3 krát zaklop, aby sme to nezariekli.

Niekde som kedysi dávno čítala, že sa staneš kombináciou piatich ľudí, s ktorými tráviš najviac času. Vyberám preto starostlivo.

 

Zvláštne. Že si nepamätám viac. Keď to pogúgliš teraz, nájdeš zaujímavé diskusie o korelácii a kauzalite, (Cudzie slová hneď v úvode? Nedáš pokoj? No pozri, doviedlo ma to tam náhodou a bol to osviežujúci mentálny stimul. Veď dobre, už stačilo.) 

Neviem sa dopátrať k nijakému dôkazu, či je to pravda, alebo len také "šmú". Berte to teda radšej tak, že to pravda (aspoň teda overiteľne dokázaná) nie je. Bol to podľa všetkého jeden z výrokov motivačného spíkra. Tohto.

Ja som sa pred rokmi rozhodla, že sa podľa toho skúsim zariadiť. Prešlo to mojim vnútorným súdom. 

To sú dve otázky:

1. Urobí ťa to lepším človekom? Odpoveď: Áno. (Ak to platí a vyberiem dobre)

2. Ublížiš tým niekomu? Odpoveď: Nie. 

Tak to u mňa prešlo. A aj ak to možno nie je pravda, vyskúšam sa podľa toho zariadiť a uvidím.

Vo svojom okolí musím mať inšpiratívnych ľudí.

Niekedy používam na označenie človeka slovo, že “sfotrovatel”. Môj chlap sa ma raz opýtal, čo tým presnejšie myslím.

Myslím tým, že sa niekto vzdá.

Snov, snáh, túžby po lepšom bytí, po lepšom svete a tak celkovo. Že to tu s tým všetkým vzdá.

Hlavne sám so sebou.

To nedávam. Ešte pár krát tomu dám šancu, skúsim pomôcť, ale keď sa to potvrdí ako nenávratné tak sa postupne zo života vytratíme jeden druhému.

No a čo to akože je, to “sfotrovatel”?

To je, keď sa niekedy tvoji kamoši začnú opúšťať. Nie je to o veku. Niekto sfotrovatie už v dvadsiatke a niekto ani po 50 tke. Teda, moje neodborné pozorovania sú také. O veku to nie je.

Konkrétne:

Sedíme na káve. Na nealku. “Tá Vinea už nie je čo bývala” – ejha, spozorniem. Tam to začína. 

Celkovo všetko už nie je ako predtým. 

Predtým to bolo všetko lepšie. Zažartujem, veď to stále môže byť len nálada.

Ak sa dostavia reči o politike (toto naozaj nechápem, načo je dobré a kedy to komu pomohlo), tí chlapi sú vlastne tiež všetci rovnakí (toto ma naozaj dvíha zo stoličky), mladí akí su? No ani nehovorím. Hrozné. A do telefónov pozerajú. Nič si nevážia.

Inak. Toto bude možno dôvod, prečo veľa pozerám do telefónu? Veľmi túžim patriť k tej skupine, ktorú označujete za “tí mladí”:D Tak skrátka veľa pozerám do telefónu. Pocitovo som potom “tá mladá” a dobré to je. Zase som si tak odbočila, vráťme sa na terasu, kde pijeme Vineu, ktorá už nie je to, čo bývala.

“Jáj,” snažím sa otočiť tému. “Ani my sme si nevážili. Vieš, čo som ja spravila s najlepšími bielymi rifľami ktoré som mala?” 

Potom príde, ako to kedysi stálo pár korún a teraz je všetko drahé. Koľko čo stojí a aké je to nehorázne. Koľko chcú za tú Vineu? A to nemyslia vážne.

Meraviem. Stále sa mi nechce veriť, že to počujem od niekoho v mojom veku. 

Už? Vzdal si sa naozaj tak ľahko?

“Bohatí sú bohatí, lebo kradnú, hentá si hento nezaslúži, toto je nefér.” neverím tomu, čo počujem.

Potom príde niečo o liekoch, chorobe a diagnózach a čo kto kedy mal a čo na to bral.

Približne tu ma už niekedy vypne.

“A robota aká je hrozná. Šéf úplný mamľas.”

“Tak odíď.” Hovorím a myknem plecom.

“Jáj, keby to bolo také jednoduché.” odpovedá.

"Veď viem, že nie je. Ale každý ďalší rok to bude predsa už len ťažšie, nie? “ nedám sa.

"To je všade takíto šéfovia.” 

