Havana - u - na - na, časť tretia (predposledná).

A to dokedy ešte budeš o tej Kube básniť?

Pre poriadok - kde sme a čo nás ešte čaká. Zvládli ste so mnou už:

1. Cestu (časť prvú), 

2. "Vibe" Havany (minulú nedeľu, časť druhú). 

Sme v polovici. Ešte bude:

3. Zážitky z Havany (časť tretia, dnes). 

4. Nabudúce Varadero (časť štvrtá, posledná).

Dobre tak?

Toto sa ma pýta asi úplne každý:

 

Bezpečnosť turistu

Všeobecne neviem. Počula som všeličo. Vraj to bolo pred pár rokmi šialené. V starej Havane je na uliciach veľa policajtov. Vraj kvôli tomu. Neviem.

Viem popísať len to, čo sa stalo mne. Keď sadneš na lavičku, trvalo väčšinou chvíľu, kým si k tebe na lavičku sadla druhá dvojica turistov. To tiež niekedy robím. Sadám si k ľuďom, ktorí sú mi sympatickí a cítim sa pri nich bezpečne. Takže asi nepôsobím úplne ako hrozba:D

Raz som čakala chlapa pred obchodom – nie úplne v centre centre, tak na okraji. Vošiel dnu niečo si kúpiť. Nechcela som sa tlačiť v mini obchode. Stála som na ulici a prišiel ku mne taký zvláštny človek. Úplne sa mi vtesnal do osobnej zóny a tak tvárou k tvári. Z boku. Nevedela som o ňom, otočila som hlavu doprava a tam zrazu on, povedala nahlas pardón a cúvla od neho krok naľavo. Išiel vykročiť smerom ku mne, lenže v tej chvíli prišiel druhý človek, niečo mu povedal, a ten zvláštny odišiel. Tento druhý sa postavil asi dva metre odomňa tak, aby na mňa videl, oprel sa o stenu a strážil ma až kým nevyšiel frajer z obchodu. Keď sme odchádzali až vtedy som videla chalana tiež odchádzať a uvedomila som si, čo sa vlastne stalo. Ani som mu nestihla poďakovať. Lebo ma od toho uchránil tak skoro, že som si ani neuvedomila nejakú nepríjemnosť.

Áno, tínedžeri na teba pokrikujú že daj dolár ale to je taký puberťácky manier normálny. Nie hrozba ani nič. A stalo sa mi to asi dva krát.

Ak by som mala súdiť podľa toho, čo sa stalo mne, tak kým som si uvedomila, že niečo sa možno ide diať, si to domáci medzi sebou upratali a postrážili ma až kým som bola v bezpečí.

 

 

Malecón

Prvý deň sme sa išli prejsť k promenáde Malecón. Mali sme to celkom blízko od ubytovania. Zliezli sme tam a tam som prvý krát v živote videla také vlny, ktoré preplieskajú cez ten betónový múr čo oddeľuje cestu a more. Vieš, tie smiešne videá ako sa ide niekto odfotiť, postaví sa pred betónový múr a za nim je výhľad na more a zrazu ho obáši veľká vlna zozadu ktorá presahuje cez ten múr? Toto presne tam majú:)

Vlny špliechali až na cestu. Pýtala som sa síce sama seba, že "kde udělali soudruzi chybu", prečo to takto postavili, keď to aj tak špliecha, ale nevyznám sa. Bolo to efektné. Také akože prekvapko a aj chyták pre drzejšieho loviča “dobrého” záberu.

 

John Lennon

Pozreli sme aj park so sochou Johna Lennona. Bol kúsok od miesta, kde sme bývali. John Lennon na Kube nikdy nebol, ale vraj veľa ľudí sa vďaka jeho piesňam naučilo po anglicky, tak ho majú radi a postavili mu tam sochu. Park bol milé miesto kde domáci venčili psy, hrali futbal a iné poobedné aktivity. 

Tých, čo sa vďaka piesňam Lennona naučili po anglicky, som nestretla. Miesto to bolo pekné. Aj s takýmto výhľadom.

Vraj tú sochu strážievajú ozbrojení strážnici, lebo vždy, keď mu dorobia okuliare, tak ich niekto ukradne. V čase, keď sme tam boli my, boli okuliare ukradnuté, takže nestrážil nikto.

 

Internet

Ako je to tam s tým internetom? Je alebo nie je?

Existujú Wifi body. Vlastní ich štát. Kupuješ si karty, takéto:

Táto karta ti dá internet na hodinu. Suma – ako kde. Vo Varadere stála hodina 1 turistické peso (cca 1 euro) v Havane 1 hodina za 4 eurá. To je pri priemernom mesačnom plate okolo 25 USD celkom položka pre domáceho.

