Čo som za týždeň zistila na Clubhouse

Nové veci nezvládam úplne dobre. 

To už viete. Je to dôležité spomenúť, pretože Clubhouse (budeme používať skratku CH) je nový. Prvý kamko na fejzbúku napísal, že tam bol, a že bolo dobre. Druhý napísal, že tam je, a že je tam zaujímavo.

Môj interný filter bol – kvalita informácií, ktoré dostávam od týchto ľudí. Rozhodnutie bolo celkom rýchle.

Chcem vedieť viac. 

 

 

 

Do pár hodín sa okolo teba mihne informácia, že niekto má voľnú pozvánku. Ak chceš, napíš.

Píšem. Odpovedá. Posiela. Sťahujem. Prihlasujem.

Inak, pamätáte si, ako bol kedysi na pozvánky aj gmail? No, naozaj. To existujú ešte ľudia na svete, ktorí si pamätajú, že gmail bol na pozvánky:D A to bolo tiež pekné.

Technické oné

Je to sociálna sieť. Stiahneš si appku. Je len pre iphony. A len od 13.0 iOS a vyššie. To sú technické obmedzenia.

 

Čo sa tam deje a načo mi je ďalšia sociálna sieť?

Výborné otázky. Brilantné. Sama by som nedala lepšie. Presne tieto som mala. Očakávania neboli veľké. Povedala som si len že – skúsim, uvidím.

No, ehm. Uvidím. Veľa tam neuvidíte. Jáj, to je celkom dôležité a ešte som vám to nepovedala.

 

Tam nemáš nástenku a kamošov a žiadne obrázky (iba profilovú fotku)

Ty máš profil, ale taký, že nemusíš tam ani nič vyplniť. Máš followers – teda sledovateľov. A dávaš si, že koho chceš sledovať ty. Môžeš si vyhľadať známe mená alebo si kamarátov vyhľadáš a pridáš podľa telefónneho čísla.

 

Na základe toho, koho sleduješ, ti potom na tej hlavnej stránke keď tam vojdeš ukazuje, kde prebiehajú aké rozhovory. Toto som teraz popísala zjednodušene. Veľmi zjednodušene. Nie odborne. Dobre? Vstupuje do toho viac vecí ale nepôjdem tým smerom. O tom píšu múdri ľudia inde, nie my tu. 

Aplikácia je v angličtine, preto veľa výrazov nemá zmysel prekladať, ale skúsime si vždy povedať, že o čo ide.

Teraz už si tam. Máš profil. Zopár ľudí si už začal aj sledovať.

 

Čo sa tam deje a aká je pointa?

Na tej domovskej stránke ti zobrazuje, že aké práve kde prebiehajú rozhovory. Volá sa to že „rooms“. Akože miestnosti. No a ty si tak virtuálne akože prídeš do niektorých miestností – podľa výberu – vypočuť, že aké tam prebiehajú rozhovory.

 

 

Ako ovplyvním, aké miestnosti mi ukáže?

No, navolíš si tam v profile záujmy. A plus sleduješ nejakých ľudí. Alebo sa staneš členom nejakého klubu, ktorý tam existuje. A tie potom vidíš. Aj vidíš, že kde je kto z tvojich známych. Zjednodušene tak.

 

Idem si popočúvať napríklad do tejto miestnosti o tejto téme

Takže na domovskej stránke vidíš názov miestnosti – to sa väčšinou vytvára ako názov diskusie alebo téma, o ktorej sa tam bude hovoriť alebo tak. Vidíš prvých pár mien – že kto v tejto miestnosti práve je a rozpráva sa tam, a počet ľudí, ktorí práve počúvajú v tej miestnosti.

 

Vojdeš do tej miestnosti. Všetko funguje len audio.

Obrázky vidíš maximálne profilové fotky ostatných. Keď sa ti tam páči, ostaneš a počúvaš. Keď vyzve moderátor že: prihláste sa ak máte otázky – tak toto môžeš spraviť.

Keď si v nejakej miestnosti tak máš dole vpravo ručičku. Klikneš na ňu – prihlásiš sa s otázkou. Keď sa moderátor rozhodne, že tvoju otázku vezme, prizve ťa na pódium. Alebo na „stage“. Tam sa opýtaš a potom sa zas vrátiš do publika.

Keď si v publiku tak vidno, že tam si, ale nefunguje ti mikrofón. Až keď sa prihlásiš a dostaneš slovo.

Keď už ťa nebaví, vľavo máš tlačítko že „V tichosti odísť“ – tak klikneš na to. Nenápadne opustíš túto miestnosť a môžeš sa ísť pozrieť do inej.

 

Rozhovory o čom? 