Jáj, no ja si nemyslím, ale dobre. "Ako povieš. Tak môžeš na sebe zamakať, ten šéf budeš do pár rokov ty a hotovo. Prvý dobrý šéf. Buď nim." Skúšam motivovať a povzbudiť.

“Jáj ale to sa nedá, to stále nad tebou bude ešte niekto s kým sa nedá.” neúnavne argumentuje.

"Tak založ svoju firmu, vyber si tam ľudí a bude to dobré.“ - toto je môj žolík:D 

Tu sa ukáže. Lebo ak je to len nálada, tu väčšinou odpovedia, že veď vlastne sú spokojní, len sa potrebujú vybrblať. To akceptujem. Občas potrebuje každý.

Pri opustení sa ale príde protiútok. Napríklad:

"Jáj, to si sa s koňom zrazila? Si myslíš, že to je len tak?”

No nie, som presvedčená, že to nie je len tak. Som presvedčená, že ten čas, ktorý investuješ do hejtu môžeš investovať do prípravy na tento krok. Ale som už ticho:D Nemá to zmysel.

Zažívam to aj u stále mladých ľudí celkom často. Sa tak opustia.

Ja viem, že to nie je o mne ale myslíš, že to vedia? Že robia a hovoria presne to, čo im pred pár rokmi vadilo na ich rodičoch a prečo o nich hovorili, že sú “starí fotri”? (Z toho pomenovanie "sfotrovatieť")

Toto ja nedávam. Je to častejšie, ako by som si želala. 

V takom prostredí nedokážem fungovať. Snažíš sa povzbudiť, motivovať, pomôcť, potešiť, ale keď niekoľko krát po sebe nevýjde, vzdám to. 

Každý sa rozhoduje sám, aký život si spraví.

 

No ale nehnevaj sa, sľúbiš “dobré to je” a potom tu len pindáš?

Nebojte sa, ideme k pointe. To bol len taký náčrt situácie:D

 

Musím mať okolo seba ľudí, ktorých obdivujem. Od ktorých sa učím. 

Takí, čo to celé s tým svetom ešte nevzdali. Naopak. 

Dokážu úžasné veci, idú si za svojim, naozaj sa v živote bavia. Veď nehovorím, že nemajú ťažké chvíle. Ale bojujú. Po svojom sa s tým pasujú. Vidíš, že niekam idú. Možno nevieš kam, ale je inšpirujúce vidieť, že oni vedia. A ty vidíš, ako sa posúvajú.

 

Vieš, ako vyzerá, keď sa ty chvíľu chceš vzdať, ale máš okolo seba takýchto ľudí? Takých, ktorí majú svoje sny? Takých, ktorí vedia, ako veľa síl to niekedy stojí ísť za nimi?

Takto:

Ak všetko pôjde podľa plánu, dnes v noci odletím.

Tri krát zaklopte, aby sme to nezariekli.

Ideme do tepla. Najbližšie sa teda budeme počuť až na prelome rokov 18 a 19. Budem mať prestávku. Nie, že by som nedokázala na dovolenke zapnúť počítač:D Ale do takej krajiny ideme, kde ani internety nie sú. Teda, plus mínus sú, ale nič moc. 

Prázdniny.

 

Celé to vzniklo náhodou. A potom to bolo sprevádzané polenami pod nohami. Let sme kúpili v apríli. Lenže zmena. Tak znovu. Iné dátumy. Prebookuješ ubytko. Nemajú internet, takže kým ti tie zmeny potvrdia, pár dní to trvá. Ale potvrdia, jupí. Ideš teda kúpiť tie letenky. 

Lenže už nie sú. 

Tak znovu, znovu trochu drahšie, trocha inokedy, zase ubytko, a ešte poistenie, peniaze, očkovania, víza. Elektrika, káble, adaptéry, všetko. Každá z týchto vecí sa mega skomplikovala. Teta ti nechce dať víza, lebo na pase si tmavovlasá a v reáli si blond. Mala si si nechať čierne, lepšie si to mala – odkáže ti. Nakoniec naveľa - naveľa dá pečiatku.