Rýchlejšie to fungovalo vo Varadere. Nakúpili sme si tam aj karty, že aspoň nemusíme stáť rad na kartu v Havane, použijeme tam tieto.

Chyba. Každé miesto má iné karty. Teda, vyzerajú úplne rovnako, ale asi je to podľa sériového čísla alebo tak. Čiže neplatia tie isté karty všade. Dokonca na jednom mieste bol vonku v parku verejný wifi bod a vnútri v hoteli iný a tá karta bola potrebná iná na hotelové wifi a iná na to vonkajšie. Aby domáci vo veľkom nápore vo večerných hodinách nazaťažovali hotelové siete, nemali k nim proste prístup. Karty na túto sieť predali len hotelovým hosťom.

To bolo v Havane pre nás trochu náročné, keďže sme bývali súkromne.

Teda samozrejme, v snahe neurobiť turistické chyby – meniť peniaze kade tade, jesť v reštauráciách ktoré nevieš či majú chlieb, zistiť cca koľko je fér suma na taxík z bodu A do bodu B, to sa opýtaš na repecii hotela. Teda, normálne si to vygúgliš. Lenže nemáš ako. Tak vojdeš do hotela, naješ sa tam v reštike, veď to sú reštaurácie aj pre ľudí z vonku, to je v poriadku. 

K väčšine služieb sa tým pádom dostaneš celkom dobre. Lenže k niektorým nie. Niekde Ti ani nezmenia keď nie si hotelový hosť a niekde Ti nechcú predať kartu na wifi.

V hoteli sa ťa opýtajú – ste hotelový hosť? A buď predajú alebo nepredajú. Ja vždy spontánne odpoviem pravdu, takže som povedala nie a bola som vybavená aj s predaním karty. Chlap teda použil inú stratégiu. Na otázku, či je hotelový hosť, odpovedal – som hosť reštaurácie. Teta sa usmiala, vysvetlila mu ako to funguje (to s tým vonkajším a hotelovým wifi a prečo Varadero karta nefungovala tu) a predala mu kartu aj pre mňa. Za 4 každú.

 

Načo Ti je ten internet, veď si na dovolenke?

Takto. Aj doma niekedy na internete strávim denne minimum času. Sú také dni. Nemám nejaký záchvat nedostatku sietí alebo tak. Lenže, ráno keď sa obliekaš na celý deň von, celkom bodne vedieť predpoveď počasia. Napríklad. Aby si so sebou nemusel ťahať tri zvršky. Ak je oblačno len ráno. Lenže tu sa to nedozvieš. Alebo keď ti niekto povie niečo, na základe čoho si máš kúpiť mincu a ty si to chceš overiť na internete. Nemôžeš. Rozhodni sa bez informácii.

Alebo keď Ti povedia v múzeu rumu ako sa volá tá žena, čo je v logu Havana Club rumu. Ty si to nezapamätáš. A chceš si to rýchlo vygúgliť, aby si povedal predavačke akú sošku hľadáš. Nevygúgliš. Alebo že ako sa volal nápoj pirátov predtým než to kultivovali na rum. A chcel si si to vypýtať v bare a ochutnať? Nepamätáš? Tak Ti treba.

Rada sa učím nové veci. Lenže keď ich len raz a len počuješ, šanca na zapamätanie je minimálna. Kým si to zapíšem už zabudnem.

Domov som prišla s metrovým zoznamom vecí, ktoré si mám dogúgliť:D

Čiže tam máš proste život sťažený bez týchto informácii.

Nehovorím, že bez internetu sa nedá žiť. Hovorím len, že keď ho používaš rozumne, vie ti dosť uľahčiť život. Už si na to zvyknutá. Takže pocitovo áno, máš sa bez neho horšie. Nie kvôli závislosti, ale kvôli zvyku riešiť s internetom denne niekoľko vecí - už rutinne. Teraz máš tú rutinu narušenú, musíš vymýšľať ako inak to vyriešiš a to je komplikácia.

Jasné, v rámci prípravy na výlet stiahneš aplikácie, ktoré fungujú aj offline. Konkrétne: mapy, prekladač a aplikáciu, kde je zoznam reštaurácii a miest pre turistov, taký sprievodca.

Mapa ešte ako tak dobre. Ulice sú stále tam, pamiatky tiež, aj veľké hotely. Na ostatné informácie sa nevieš spoľahnúť. Prekladač super.

