Dopraj si to najlepšie. Si jediné, čo máš

Bol prvý jarný deň. Vraj aj deň šťastia.

 

Zoškrabávala som ráno z čelného skla na aute námrazu. Pekne som si pri tom spravodlivo popindala. Toto má byť prvý jarný deň?

Aké je toto šťastie, že som tu? Na služobke, v kraji, kde je zima, keď u nás je už naozaj pekne? A ja tu musím byť. A vôbec, kvôli tomuto zoškrabávaniu budem meškať. Tých pár minút dnes naozaj potrebujem.

Vieš, keď sa hneď ráno spravodlivo rozčúliš? :D

 

Mám naozaj rada palacinky.

 

Pamätám si, ako ma prekvapilo, keď som prišla robiť do jednej korporácie, že tam stále hovorili o jedle. Jedlo bola hlavná a takmer jediná téma. Okrem teda biznisu na mítingoch. Ale aj tam sa téma jedla prepašovala príliš podozrivo často.

Prekvapovalo a naozaj až rozčuľovalo ma, keď toto bola pre veľa z nich jediná téma, o ktorej vedeli rozprávať.

Čo si raňajkoval, čo majú nové v kantíne, kde majú veľa za málo peňazí. Od rána do obeda bola téma aký si hladný a čo bude na obed, kde je aké menu a kam pôjdeme. Po obede bola téma aké to bolo a či dobré alebo zlé a čo bude na olovrant. Po olovrante bola téma, čo žena doma varí tento týždeň a teda sa na to teší domov.

Nikde som si to predtým ani potom tak nevšimla, ako tam.

Možno preto, že som k tej téme nemala čo povedať? A iná nebola.

O jedle nehovorím. Väčšinou. Mám svoje a čo ma do vášho. 

Jedlo sa má jesť, nie o ňom rozprávať. Má nejakú funkciu a živiny a takéto.

Musí spĺňať veľa, je nevyhnutné na fungovanie. Musí mi chutiť, môjmu telu pomáhať, vyživovať, potešiť, voňať a nezaťažiť, aby všetko išlo dobre. Keď jem, chcem mať na to čas, aby som si tú chvíľu mohla užiť.
Keď práve nejem, užívam si tie chvíle tým, čo práve robím. Nie myslením na jedlo. Možno som divná. Absolútne pripúšťam. Ale mám to teda takto. 

Dnes o jedle budeme hovoriť. Už druhýkrát:D Minule to tiež nakoniec vyšlo ako metafora. 

Ozaj, to už nebude náhoda. Hm.

 

Mám zopár obľúbených jedál na konkrétnych miestach a tam za nimi chodím. Niekde ho dostávam v rovnakej kvalite už roky. Preto to miesto navštevujem opakovane. Chodím na to isté jedlo. Som veľmi spokojná. Viem presne, čo dostanem.

Keď sa zmení chuť toho jedla, ktoré mám rada, dám tomu ešte šancu pár krát. 

Ak sa nevráti “stará dobrá” chuť, a ak mi nová nejde, opustím to.

Nehovorím o tom, nemám dôvod. Ani sa nesťažujem. Je mi jasné, že to robia najlepšie ako vedia. Ale skrátka to už nie je podľa mojej chuti. (Toto je slogan od Bila, neplatia mi a naozaj som sa mu celý čas snažila vyhnúť:)

 

Dnes mi to “došlo”. 

"Došlo" je v úvodzovkách, lebo je to nespisovný výraz, ale spisovný sa nehodí:D Nie, že by mi to nedošlo. Lebo "došlo" keď je v úvodzovkách, môže evokovať, že znamená opak. Tak neznamená. Je v úvodzovkách, lebo nie je spisovné. Kokos, môj svet je zložitý. Naozaj.

Parkovala som práve v garáži, rozhodnutá ísť na moju obľúbenú palacinku, na jednom z mojich obľúbených miest.

Hlad spôsobil, že som nevedela myslieť skoro na nič iné. Len na to jedlo. A nedávna situácia, ktorú som ešte stale emočne spracúvala sa mi tam plietla tiež.

Veľké odhalenie, došlo mi toto:

Veď ja to mám s tým jedlom tak, ako so vzťahmi a s priateľstvami.

O ľuďoch nejak nepotrebujem rozprávať. Kto čo urobil kedy komu a s kým ma nezaujíma. Snažím sa riešiť len svoje vzťahy. Vo svojom okolí. 

Myslím, že s tým má každý z nás práce viac než dosť.

Takže nehovorím, kde čo majú, kde je čo v ponuke, kto hovoril, že čo kde ako chutí ani kde je toho veľa a za koľko. Pri dobrom jedle je mi úplne jedno, koľko stojí. A pri zlom jedle je mi zase jedno, že je ho veľa za málo peňazí. Ďakujem, neprosím.

Preží/úvam si a starám sa o svoje.

Som vyberavá. Nechutia mi všetky. Keď nejaké áno, držím sa toho.

Úplne ako s jedlom.

