Amatérsky o joge

 

Možnosti nadpisu tohto článku boli dve. V poznámkach sa zrazu stretli “joga je láska” a hneď pod tým “joga je droga.”

Ak chceš niečo popísať jednou vetou a použiješ takto rozdielne výrazy, asi o tom veľa nevieš, že?


To je pravda. Veľa o tom neviem. Bude to taká “amatérčina” tento text. 

Viac o pocitoch a dôsledkoch a o tej ceste, než o technike. Keď si prečítam poslednú vetu zdá sa mi, že stále spĺňa definíciu aj lásky aj drogy, ja už neviem:D

 

IMG_0519_ajpg


Áno, joga sa píše po Slovensky s krátkym o. Tiež sa mi to nepozdávalo, ale overila som:)


Nedávno sa ma jeden človek opýtal: “Čo akože je to “to” okolo jogy že každý o tom hovorí ako o strašne veľkej veci? Ako pri tom strečingu vôbec vypneš?”

Kámo, to si trafil:D

Presne. Je to tak, že ty zažiješ také veci počas toho, že sa ti stane drogou a láskou zároveň. Skúsim postupne.


Dynamika

Je to celé zdanlivo pomalé. Nádych sem, výdych tam, ruky spojené, namasté. Lenže, tam sa pravidelne stáva, že sa v niektorej pozícii zadýchate. Divné, že? Normálne ako napríklad na jumpingu, že idú ti kvapky potu pomedzi vlasy až na čelo a po čele tečú ďalej. To sa ti stane počas toho, ako – z pohľadu vonkajšieho okoloidúceho – napríklad len kľačíš. Alebo nejako stojíš a nohu máš kdesi nabok, alebo tak. 

Kľačíš a naťahuješ lakte a bradu a zrazu si uvedomíš, že si sa strašne zadýchal a tečie po tebe pot.

Prosím?:D

 

Konkrétne pre mňa je teraz najťažšia pozícia "camel pose". Tuším sa odborne volá Ustrasana. Už ten názov strašidelný, však? Tak počkaj ďalej, toto si daj:

Pozrieš na to – veď kľačí, hen, toto je akože tá mágia a to ťažké? 

No, ja sa ešte neviem dostať ani tam, že pustím za seba tie ruky:D


To je takto: Kľakneš si. Nohy si skontroluj, za sebou, od kolien po chodidlá - rovnobežne. Nie otvorené ani zatvorené. Kolená od seba na dve päste, rovnobežne s bokmi. Dobre, mám. Keď sa pozrieš pred seba dole, kolená a boky máš približne na rovnakej úrovni. Že sa tak tesne prekrývajú. Pozor aby ti boky nešli veľmi do predu pred kolená ani veľmi dozadu aby si si kolená videl. Dobre, mám. Strážim. Čo ďalej?


Ruky si polož vzadu na chrbát. 

Do takej výšky, že keby si mal tie džínsy s vysokým pásom, tam by boli vrecká. Máš? Prsty smerujú dole. Lakte ti ušli von, ťahaj ich k sebe. Ramená si zdvihla? Tak ramená dole. Ramená ťahaj dole, ďaleko od uší a popri tom tie lakte k sebe, dobre? Už?


Dotýkam sa svojich limitov už teraz. 

Tie boky máš príliš vpredu, zarovnaj to nad kolená. Teraz s nádychom zavri oči a zdvihni bradu. Bradu ťahaj hore. Ramená dole. Lakte k sebe. Boky drž nad kolenami. Bradu ťahaj hore a hlboký nádych a výdych. S nádychom sa ťahaj hore, s výdychom dopredu, ale len akože, neposúvaj telo. Hore nádych, dopredu výdych.

Tu som už zadýchaná ako delo, kropaje potu mi tečú že všade a najviac ma trasie. Zvýšil sa mi strašne tep, skúšam mať pod kontrolou každú časť tela tak ako má byť. Pristihnem sa pri tom, že nedýcham zhlboka. Tak sa zas chvíľu sústredím na ten dych. Ujde mi niekde lakeť, niekde koleno, tak sa zas s výdychom napravím. 

Ramená dole, ramená. Ach.


Z tohto kľaku mám svalovicu na bruchu, stehnách aj na rukách. Dobré to je.

Má to ešte vyššie levely ako pustenie rúk smer päta, ale to je vysoká škola, ja som zatiaľ v škôlke:)

 


IMG_0504_ajpg


Stihli ste pri tom myslieť na čokoľvek iné než svoje telo a svoj dych?



Tak vidíš:) Takto vypneš na joge.

Ešte som vám chcela napísať o jednej pozícii, ktorú som už dala aspoň tak, že viem ju urobiť ako má vyzerať. Ale tie príchody a odchody. Joga je aj o tom, že to niesú zosekané pózy, ale to celé ide v takej plynulej zostave. Prechod z jednej pozície do druhej. Jedna vec je vytúnovať pozíciu. Druhá vec je, dostať sa do nej plynulo a ešte pri tom aj správne dýchať.

