A: “Veď vieš, emócie sú sviňa.” B: "Toto práve neviem. Sú?"

Vytrhnuté z rozhovoru. Lebo mi to odvtedy behá v hlave. Povedal: “Tak naučil som sa to väčšinou zvládať, ale niekedy to nedám. Veď vieš, emócie sú sviňa.”


Netreba nikoho chytať za slovíčko, ani prekrúcať čo povedal, ani zbytočne vysvetľovať kontext. Stalo sa to pred pár rokmi. Vŕta mi to v hlave odvtedy. Sledujem a otváram tú tému, keď sa dá. Zaujíma ma, ako to ľudia majú. Mohlo to byť už aj 5 rokov. Odvtedy to neodborne a so záujmom sledujem. Ako ich vnímame. Ako o nich rozprávame.

   

IMG_38644ajpg


Stretávam od “Emócie sú sviňa” aj “Nepriateľ. Nevypočitateľné. Nemám to pod kontrolou. Neviem, čo s tým robiť. Zradia Ťa.”

Cez “Prichádzajú nečakane. Mocú s Tebou ako sa im zachce. Nadá sa to predpokladať, očakávať ani zvládať. Výbuchy. Trpím a tŕpnem. Hrôza.”

Alebo aj “Niekedy si to užívam, niekedy to neviem ovládať. Ale beriem to ako súčasť života, takže je to dobré.” 

Často podobné ako: “ Mám rád dobré emócie, nemám rád zlé. S tými neviem robiť.”

Až po “je to vnútorný kompas. Nikdy Vás neklame. Pracovať s nimi je základ. Nexistujú zlé emócie, lebo aj tie akože zlé majú pre Vás dôležitú správu. Až keď ich prestanete utláčať, necháte ich prejaviť sa a začnete ich dekódovať dostanete sa do harmónie. A dokonca sa dostanete aj k veľmi dôležitým informáciam o sebe.”


IMG_0042ajpg  

K emóciám existuje naozaj veľa odborných textov. A odborníci. Ja som v tejto téme absolútny amatér. Sľúbila som, že múdre veci budú písať múdri ľudia inde, nie ja tu.

Takže vám poviem moju skúsenosť. Iba si tak zarozmýšľam. 

Mne sa totižto zdá, že to je vec odvahy. 

Ako veľmi máme istotu a odvahu tie emócie nechať, nech si prídu a robia čo treba? Ako veľmi máme odvahu nemať chvíľu veci pod kontrolou a plne dôverovať tomu, že to dobre dopadne?


Zatiaľ mi to vychádza tak, že keď máme dlhodobo tú odvahu ich nechať, oni potom pracujú pre nás, viac ako proti nám. Že keď sa to vyčistí a nemáme pretlak “dobrých” ani tých “zlých”, že to potom celé začne fungovať. Až čarovne. Len subjektívne a neodborné pozorovanie.

Vyššie už som citovala “Mám rád dobré emócie, nemám rád zlé. S tými neviem robiť.” 

Povedz mi, čo mám robiť, keď neviem robiť aj s niektorou dobrou emóciou:D Nemám odvahu.

Upresním.

Mňa teraz veľmi berie plač v pozitívnych situáciach. Stále celkom nové, aspoň pre mňa. Posledné roky viac plačem. Hlavne od smiechu a dojatia. Čudné, však?

Ja viem, starnem.

Ale vieš čo? Mňa také veci berú ako napríklad západ slnka. Ako ultimatívny doják.

Jasné, veď západ slnka pri mori aj je. To je jedna nádhera.

  IMG_3771ajpg   

Ale ja Ti posledné roky po ceste autom domov z rôznych kútov často musím zastaviť pri ceste a proste si ten západ slnka pozrieť a užiť. Ani pri mori niesom, ani teplo nie je, ale mne to nedá. Prečo? Kde sa to vzalo? 

Má to so západom slnka tak každý? Alebo som definitívne divná?:D

To isté pri východe slnka. Aj keď tých, z pochopiteľných dôvodov (spánok), zvyknem vídať omnoho menej ako západov. Účinok majú na mňa rovnaký.