Ostatné aplikácie – veľmi orientačne. Aplikácia s reštauráciami – úplne neaktuálna. Neviem, ako staré sú tie dáta tam, ale netreba Ti ju.

Rybári na Malecone pri západe slnka.

Únava

Tretí deň ráno som sa zobudila s takou svalovicou, že mi definitívne došlo, že som podcenila kondičnú prípravu. Lýtka som mala ako kameň a nevedela som sa postaviť z postele. To sa mi stane vždy. Nemám už 20:D 

Na dovolenke veľa chodím. Denne niekoľkonásobne viac než doma. Nie že by som si dávale nejaké hecungy, ale obzeráš sa tak okolo seba a ideš a ideš a zrazu ani nevieš ako veľa prejdeš. Dojde Ti to až keď ráno nevieš prejsť do kuchyne aby si si spravila kávu. A keďže kvalitná svalovica sa dostaví až o dva dni, tretí deň sme na byte preležali zničení jetlagom, svalovicou a únavou z prvých dní.

 

Lenže nemali sme dosť vody na celý deň. Tu sme si overili, že údaje v offline mape aj aplikácii nie sú celkom aktuálne – podľa nich totiž v našej blízkosti bolo niekoľko „mercado“ – obchodov. Prišli sme na tie miesta a nič. Pracovne to celé volám „akcia voda“. To som už mnohým z vás opísala a nechcem sa opakovať. Je to to s tými chrobákmi.

 

Podlaha v múzeu rumu, Havana.

Múzeum rumu

Kúsok od prístavu, kde parkujú veľké výletné lode, je múzeum rumu Havana Club. Robia aj prehliadky v angličtine. Teta Ti pekne vysvetlí krok po kroku ako sa vyrába rum. Čiastkový produkt jednotlivých častí výrobého procesu Ti dá aj ochutnať. 

Melasa je taká ťahavá čierna konzistenciou akoby živica, ktorá chutí ako pelendrek. Medzitým nádoby, kde sa to varí, odparuje, fermentuje, destiluje, filtruje. Môžeš si dať aj silný destilát, ktorý chutí asi ako domáca, neviem, nechutnala som:D Ten sa potom ešte upravuje. Teta Ti povie o sudoch, v ktorých to dozrieva a ako dlho, rozdiely medzi jednotlivými typmi rumu. Kto stráži receptúru, ako často sa schádzajú, čo je dôležité pri príprave. Prehliadka končí v bare, kde Ti naleje na ochutnávku 7 ročnú Havanu. 

Prekvapenie môjho života. Na tomto mieste som si (vyzbrojená všetkými antihistaminikami sveta a pripravená na najhoršie) naozaj cucla z toho pohárika. Neviem, či je fér povedať „pila“ som rum. Cucla som si. S malou dušičkou a vagónom odvahy. Dobré to bolo. Aj som v reflexe pokrčila nos, ale nebolo treba. 

Chuť bola jemná a úžasná, pachuť žiadna. Alergická reakcia tiež žiadna.

Vychádza sa cez obchod, kde si môžeš kúpiť všetky druhy Havana rumu. Jediná škoda je, že do EU môžeš priviezť len 1 liter tvrdého alkoholu. Nehnevajte sa, že som nedoniesla každému. Toto je dôvod.

Doniesla som dve vzácne 0,5 litrové fľaše. Nedajú sa kúpiť nikde inde. Akože nie len, že nikde inde na svete. Ale ani nikde inde v Havane. Len tu v tomto obchode v múzeu rumu Havana Club. 

Špeciálna edícia, ktorú vyrobili pri príležitosti dvestého výročia baru EL Floridita – najikonickejšieho klubu v Havane, ktorý oni volajú aj "kolíska Daiquiri".

 

El Floridita

Ernest Hemingway tu zvykol popíjať daiquiri. Dnes je jeho socha na mieste, kde sedával. Pýtal si ale špeciálne daiquiri. Volá sa „papa doble“. Dva krát toľko rumu, žiadny cukor. Klasik:D

Sedával tu vraj aj s Jeanom Paulom Sartre. Predstavovala som si, ako sa rozprávajú o existencialistických dilemách a otázkach, vášnivo diskutujú o inšpirácii, o zmysle života. Potom som si spomenula, o čom sa rozprávajú dvaja chlapi, keď spolu popíjajú pri bare. Predstava, že Hemingway tu Sartrovi (a asi aj Sartre Hemingwayovi) opisoval, ako úspešne sa ráno vys*al je o kus menej romantická, ale asi o dva kusy pravdepodobnejšia. 

