Chuť žiť

 

Keď je ťažko, niekedy si niečo kúpim. Niečo pekné. Niečo pekné, čo som už dlhšie chcela. Alebo som to mala tak „v merku“.

Napríklad zatiaľ som si nekúpila, ale mám to ešte na zozname: tulivak béžový alebo tmavosivý, teplákovú súpravu Som Bohyňa. Túto som si nekúpila hlavne preto, že ja si nemôžem kúpiť teplákovú súpravu.

To sa nehodí do jednej vety.

Ale saká zatiaľ nešijú. Ani košele. Tak čakám. Na rozšírenie konfekcie. A možno, ak bude príliš zle a ešte nebude iný repertoár, kúpim si aj teplákovú súpravu. Asi nie. Nevedela som túto vetu ani napísať bez toho, aby som sa zhrozila.

Nevadí.

 

 

Kúpim si dobrú a drahú kávu do kávovaru

Občas. Niekedy mám obyčajnú. A niekedy si kúpim chuťovku. 

Kúpila som si ročné predplatné VOGUE. Takže mám zastrešený prístup fashion informácií. Aj lajfstajl tak celkovo. Kvalitne. Keď sa chcem odmeniť, alebo povzbudiť alebo motivovať, kúpim si niekedy aj knihy.

Napríklad teraz si kúpim také, čo som videla u netere. Strašne sa mi páčia. To je taká séria, že Terezka v Prahe, Zuzka v Bratislave a také. Má to niekoľko strán s významnými miestami toho mesta. Potom sú tam nálepky a tam je Zuzka aj s kamkami a ty ich prilepíš na ten Karlov most, alebo Zuzku prilepíš do Bratislaváčika červeného a také. 

Akože to kúpim, že keď sem prídu deti, aby sa mali s čím hrať. Ale možno už tam budú nejaké nálepky rozohrané. Samé sa to.

 

Aj vy tak emócie niekedy trochu zalepíte nákupom?

Niekedy investujem do masky na vlasy a do pleťovej kozmetiky. Pleťová kozmetika, špeciálne očné krémy. To možno neviete, ale to je naozaj investícia. Do toho idem až keď som už naozaj na hranici svojich síl a potešenie z nákupu musí byť obrovské.

Masky na pleť.

Ráno, keď sa namaľujem a oblečiem „do práce“, dám si aj parfém. Pomáha mi to. Kupujem si aj parfémy stále.

Doma ma nikto nevidí a vysielam. A pribrala som. Nosím teda stále ten istý jeden kostým. V realite by sme sa stretávali a neprešlo by mi to. Ale spoza stola áno. Priznávam, nosím už rok jeden kostým. Áno, aj nohavice si dávam slušné.

Každé ráno.

Košele čisté každý deň, a veď aj ten kostým bol medzitým párkrát v čistiarni, ale teda nosím celú koronu jeden. Mám doma rôzne farby kostýmov.

Konkrétne: čierna, čierna, čierna, tmavosivá, tmavosivá a tmavomodrá, tmavomodrá s prúžkami (tu som sa pri nákupe vyslovene odviazala). A ešte ďalšie dva čierne.

Košele musia byť čisto biele. Žiadne vzory, bodky, prúžky, kocky.

Meh.

 

Konfekčné veľkosti sú rôzne.

Lebo veď to ti kolíše, váha aj rozmery plus mínus pár kíl stále, tak treba mať doma takéto rôzne možnosti, no. Vlastne sa to tu pohybuje od 34, cez 36 až po 38 a jeden je taká väčšia 38-mička. Pocitovo 40-tka.

To je ten tmavosivý, čo nosím teraz.

Na začiatku to bolo super, lebo nohavice mi boli voľné a mohla som si pohodlne sadnúť a nohy poskladať ako som chcela. Dni ubiehali, pohyb nebol, zadok a stehná vyplnia tie nohavice tak, že tesne.

Nesťažujem sa. Nepovažujem to za problém. Považujem to za nedostatok života. Keď sa vráti život, vráti sa pohyb (taký ten normálny, že presuny medzi nejakými miestami, hore dole po schodoch, pešie presuny, prechádzky a také) a odíde to samé.

Takže tento sivý. Už nosím rok.

Možno keď pôjdem potom do roboty, keď sa vráti svet, možno ho rituálne spálim.

Ešte neviem.

 

K meritu veci

Ešte som si kúpila – a tu sa dostávame k meritu veci. Toto som vždy chcela použiť vo vete. Lebo k meritu veci je najväčšie klišé na svete. Ale už viem, čo znamená. Aha. Napísala som tej mojej obľúbenej jazykovědme. 