Slzy mám z toho. A nemám odvahu to priznať. Akoby sa to nepatrilo alebo čo. Kurníkšopa. Čo už je zlé na tom povedať: “dojíma ma takýto krásny západ slnka” a nechať slzy ísť. Aj ak práve nie si sama. Nič? No mne to príde dosť odvážne. Zatiaľ na to nemám. Neviem prečo. 

Vidíte? To je tá odvaha, ktorú treba aj na dobrý plač.


IMG_2550ajpg    

Keď s tými farbami zapadá alebo vychádza slnko, to sú emócie raketa. Vtedy počujem hudbu aj farby:D

 

Mimochodom, hudba. To je tiež sila. Nemusí byť slaďák. Kľudne môže priskákať aj Chaozz po 16-tich rokoch na pódium a mne sa počas “raz – dva – tři – zkouška mikrofónu” - nahrnú slzy od dojatia. Že sa to deje a že on to spieva presne tak, ako som si predstavovala, a že som tam. Aj Chaozz je tam, aj ja som tam. Aj veľa iných ľudí. A všetci sú radi, že sú tam aj tí druhí.

A to nezačínam s Pohodou. Preto mi je tam tak dobre. To začne niekto spievať a ja sa pozerám okolo seba. Vidím ľudí, ktorí sú v mojom živote úplne dobrovoľne a mám ich rada. A počujem tú hudbu, ktorú mám rada. Okolo ide niekto a drží za ruku svoju frajerku. 

A mne sa svet zdá krásny. A z toho sa rozplačem. 

To tak máte všetci?

Ak máš teraz na mysli otázku “tá čo pije / na čom fičí” tak odpoveď je opačná. Ja tieto dojatia z krásy, hudby a situácie mávam práveže odkedy nepijem. Úplne na triezvo. 

A čím dlhšie (v rokoch) som triezva, tým intenzívnejšie to je.

  IMG_2569_cut_ajpg


Niekedy ma to dojatie prekvapí aj mimo slnka a hudby. 

Konkrétne: Vysadia vás na parkovisku. Kúpite si to vstupné na ryžové polia. Idete uličkou, ktorá stále nenasvedčuje, či ste tu dobre, a či uvidíte “to”. Schádzate dole schodmi a stále sa nezdá, že to je ono. No a čo, veď aspoň som sa prešla. Ešte kúsok skúsim.

A v jeden moment sa odkryje obraz, ktorý ste videli v telke, na internetoch, v bedekroch, kalendároch. Ale je naozaj a vy ste v ňom. Pristihnete sa pri tom, ako ste zdvihli obočie a nahlas povedlai “čo si blázen?” a idú vám slzy. Smejete sa a slzy idú. 

Schádzate tie schody ďalej, vstupujete do tej nádhery a srdce búcha strašným tempom.

Ani slnko nezapadalo, chápeš? Ryža rástla na poli a ja som sa rozrevala:D


  IMG_4055ajpg


Sem patria aj iné vizuálne nádhery – obrazy, divadlá. Ty reveš v divadle? Ó áno, niekedy hneď pár minút po začiatku predstavenia. Ja vám neviem, mňa to proste berie.

Aj vy take máte? Kedy? Však to máte aj vy?

Alebo napríklad úplne vždy keď pristáva lietadlo a pilot povie “Ladies and gentlemen, welcome to čokoľvek”. Vtedy sa vždy šťastím rozrevem.

Strašne to zakrývam, ale neviem s akým úspechom.

Jedna veta od pilota. Súčasť formálneho procesu. Ale v mojej hlave je: počuj, ty si fakt na Bali. Ty si naozaj na Malte. Ty o chvíľu ľahneš na Grécky piesok. Ty uvidíš Rím, bejby, Rím. Podarilo sa to. Je to neuveriteľné. Pre mňa je. Naozaj. Vždy.

Pri každej tejto situácii, ktorú ja vnímam ako veľkú krásu, revem ako blázen. Trvalo celkom dlho prijať to a ešte stále sa učím sa za to nehanbiť.

Dokonca raz, keď budem veľká, by som si to chcela vedieť aj užiť:) Mať odvahu si tak poplakať od šťastia, aj od smútku, ak bude treba, kedykoľvek bude treba. 


Asi som sráč. Často plačem. Našťastie - viac od dojatia ako od smútku. Taký som ja sráč. Šťastný.

Dobré to je.
A teraz vy, vy kedy máte dojáky?