 

To, že neznášanlivosť na potraviny sa volá “intolerancia” na nejaké prvky – zložky stravy – mi až komicky pripomína, ako intolerantná dokážem byť k niektorým prejavom a vlastnostiam. 

Niektoré mi dokonca robia fyzicky zle, ako keď zješ jedlo a nesadne ti.

Nevyčítam to tej potravine, že taká je. Presne to môže byť niečo, čo niekto vyhľadáva ako živinu. Ale keď mám k nej intoleranciu, skrátka to z jedálnička – aj vzťahového – vyškrtnem.

Hovoríme, že potrebujeme niečo “prežuť”, “stráviť” alebo sa cez to “prehrýzť”. 

Aj vo vzťahoch.

Sa mi tak zdá, že v jednom aj druhom, keď dlhodobo nemáme, čo potrebuje naše telo a duša, prichádza nervozita (od “hladu”) podráždenosť a tak celkovo, podvýživa.

 

Viem, že nie som prvá, ktorá na toto prišla. 

A je to aj celé celkom uletené.

Je.

Ale toto si teraz idem. Nedá sa mi o tom nenapísať. Riešim to v sebe. A bola som fakt hladná, tak sa to spojilo:D Riešim vzťahy, sklamania a či je to pre mňa. 

Bude mi za jednou palacinkou aj smutno. Ale už nie je pre mňa.

Je to sebecké? Je. 

Je chyba v nej? Absolútne nie. 

Musím to urobiť? Áno. 

Už mi to nechutí. Som presvedčená, že to je pre mňa to najlepšie. A som presvedčená, že mojou povinnosťou je robiť to, čo je pre mňa to najlepšie. Bolí to niekedy? Jasné. Znamená to, že ten človek je zlý? Absolútne nie.  Znamená to, že ja som zlá? Nie. Môže sa to ešte niekedy zmeniť? Samozrejme, ak to nie sú zásadné veci. 

Len skrátka teraz to nie je pre mňa.  

Ale kukaj ako to sedí, keď si uletím ešte viac – nepožieram mŕtvoly: nejem mäso ale aj vzťahovo, kámo. Jedlo musí byť čerstvé. Smrdí mi už pár dní predtým, ako sa pokazí. Keď má veľa umelín, nejde mi. "Presne podľa mojej chuti"? Druhým do taniera nepozerám. 

O moju porciu na tanieri sa nedelím:D 

Čo si si vybral, to si zjedz alebo si vyber iné, neujedaj mne.  Inak, na toto vraj existuje aj štúdia. Že je to dobré sa podeliť s jedlom na tanieri. Vyplavuje to vraj oxytocín obom stranám. Ale čo už, ja to nedám:) Prepáčte. Vy áno?

Takto si idem a hľadám slovné spojenia o jedle, ktoré vystihujú moje správanie vo vzťahoch. Je to dobrá hra. Zábavná.

Veľa vecí sedí až strašidelne.

Niektoré nesedia, ale zase o to viac je sa nasmejem:D

 

Mám rada šaláty. 

Zdravé a výživné. Pre niekoho nudné, pre niekoho nutné zlo a pre niekoho príloha. Pre mňa úplne plnohodnotné jedlo, na ktorom si dokonca viem pochutiť.

Milujem dezerty. Často sa ma ľudia pýtajú, ako môžem prežiť na dezertoch a šalátoch.

Aj vo vzťahoch to mám tak. Veľa kvalitného a zdravého základu – naozaj keď sa nad tým zamyslím mám v živote veľa ľudí už naozaj dlho. Sú pre mňa zdraví.

Vy ste môj šalát:)

A mám aj dezerty. 

Palacinky, ktré vždy urobia radosť a preto z nich nepriberiem – nemá to bočné dôsledky. Moje dezerty sú kvalitné, občasné a naozaj výživné. Teším sa na ne a viem ich oceniť.  Nevyčítam si ich a nemusím ich “na tajnáša”. Netajím sa tým.

Vy ste moje tiramisu palacinky s mandľami a jahodami. Z vás sa nepriberá:)

 

Keď mi nejaké jedlo prestane vyhovovať, vyradím ho z jedálnička.

Nerobím si násilie.

 

Nie je to preto, že chcem byť povýšenecká, zlá alebo čokoľvek. Skrátka už to nie je pre mňa. Neznamená to, že je zlé. Je to tak v poriadku.

Na jedlo a na vzťahy mám vysoké nároky. Robím to pre seba. Je pre mňa dôležité nestravovať sa niečim, čo mi nechutí.

Dopraj si to najlepšie. Si jediné, čo máš.

 

 

Bol prvý jarný deň. Vraj aj deň šťastia.

Zoškrabávala som ráno z čelného skla na aute námrazu. Po tom, ako som si spravodlivo ponadávala som si uvedomila, že mám dve zdravé ruky, na to škrabanie skla.

Mám prácu, do ktorej som sa ponáhľala. 

Dokonca za ľuďmi, z ktorých niektorí sú palacinky.

Dobré to je.