A ona mi teda vysvetlila, že „meritum“ je po latinsky „zásluha“. Takže k meritu veci je k jadru veci, k tomu, čo si zaslúži adekvátnu pozornosť.

Ona je fantastická. To ste vedeli, s tým meritom?

Minule napríklad vysvetľovala, že odkiaľ pochádza „mať za lubom“. To ma tiež dosť bavilo.

 

Naspäť teda k meritu veci

Hen ako sa vznešene vyjadrujem.

Takže, k meritu veci, alebo ako to voláme tu u nás – pointa. Pointa je, že sa mi páčia kabelky. Nie veľa ani nie zbytočne s nápismi značiek ani s potlačami s logami, no. Ale také klasiky alebo niektoré konkrétne kúsky. Takých kúskov mám vyhliadnutých zopár.

 

Sú v albume s názvom „Raz, keď budem veľká.“

Je tam jedna Vivienne Westwood. Vivienne Westwood treba vedieť nosiť. Aj káro treba vedieť nosiť. Tento model sa vyrába v dvoch veľkostiach a asi s 50 typmi károvanej látky. Moja bude táto. 

Neviem, ako sa nájdeme. Ale keď bude čas, nájdeme sa. Je to model niekedy asi rok 2012.

 

Potom jedna konkrétna Prada.

To už je dnes tiež Vintage, takže to bude trochu ťažšie zohnať. Samozrejme, je tam aj jedna Chanel. Birkinka tam nie je. Neviem si predstaviť svet, v ktorom by som sa k nej ja mohla dostať. Vôbec mi ju až tak veľmi netreba, ako napríklad tú Pradu.

Ideálne v čiernej, ale ak zoženiem nude budem tiež spokojná. Oni sú tri veľkosti z tohto modelu. Mne sa najviac páči Tote verzia. 

Zatiaľ ich nezháňam, ale raz, keď budem veľká a poviem si, že už, tak vtedy začnem.

Ešte jedny Dolce Gabbana náušnice. Och. Spred asi 6-8 rokov? Približne. Počkajte, skúsim ich nájsť. Aha, tu sú. To je nádhera. Celá kolekcia. Ale špeciálne tieto.

Sú z kolekcie jar leto 2013. A neviem na ne zabudnúť. (Inak, celá tá kolekcia. Och. Bola inšpirovaná Sicíliou. More, mozaiky, svätí na každom rohu oltárik, kvety, kameň, loď, a to by som sa zase rozrozprávala. Ale teda áno. To áno.)

Náušnice

Samozrejme vtedy, v roku 2013, som si kúpila také, čo sa na ne podobali. Nosila som ich k tmavomodrému hodvábnemu overalu. Hešteg fešn ajkon. Raz sa mi ich už podarilo vystopovať v jednom vintage bazári v Európe. Nebudem vám hovoriť, koľko stáli. 

Stáli toľko, že som si to nákupné rozhodnutie chcela rozmyslieť. Vyspať sa na to. No a na druhý deň ráno už boli fuč. Vybavené. Som ušetrila. Dosť.

 

Sviečku od Darinky Rolincovej potrebujem. To si tiež niekedy možno kúpim, keď sa budem potrebovať potešiť. Všetko od janatini.  Dobre, okrem svetrov. To naozaj nie.

Vianočné obliečky. Ideálne so sobíkmi. Ale môžu byť aj so stromčekmi. Flanelové a teplé gýčové vianočné obliečky.

 

Viete, čo myslím?

Také veci, bez ktorých vieš žiť. Lebo vieš. Ale sú na tom zozname, že keď niekedy potrebuješ niečo sama sebe nákupom. Tak sú tam veci. 

Nepotrebuješ ich nevyhnutne. Ale mala by si ich rada. Máš k nim nejakú emóciu, nejaký príbeh. Bez nich sa svet nezrúti a bude ti úplne dobre. Ale sú to chuťovky. Kategória „možno“.

Nič, čo sa na tieto veci „podobá“ alebo je to „skoro ono“ to nespraví. 

Preto sú to také chuťovky, čo si vieme darovať iba samé sebe. Ťažko niekomu vysvetlíš, prečo táto potlač na obliečky áno a v tejto by si nechcela spať. Gýč ako gýč. Ale proste sú to tak špecifické veci, že sa nimi dokážeš obdarovať len sama. Alebo sám. (gejmeri, it-čkári, zberatelia a všetci kajšmetke to majú tiež často? Tipujem?)