Neobmedzene. Jeden z prvých roomov, do ktorých som vošla, bol na takú tému, že tam rozoberali dáta o sieti CH na Slovensku. Že koľko je tam užívateľov, čo najčastejšie diskutujú, ako to prebieha, pomer muži ženy, typy diskusií, kam sa tá sieť posúva a všeličo.

On veľa z toho píše aj tu. Alebo tu. Sleduj mocnedata.sk priamo na CH a budeš tiež vidieť, keď bude táto téma. Tam si aj prečítate ako to vymysleli, aké mladé to je a všetko. 

 

Zaujímavé veci vedia a aj také pikošky zo zákulisia. 

Napríklad že na ikonke tej appky bola tvár jedného človeka. Prišiel update. Po update sa ti zmenil ten človek, čo bol v tej ikonke. Už je to iná tvár. V informáciách o update nájdeš pekne popísané, že kto to je a prečo vybrali práve tohto muzikanta ako tvár. No a vraj teda pri každom update bude na tej ikonke iná tvár a všetko sú to naozajstní ľudia a bude tam ich príbeh a je to ňuňu. Takéto ma baví. Takéto príbehy. 

A to nemám zo svojej hlavy, to som počula tam v tej diskusii s týmito ľuďmi. 

Oni o tom hovorili. 

 

Ako by som vám to povedala. Mne toto strašne najviac chýba. Mám veľmi smädný mozog. Chýbajú mi tieto typy rozhovorov. Že na odbornú tému, aj keď to nie je môj odbor. To je veľmi inšpiratívne. A je to také zdravé pre hlavu. Normálne som cítila, ako mi strečuje mozog, keď som to počúvala.

Výživný a šťavnatý a na informácie bohatý rozhovor, inšpiratívna interpretácia dát. Ale nie kúpanie sa vo vlastnej úžasnosti. Ale naozaj dobrý rozhovor. Och, mne toto tak veľmi chýbalo.

 

Prvé rooms

Vo štvrtok som počúvala dobrý rozhovor o tom, ako veľmi tvoje ďalšie správanie a prípadne zotrvanie na tejto sieti ovplyvní kvalita prvých rooms, do ktorých vojdeš. A je to pravda. 

Ja som mala vyslovene šťastie, že som hneď chytila za rukáv múdrych ľudí. Vošla som do miestností, kde mi ukazovalo, že sú oni. Normálne som lozila za nimi:D To ovplyvnilo vzorec, že čo sa mi teraz ďalej ukazuje. 

A to je dobre. Celé.

 

 

„Pokecať si“

Bola som aj v miestnostiach, kde bola kvalita toho rozhovoru taká, že meh. Aj som sa čudovala. Lebo to boli niekedy aj veľké a slávne slovenské mená. Ale vedieť uriadiť a viesť diskusiu a prinášať podnety a naplniť ju dobrým obsahom a zvládať otázky to je riadne ťažké.

Remeslo. Nevie každý.

Aj niektorým skúseným diskutérom vyslovene neprospieva, keď nemajú obraz a sú na tejto platforme len v zvukovej podobe. Neviem, ako je to možné. A treba aj dodať, že to je vyslovene môj súkromný pocit.

 

Niekedy to už tak skĺzne do toho, že sa tam rozprávajú, nemá to akoby smerovanie, také že „pokecať si“. Vtedy ja odchádzam, lebo na to čas nemám a na to som tam ani neprišla. Toto ma prekvapilo aj u slávnych ľudí, ktorí robili všelijaké rozhovory tam s kadekým. A často som sa aj pri veľkých menách nudila. 

  

Sú tam a ukážu sa a neviem. 

Možno niektoré celebrity patria na obrázkové platformy, kde nemusia rozprávať. Možno im to nejde úplne tak veľa, plynule a ešte aj k veci hovoriť. Potom to vyzerá takto, že: "ja som slávny, ty si slávny a my si tu len tak budeme hovoriť bez témy a bez pointy a to ľudí bude baviť počúvať."

No, mňa takéto dosť nebaví. Nevadí, aspoň už viem.

Budem celkom zvedavo sledovať IG vizuálne a obrazové mená, ako toto audio uchopia. Podľa mňa si mnohí z nich ublížia. A už si aj blížia. Ale to si tak mudrujem, veď. Budem to sledovať a dám vedieť. Zatiaľ mám už aj 4 mená, ktoré si na CH podľa mňa zbytočne plašia instagramových fanúšikov.

Ale teraz trochu frflem, lebo už som stará a niekedy sa aj trochu sťažujem. A niekedy si aj trochu  popindám. Pardón, no. 

 

 

Ak niekto také „vykecávanie“ hľadá – dobrá správa – aj také tam je

Z kategórie „pokecať“ mám rada také rooms, ktoré robia napríklad umelci. Jeden podvečer sa mi podarilo vojsť do takej miestnosti, kde jeden hral na klavíri. Dali si tému. A ostatní boli umelci a oni tak akože džemovali frístajl do toho podmazu. Smiali sa. Reagovali na seba navzájom.