Peniaze, to ti niekto komu dôveruješ a neoveruješ povie, že doláre. Moja chyba, to je jasné, len si zle pamätal. Tak si pekne starostlivo objednáš aj konkrétne nominály, včas vyzdvihneš, spokojne. Vo štvrtok večer zistíš, že lepší kurz je tam na eurá a za zmenu usd na mieste zo sumy ešte platíš daň, 10-13%. Nevadí, ešte máš pol dňa aby si eliminovala stratu a zmenila nazad, čo už tam po stratenom čase:D

Keď sa Ti teda pokazí práčka, keď si ideš 2 dni pred odchodom oprať letné veci, alebo tlačiareň, keď ideš vytlačiť letenky deň pred odletom - to už Ťa ani neprekvapí:D Idem zbaliť neopraté, vytlačili sme v meste. To bola radosť, parkovať v auparku v druhú adventnú.

Do poslednej chvíle takéto sa dialo. (deje?)

Pre ilustráciu len tieto príklady. Takto a ešte viac sa prekomplikoval každý jednoduchý úkon, ktorý s tým súvisel. Od apríla. 

Najviac.

Skrátka, bola situácia, keď som už bola z toho všetkého unavená. 

Hovorím mu:

“Keď teraz zrušíme tie ubytovania, peniaze nám vrátia. Nemusíme to siliť a kupovať tie letenky. Je to príliš komplikované. Nejako sa to zauzluje, ja neviem, príliš veľa vecí sa komplikuje. Asi by sme to mali nechať…” (a ideš si to svoje vzdanie sa)

Hovorila som to ešte aj mojej dobrej kamoške.

Aj mame, že ako sa to komplikuje.

Pozri, čo sa stalo. 

(Nasledujúca veta je najväčší zabiják na čiarky a mám v nej asi sto chýb, prepáčte)

Lebo keď máš okolo seba ľudí, ktorí vedia kto si, čo chceš, a ako veľmi to chceš, a majú tiež svoje sny, nevzdali to a vedia, že niekedy je tá cesta ťažká, oni, keď sa začneš vzdávať alebo opúšťať, spravia toto:

On: “Je to celý život tvoj sen. Už sme sa na to tento rok dali, dokončíme to. Pôjdeme.”

Kamoška: “Vieš čo, to všetko čo sa mohlo sa už potentilo, to si si všetko teraz odbila na začiatku a už to bude celé dobré.”

Mama: “Som na teba pyšná, že si plníš sny. Tvoja duša to potrebuje. Mám okolo seba málo takých ľudí. Choďte. Mám z toho radosť a všetko mi potom povieš ako tam je.”

 

Že keď už si spadla a ideš sa vzdať, tak jeden ťa chytí za jednu ruku, druhá za druhú a tretia ťa zdvihne a potlačí od chrbta. Aby si tam došla. 

Lebo všetci vedia, ako veľmi a ako dlho si to chcela a ako dôležité to pre teba je.

Nikto z nich z toho nič nemá.

Naopak.

To, že mi pomohli, pre nich možno aj znamená, že je to na ich úkor. 

Jeho to bude stáť jeho vlastné peniaze, a aj tak ma doviedol k tomu, aby sme do toho šli, keď som váhala.

Ona bude mesiac bez dodávky kozmetiky:D Pred Vianocami. A vidíš, zdvihla ma a pomohla.

Pre mamu to dokonca znamená, že s ňou nebudem pri štedrej večeri. A nebolo žiadne ja som ti to hovorila, vymýšľaš hlúposti, tu pekne ostaň. Práve naopak. Povedala, že je na mňa hrdá. Že musím ísť.

 

Ako? Ako sa toto stalo, že takýchto ľudí mám okolo seba?

Že mi nedovolia vzdať sa.

Vieš, to je veľké šťastie. To nemá každý. Takých ľudí.

 

Je to posledný blog pred Vianocami, takže trochu v predstihu vám idem aj popriať.

 

Želám si:

Aby sme nestratili chuť plniť si sny. Želám to z celého srdca sebe aj vám.

Aby sme sa neopúšťali. Sami seba hlavne.

Aby sme verili, že svet môže byť dobrý. (Veď vieš, dobré to je;)

Aby sme pre to mali silu aj niečo urobiť. Len tak, lebo treba. Lebo je to správne.

Aby sme to nevzdávali sami so sebou. (nefotrovateli:D)

Aby ste si okolo seba dobre vybrali ľudí, ktorí vám pripomenú, prečo ste ten sen mali, ak na to náhodou alebo v slabom momente na chvíľu zabudnete.

A ešte úplne sebecky prajem sebe, aby sme na letiskách boli včas a aby všetko prebehlo v poriadku. Nech už sa tam aj naspäť dostaneme. Stálo to už veľa, aj síl, aj času. A bola to celé veľká skúška. Držte palce:) 

Majte dobré sviatky.