Pozícia, ktorú už viem dať (na priemernej úrovni a príchody a odchody z a do nej ešte ladím) ale vždy ma úplne rozoberie. Je to chaturanga a pozrite si to tu, lebo je to koniec sveta:D


Najťažšie na chaturange je prísť do nej z inej polohy, lebo to ideš dole a musíš to zastaviť včas. To chce veľa síl, nepadnúť na tú zem. Lebo gravitácia. Druhé najťažšie na chaturange je, keď do nej ideš zo zeme, lebo to zas musíš zvihnúť celé telo a to je zase proti gravitácii. Tretie najťažšie je v nej vydržať, lebo to už ide aj proti zdravému rozumu:D (pokus o vtip – poznámka autora, ktorý má svalovicu:)

 

Alebo ako stojíš v tej pozícii "bojovník". 

To len stojíš, jedna noha vzadu, ale ako sa snažíš dýchať zhlboka cítiš obrovskú silu. S tým nádychom proste dostávaš do tela veľké odhodlanie a silu, o ktorú sa dá oprieť. Doslova. Potom máš spustiť lakte na úroveň ramien do kaktusu a si bezmocná:D 


Lebo ťažké to je, keď takto stojíš, jedna noha vzadu a ruky na kaktus. To mi dvihne tep tak, že sa zadýcham najviac. Tu a pri tom kľačaní, o ktorom sme písali vyššie. Ak niekto nerobil jogu teraz si už asi definitívne myslíte, že som naozaj stará. 

Som, o to pokoj;) ale s jogou to nesúvisí. Ehm.


IMG_0522_ajpg


Telo pod kontrolou, myšlienky pod kontrolou

Myslíš na svoje telo, na každú časť, ale kľudne bez ezoteriky. Myslíš na ne keď kontroluješ, či sú na správnych miestach. Stále máš všetko vnútri spevnené. A snažíš sa dýchať.

 


Dýchanie

Prvé mesiace, dlhé mesiace, som sa k tomu všetkému ešte vedome učila kedy je nádych a kedy – pri ktorom pohybe – je výdych. Vôbec som nechápala ten rytmus, mala som to úplne inak a bolo extrémne náročné dostať to pod kontrolu. Teda dostať to do takého štádia, že sa nadychuješ vtedy keď sa má a vydychuješ v tom správnom pohybe alebo pozícií.

Už to je asi návyk a dýchanie ide dobre:D Na staré kolená sa aj dýchať naučím. Lenže. 


Čo sa mi odvtedy stáva v bežnom živote – mimo legíniek a jogy je – že keď je nejaká neštandardná situácia, okamžite si uvedomím, že môj dych robí niečo nezvyčajné. 


Viete, čo myslím? Že keď sa deje nejaká mimoriadna situácia – eufória, strach, radosť, tréma, nervozita – neviem asi hneď opísať čo sa deje. Ale varovný signál je, že moja hlava si uvedomí, že niečo sa deje s dýchaním. A povie mi: „dýchaš teraz inak, daj si pozor, niečo ide“:D

A dá mi možnosť to "rozdýchať" - dostať sa naspäť do kľudu tak, že zhlboka a pomaly dýcham.

 

Sila, však? Presne si odvtedy pamätám čo robilo dýchanie vo výnimočných a mimoriadnych situáciach. Dokonca často keď ich kamoškám opisujem jedna z prvých vecí ktoré v tých príbehoch popíšem je, čo robil môj dych. Nevedomky, ale je to tak. „Prestala som dýchať“ alebo „strašne som sa nevedela nadýchnuť“ alebo „s výdychom som si sadla a pozerala do steny“ alebo „zrýchlilo sa mi dýchanie“.

Takto popisujem veci a emócie „po joge“ – teda odkedy sa s ňou poznáme. Cez uvedomené si zmeny v dýchaní. Dovtedy akože vôbec, ani vizuálne;) ale teraz takto, zaujímavé.

 

Ozaj, vizuálne. Nikdy som nebola taká "vysekaná", ako v obdobiach, keď som sa intenzívne venovala práve joge. 


IMG_0508_ajpg


Možno sa už aj môj život delí na dva letopočty. Pred a po joge.



Čo je to „to“

Toto celé nejako pomáha u mňa dozrievať emóciám. Mám vnútri taký pekný flow. Akože prúdenie by to malo byť v preklade. Pekný je preto, že je plynulý. Dych prúdi plynulo, telo som si uvedomila, tep zrýchlila, spotila sa, ako keď zasadíš niečo a preryješ tú pôdu alebo tak.

Po joge si dám sprchu. To sa polejem:)

Potom idem spať a tie emócie, stavy aj strasti ktoré som riešila včera sú usadené, dozrievajú alebo sú pochované. Neviem to vysvetliť. Neviem. Proste sa to takto uprace.

Myšlienky, nálady, všetko sa upokojí a ráno je jasnejšie. Ako po búrke keď je ráno ešte na chodníku mokro a trochu hmla, ale už vidno, že deň bude jasný. Lebo vidíš lúče slnka. Nič mu nebráni svietiť. Tak ti ráno potom je.


Videla som nedávno taký pekný nápis, že: „See you in savasana“



Preklad: „Dovidenia v savásane.“ To je tá poloha, keď na konci už ležíš na chrbte na karimatke, nohy rovno, ruky vedľa tela, dlane nahor a len dýchaš a regeneruješ chvíľu. Volá sa aj pozícia mŕtvoly.

To je smiešne preto, lebo: aj keď si na skupinovej joge, reálne máš toľko roboty sama so sebou, že tých ostatných si možno všimneš až v savasane na konci:D

A podruhé – že si naozaj po takej lekcii úplne „mŕtva“. Úplne.

Dobré to je.