Vieš, ako keď si niekde na festivale alebo po koncerte banda okolo stola a oni si začnú spievať a ty si tam a je ti dobre. To sa dialo v naozajstnom svete, keď sme sa stretávali.

To mám rada. A také sa mi podarilo už tam zažiť aj zahraničné americké džemovacie sešns. Neuveriteľne príjemná atmosféra.

 

Smädná myseľ pookreje

Na názov tohto odstavca som špeciálne hrdá. Lebo je to krásne slovné spojenie. A vystihuje, ako sa tam cítim pri počúvaní mnohých rozhovorov.

Napríklad som vošla do jednej miestnosti, kde sa rozprávali ľudia, ktorí cestujú v karavanoch. Dávali si tipy na miesta v Európe, kde zaparkovali a aké mali výhľady, čo sa tam všetko dá vidieť. Alebo aký typ auta kúpili a ako ho prerobili, koľko ich to vyšlo, ktoré autá sa kazia, ktoré dobre ťahajú, všelijaké takéto zaujímavosti. Neplánujem precestovať Európu v karavane. Ale rozhovory to boli také, že júj. 

Dobre mi tam bolo, len to tak ticho počúvať.

Ako keby si prišla medzi ľudí a oni by sa normálne takto pri stole v kaviarni o tom rozprávali a teba to baví počúvať, lebo je to krásne a zaujímavé.

 

Alebo aj do takej miestnosti som vošla, kde sa rozprávali slovenskí barmani. Že ako sa učili na Slovensku, kde tu pracovali, čo ich vytiahlo do sveta. Aký je rozdiel medzi tým, koľko a akých kokteilov za jeden večer spravíš v bare v Bratislave a v prestížnych kluboch v Londýne. Ako v tej práci na Slovensku narazíš na limity, aké svety sa ti otvoria v zahraničných kluboch. 

Cítite? Super, že? Rozhovory pri stole. 

S múdrymi ľuďmi a o všetkom.

 

Tľapkanie sa po pleci

Toto som si všimla, že sa tiež opakovalo. Ak nebol moderátor rozhovoru dostatočne zručný, alebo ak proste nejako zvláštne vyšlo publikum – že neboli ktovie ako dobré otázky. Niekedy to bolo tak, že tam boli vlastne diskutujúci, ktorí si myslia to isté a povedia to a tľapkajú sa navzájom po pleci, že teda áno. A že dobre si to myslíš, lebo ja si myslím to isté.

A to je pre hladnú a smädnú myseľ málo. Tak odídem a idem inde.

 

Konfrontácia

O to radostnejšie som sa cítila, keď sa v jednej z diskusii stala konfrontácia. Normálne si tí dvaja, čo sa rozprávali, mysleli niečo inak. A jeden to druhému vysvetlil. Druhý nesúhlasil a normálne slušne bez útokov mu zdôvodnil, že z čoho vychádza a prečo si myslí niečo iné. A ten mu na to zas odpovedal, že z čoho vychádza on, že si to myslí inak.

Boli slušní, neurážali sa, ale normálne diskutovali, pracovali s faktami, zdôvodňovali logické kroky, ktorými postupovali a ktoré ich priviedli k jednému aj k druhému záveru.

Inšpiratívne. 

Normálne som cítila, ako mi rastie mozog, keď takéto typy rozhovorov počúvam.

 

Témy

O marketingu a o stratégiách značiek, o učiteľoch v lockdowne, o psychickom zdraví, o hejteroch, o kritickom myslení. Jedna z tých rooms ma veľmi bavila. Bolo to v angličtine a bolo to o tom, aký je rozdiel medzi „misinformation“ a „fake news“. A že prečo majú fake news taký veľký počet zdieľaní. Podľa štatistík, s ktorými pracovali, sa šíria až 3x rýchlejšie v porovnaní s naozajstnými správami.

Ako nám mieria rovno na to, čo sa volá „lizard brain“, ako fungujú. 

Potom sa prihlásil s otázkou taký človek, ktorý študuje na univerzite Princeton. O tej som ja teda zatiaľ len čítala a nikdy by mi ani na chvíľku nenapadlo, že niekedy budem mať možnosť počúvať, ako takýto múdry človek hovorí o tomto jave.

A ešte sa ho môžeš aj otázku opýtať. Krása.

 

Odtiaľ som si vzala najviac z diskusie, že v slovnom spojení „social media“ sa zameriavame na „social“ a nie na to „media“. Ako posun v zameraní na „médium“ – by nám vlastne mal dávať ten podnet, že overuj čo zdieľaš. Je to forma média. Si zodpovedný za to, aké správy púšťaš ďalej do sveta. 