Nie sú nevyhnutné. Môžeš po nich kľudne celý život len túžiť. Možno na ne nikdy nepríde čas. Nebude ti horšie. 

Ale ak ti je horšie, toto je zoznam, z ktorého si dopraješ nejakú srdcovku.

Máte také?

 

Prečo o tom hovorím

Lebo som si na Vianoce kúpila nádhernú kabelku. Nádhernú. Nie úplne mini, ale uhrá aj mini formát. Kufríkový formát. Nie klasický kufrík, taký malý. Žiarivá šípkovo červená. Nádherná. Pred Vianocami bolo ťažko. Tak som si darovala veľký darček.

 

Teraz je takto

Mám otvorený internet a chcem, veľmi chcem, si kúpiť jednu kabelu. Je to niečo medzi Tote a Shopperom. Veľká, čierna, zaujímavé a precízne detaily.

Mám za sebou niečo ťažké a chcem sa potešiť. Aj odmeniť za zvládnutie. Tak celkovo. Musíme byť teraz sami na seba veľmi láskaví a dobrí. 

Je to dôležité. Aby sme to zvládli.

Párkrát som sa na to už vyspala. Stále to neodišlo. Je to značka klasika. Nič opulentné ani veľké logo. Vôbec. Práveže by vyzerala pekne a len tak slušne a dosť veľká. Lenže peknú a slušnú čiernu tote mám. Takže ju nepotrebujem.

Plus – tú červenú nádhernú, čo som si dala na Vianoce, som ešte že vôbec nikde nemala. Nikde. Ani jediný raz.

Potrebujem ďalšiu?

 

Potrebujem leukoplast

Bola tu pauza. Stali sa udalosti. Povedala som si, že keď budem vedieť napísať článok s nadpisom „chuť žiť“ – že vtedy začnem písať znovu.

 

Vyšla som na balkón. Vždy, keď nado mnou letí kŕdeľ vtákov, spustí sa mi v hlave veta z Alice v krajine zázrakov: „Niekedy aj šesť zázrakov ešte pred raňajkami“. Neviem, prečo to mám zasociované s preletom kŕdľa vtákov nad mojou hlavou. Asi to tak bolo v tom filme. Ale mám. Keď letia, povie sa mi v hlave tá veta.

 

Takže som na tom balkóne, hej?

Párkrát denne idem na balkón. Potom sa vrátim do bytu a to tiež nič nezmení a nikam nepovedie.

Ako tento výlet na balkón. Stojím tam. Pozerám sa na chodník, čo mám pod bytovkou. Tam ide taký pán a na vozíčku vezie dámu.

V jednej chvíli zastavia. Ona sa postaví. Oprie sa o barlu. On otočí vozík tak, aby bol oproti nej. Sadne si doňho. Pozerá sa na ňu a cúva. A ona urobí krok bližšie k nemu. A on zas trochu (sediac v tom vozíku, ku ktorému sa ona snaží priblížiť), cúvne. Ona sa tak nadýchne, oprie sa o barlu a odhodlane spraví ďalší krok.

On odhodlane zas cúvne a vzdiali sa jej. A takto pomaličky. Krok po kroku to robia. Až kým sa mi stratia z dohľadu, lebo cez stromy ich nevidím.

Stojím na tom balkóne, pozerám na nich a strašne mi idú slzy.

Úplne ma to trafilo nepripravenú.

Niekedy musíš asi vidieť silu niekoho iného, aby si našla tú svoju.

 

 

Potom som si všimla, niekedy o pár dní, že už hľadám na internete tú čiernu kabelku. 

V skratke to znamená, že mi tento obraz zahojil ranu. Že ma to niekde zobudilo. Že sa mi začalo asi zdať, že sa to celé môže dať. Že už to chcem zalepiť – alebo ako sa u nás hovorilo „zafáčovať“. To sa hovorilo, keď sa niečo obväzovalo, aby sa to spevnilo a dohojilo.

Preto je u mňa chuť kúpiť si nejakú volovinu dobrou správou. Lebo už sa to hojí. Nákup je náplasťou. Ešte asi budú nejaké preväzy. Asi to nepôjde bez problémov. Bude ešte trochu treba aj dezinfikovať. Aj sa asi ešte na chvíľu tá rana otvorí, chrasta odtrhne.

Ale vieš?

Táto pani, čo robila tie kroky k tomu vozíku. Keď vládze ona, budem vládať aj ja. Tie svoje "kroky".

 

Je to kráľovná.

Dobré to je.

 

Držte sa.