2018, ďakujeme. 2019, vitaj.

Prišli sme v piatok, tu bolo niečo po ôsmej večer. Sprcha, ľahnúť a spať.

Keď som si po 20 hodinovom lete ľahla do postele, počula som, ako sa ma moje kríže pýtajú, či to naozaj. Či už ležím a som v posteli. A či to myslím vážne:D

Nemladnem.

 

Varadero, západ slnka 2018. Túto ženu som nazvala Bijonsé, lebo bola šarmantná na tri kilometre okolo seba. Úžasná.

Ráno som vstala. Boli tri poobede.

Šla som si spraviť kávu. V dóze boli už len tri kapsule. Dobre teda. Povedala som si a otvorila internet. Po chvíľke klikania som oznámila chlapovi, že ideme do alzy, lebo už nie sú kapsule a už ani nikdy nebudú.

Mám doma dobrý kávovar. 

To už som veľká? Melie a robí preso. Nevyrába plastový odpad. Takto chcem začať ďalší rok. 

Trochu viac si pestovať seba (naozaj dobrá káva), trochu viac sa starať o planétu. (žiadne kapsule)

Škrelo ma to dlhšie no pákový obsluhovať neviem a tie veľké boli pre mňa finančne veľa. Pripravovala som sa na tú kúpu už nejaký čas, a keďže dovolenka nevyžadovala “otrieskať” rezervu, mohla som včera ráno spraviť tento krok.

Naučím sa aj speniť mlieko a také laté a kapučíno vám spravím, že dovidenia:)

 Palacinky u rusa, Tabarish, Havana. "No pancakes, Bliny." Ako ma starostlivo opravil čašník:)

Tento rok som na zem zahodila presne dva špaky. Presne si pamätám, že boli dva, lebo tá situácia v ktorej to bolo bola tak nešťastná že skrátka nemohla som ich dať inam. Ani možnosť do tašky a potom zahodiť nebola realizovateľná. 

Nie som na to hrdá. 

 

Viem, že budúci rok je reálne, že to bude presne nula.

Toľko, koľko by malo byť v mojom roku 2019 podľa plánu aj kapsúl. Nula.

Aj v roku 2019 by som chcela sľuby, ktoré dám, dodržať. Skúsim pre to spraviť maximum aj dnes.

 

Je nedeľa a sľúbila som vám, že sa dnes ozvem.

Plány sú veľké a hlava ešte prázdna z jetlagu. Postupne upratujem poznámky a fotky. Dám si masku na tvár (10 rokov dole za pol hodinu, nekúp to;). Vtedy prichádzajú najlepšie nápady. 

To ma podľa mňa hlava odmeňuje za to, že sa jej starám o tvár:D

 

V tomto roku sa vám na instagrame najviac páčili tieto obrázky. 

Obrázky to nie sú špeciálne. 

Páčli sa vám asi tie príbehy s nimi spojené?

 

Bali – prvý západ slnka na tomto ostrove v mojom živote

Kuba - Havana

Ružomberský rozprávkový hotel, raňajky kráľov

Varadero a Santas chillin

Pohoda

Autíčka a príbeh o tom, ako ma požiadal o ruku pumpár

Vysypaný toner na celej chodbe vo firme a vysávanie ráno o 7:30

Hydratace bez legrace a kuriér v šoku (len neviem z čoho – z natáčiek, žirafkového župana alebo z masky na tvári?)

A spievanie si v MHD. Nahlas. Nevedomky.

 

Ďakujem vám, že ste pri tom v roku 2018 boli so mnou.

Spíšem vám o tej Kube všetko, najlepšie ako budem vedieť. Aby som aj odpovedala na otázky, ktoré ste mi poslali. Je toho toľko. Zatiaľ len taký sneak peek, trochu vám poviem, čo teraz veľa riešim. Aj celý čas tam som riešila.

Vieš, ako sme včera ráno (o 4tej poobede) išli do tej alzy pre kávovar?

 

Ráno som si normálne naliala vodu z vodovodu a tú som pila. Spravila som si kávu, raňajky. Bol chleba. Bol aj syr. Zelenina aj ovocie. V chladničke je jedlo. Nastavila som teplotu v obývačke na požadovanú (zakúrila som). Zapla počítač, pustila rádio. Pozrela som internety, recenzie, ceny, porovnala, objednala, vyklikala, ešte príslušenstvo, zrnkovú, hotovo. Prečítala siete, ako sa majú kamaráti. Poslala pár fotiek. Zasvietila stromček. A oddychovala. Sadli sme v čistom a teplom oblečení do auta, naštartovali, išli tam. Pustila som vianočné CD.

A po ceste – na ktorej boli autá vyrobené v tomto storočí – a bolo ich dosť, svetlá svietili, obchody sú otvorené a majú tovar - mu hovorím:

“Veď my sme tu všetci úplní milionári.”

 

Toto som si odtiaľ priniesla.

Sme.

V každej vete toho, čo som robila včera ráno, je kus niečoho, čo tam nie je samozrejmosť alebo nie je vôbec.

Vo všetkých definíciách dostatku a bez klišé o tom, ako si máš vážiť čo máš – to vám ja nebudem hovoriť. Naozaj si myslím, že som bola vďačná za to, čo mám. Ale od návratu je to inak. Sme boháči. Milionári. Aj bez toho kávovaru sme.

Máme všetko.

Dobré to je.

 

Predsavzatia budú, ale to už sú len také “panské huncúctva” že čítať tie knihy, cvičiť, menej nadávať, viac jesť, detaily. 

Také, aby som sa lepšie starala o seba lebo tým pádom budem asi lepší človek aj k druhým.

A ešte jedno si dám, čo je dôležitejšie. Myslím, že sa treba trošku viac postarať o tých, čo toto všetko nemajú. Myslím, že je to naša povinnosť. Lebo my máme. Ešte presne neviem, ako to spravím, mám už nejaké nápady, ale ešte to nemám sformulované.

 

Tak nám hlavne prajem, aby sme si to vedeli užiť. 

To všetko, čo už máme.

Nohy v teple, koláč do ruky a pohodu v 2019-tom.