Veľmi v skratke to sem píšem, ale teda o tom som potom ešte dosť rozmýšľala.

 

 

Rozhovory prebiehajú v reálnom čase, neviete si ich pustiť zo záznamu

Niekedy vám ujde začiatok, pripojíte sa neskôr a chvíľu trvá, kým sa napojíte. Ale dá sa to. Ak sa vám to nepodarí, nič sa nedeje, miestnosť v tichosti opustíte a idete inde.

Bola som aj v diskusii o umelej inteligencii. 

O tom ja viem naozaj málo. Ale nazbierala som všetku odvahu sveta a prihlásila sa s otázkou. A počujte, čo sa stalo. Ten spíker povedal, že to je veľmi dobrá otázka. A že sám rozmýšľal, či prinesie aj tento rozmer, alebo nie a počká, či s tým niekto príde. A že som teda s tou otázkou prišla a je rád, je to zaujímavé, lebo... a odpovedal.

Skákala som doma meter od zeme. Bol to ten pocit šťastia, ako keď si v naozaj výživnom rozhovore. Napríklad aj o téme, o ktorej ty máličko vieš. A niekto, kto o nej vie veľa ti povie, že tento uhol pohľadu je zaujímavý a že už o tom tiež rozmýšľal. A povie ti, ako to on, odborník, vidí.

Zaspávala som spokojná:D

 

Ktoré rozhovory ma zatiaľ bavili najviac

Počujte, toto je neuveriteľné. Ale skoro všetky. Asi som si nastavila dobré filtre. Alebo z tých, čo ma nechytili, treba len rýchlo odísť a zbytočne sa tam nezdržovať. Neviem:)

 

V piatok som sa pripojila do takej miestnosti, kde boli maliari. 

Takí, čo aj učia umenie. A oni hovorili, že to, čo najčastejšie vidia u študentov je, že sa s nejakou tvorbou tak pomaly posúvajú a trvá im to a váhajú. Že sa strašne boja robiť chyby. A ako s nimi pracujú, vravia im že: 

"No a? Tak to spravíš zle. Vytiahneme druhé čisté plátno a skúsime to znovu."

Toto som si napríklad odniesla odtiaľ. Že máme úplne iné svety. Veď profesionálni maliari a umelci. Ale pritom máme toľko spoločného. 

Viete, čo myslím?

Že sa bojíme, že urobíme chybu. Až kŕčovito. A pritom, veď nie sme chirurgovia. Tak vytiahneme nový papier a začneme maľovať nanovo, a čo? 

A vidíš. 

 

Mám tam teda ísť alebo nie? Bude to aj pre mňa?

Na toto vám odpoviem zase jedným z rozhovorov, ktoré sa mi podarilo tam počuť.

Moderátor v tej miestnosti bol Rytmus. 

Na to som bola zvedavá, tak som vošla. Prebiehal nejaký rozhovor na nejakú tému, neviem, prišla som neskôr. A prihlásila sa s otázkou jedna dievčina. Povedala, že videla, že Patrik teraz otužuje. Opýtala sa ho, že prečo.

On odpovedal niečo v tom zmysle, že je to dobré na imunitu. Ale že jasné, keď si chorý, máš sa liečiť. Ale že keď si zdravý, môžeš imunitu posilniť napríklad aj otužovaním.

A ona sa ho opýtala, že či to nejako vplýva aj na jeho "mindset". (preklad – nastavenie mysle)

A on, že nie. Že to vplýva na imunitu. A preto to robí.

Ona že tiež otužuje už nejaký čas. A že všade čítala, že to má úžasný vplyv na mindset. A že ona sa teda teší, že si zlepšuje imunitu. Ale chcela sa opýtať, či niečo robí zle, keď má pocit, že na mindset to u nej žiadny vplyv nemá. A podľa toho, ako sa to propaguje a čo čítala, že by to tak asi malo byť, no. Že to malo vplývať na jej myseľ a jej to teda zlepšuje telo. Ale všetci vraveli, že...

On jej na to odpovedal: „Nerieš, čo sa propaguje. Rieš samú seba.“

A potom povedal, nech sa vykašle na to, čo by to „malo“ a „nemalo“ robiť. Že ak jej to pomáha a cíti sa lepšie, nech pokračuje. Ak nie, nech prestane.

 

Toto je moja odpoveď na to, či tam „máte“ alebo „nemáte“ ísť, alebo či to odporúčam, alebo nie.

Popísala som vám, čo sa tam páči mne a ako to mám ja. Vy to ale môžete mať úplne inak. Lúčim sa s vami preto dnes slovami Rytmusa:

Nerieš, čo sa propaguje. Rieš samú seba.

 

Dobré to je.

Pekný týždeň, držte sa.