokoch pozrelala Superstar. Videli ste?

Tie štyri ženy, čo spievali "Telephone". Každá je iná. Úplne. Úplne najviac iná. Sú v súťaži. Ale nesúťažili. Bavili sa spolu. Normálne si to ako jazdu užili. (a ešte si pozrite toho Pavla H., to si sledujem celý čas vždy keď pozerám to video:D)  Jedna druhú podporili. Dopriali si. Žiadna z nich druhú nezakryla ani neprehučala, každá ju pustila ukázať sa, keď bolo treba.

To potom dopadne tak, že postúpia všetky. 

Dáme to len spolu, ženy. Buďme tu jedna pre druhú.

 

Raz ma viezol jeden ujo v Uberi. Viezol ma už trikrát, ale prvýkrát mi tak rozprával o ženách. Mal s manželkou výročie svadby, tak to bola téma. Hovoril o nej, že “moja pani”. Vtedy, keď ma viezol prvýkrát, povedal:

“Moja žena je obdivuhodná. Sme spolu už 39 rokov. Moja pani má 61 a vyzerá na 40. To preto, že keď je žena silná, je nádherná. Ona je ako tá prezidenka, čo teraz máme. Krásna, múdra aj silná. Obdivuhodná žena.”

Zastavil, dorazili sme do cieľa. Otočil sa na mňa a dodal:

“Nenechajte sa. Nikdy. Musíte držať spolu. Silné ženy.”

 

Už dlhšie som vám o tom chcela napísať. Lebo po prvé, je to nádherné, že zažiješ, že existuje takýto muž. Veľmi jej ho prajem. Každej z vás / nás takéto prajem. Ostalo mi z toho dobre.

Po druhé - mal pravdu.

Musíme držať spolu, ženy.

Skúsme to. Dopriať si navzájom. Obdivovať sa. Akceptovať. Ľúbiť sa. Podporovať a chváliť. Počúvať sa. Byť tu jedna pre druhú.

 

A svet už nikdy nebude ako predtým:) 

Dobré to je.