"Papá Doble" zaradím do svojej barovej hantýrky. Totižto, keď sedíte večer vonku, niekedy stretnete znudeného barmana. A on tak ironicky: „Čo to bude slečinka, mojito alebo mojito jahoda?“ 

Veď ja ho chápem. Za jeden večer asi urobí stovky mojít a nemá tým pádom pestrosť v práci ani možnosť ukázať svoje barmanské umenie. Doteraz som mala len jedno eso v rukáve. Povedala som:

"Prosím Vás, robíte aj také, čo nie je v nápojovom lístku?" 

A keď sa chytí, lebo je zvedavý a rád urobí niečo mimo lístka, pre zmenu, tak hrdo vyslovím svoju objednávku: „Marshal Mannerheim“. 

Ten drink poznám len z knihy Storočný starček a štandardne nebýva v nápojovom lístku, ale už sa mi stalo, že reakcia bola prekvapenie, zdvihnuté obočie a získala som uznanie od barmana:D Neviem ako chutí, nikdy som to nepila:D Je tam alkohol, tak ho vždy niekomu, kto je práve so mnou, posuniem. Ale je dobré mať takýto plán B a barmana to zvykne baviť. Mňa tiež:D

Môj sortiment sa teraz rozrástol o „papá doble“. Som zvedavá, či budú vedieť. Určite dám info.

Poďme naspäť do baru, kde je socha Ernesta na mieste, kde zvykol popíjať svoje daiquiri.

Boli sme tam pozrieť. Stále tam bol nátresk turistov. Tak sme raz vymákli „otváračku“ a prišli sme na 11 tu. Keď sme vchádzali bolo nás tam len zopár a sadli sme si za bar. Objednáš, živá hudba začne hrať guantanameru a kým vycuckáš svoj nápoj prisahám že som videla tých barmanov pripraviť a rozliať asi 200 pohárov daiquiri. Možno aj viac. Bolo 11:20, keď sme odchádzali. A ku dverám sme sa predierali, hlava na hlave.

Titulný obrázok k článku je z tohto baru. Je síce proti svetlu, ale vidno všetko podstatné. Ernesta, kilometrový rad drinkov a barmana.

No vidíš, aké pekné, tak čo strašíš s tým socializmom furt. Ono to vykuklo aj tu. V Havanskom múzeu rumu ti to samozrejme nepovedia. Ale podľa dostupných zdrojov fabrika na Havana Club rum bola pôvodne Bacardi. Zmena politickej situácie, zoštátnenie fabriky a vyhostenie rodiny Bacardiovcov. Detaily sú všetky na gúgli, nechcem vám tu robiť úplne zbytočne copy-paste z encyklopédie. Ale teda v stručnosti.

 

Fabrika, v ktorej vyrábajú cigary

Toto bolo super. V naozajstnej fabrike sme chodili pomedzi ľudí, ktorí tam pracujú. 

Z poschodia na poschodie po jednotlivých krokoch, okolo kantíny – toto bolo celé také naozajstné. Tam sa mi páčilo. Presne tie obrazy z dokumentárneho seriálu, ako tá Kubánka sedí a na stehne má položené tabakové listy, lisuje ich, potiera tými vodičkami, dáva preč tie žilky z listov, všetko. Dá sa to len popísať, je tam zákaz fotiť. Teda všade okrem vstupnej haly. 

A fajčiť cigary sa tam samozrejme môže všade. Výhľady ako z filmu. Starší pán robotník opretý o balkón do pavlače, fúzy, šediny, čiapka, monterky, cigara. 

 

Osho múzeum

V uliciach Havany niekedy vidíš ľudí, ktorí sú oblečení v bielom a majú farebné symetrické gorálky. Pátrala som po tom, kto sú. Lenže bez internetu. Jedno šťastie, že som na to bola trochu pripravená. Kúpila som tri rôzne bedekre (knihu sprievodca). Aby sme mali viac zdrojov informácii aj v offline svete. 

V jednom zo sprievodcov som po dôslednom hľadaní našla odpoveď.

To sú príslušníci „Osho“ náboženstva. Majú tu aj múzeum, dokonca sa nám ho podarilo nájsť:D Páčilo sa mi, že majú „bohov/svätých“ aj na negatívne živly. Napríklad majú dvoch bohov (myslím že bohyne ale nie som si istá) vody, jeden / jedna je boh životodárnej vody a druhý boh smrtiaceho živlu a rozbúreného mora. Veľakrát je v niečom „boh“ bez pohlavia, alebo má obe. Teta nám vždy vysvetlila prečo. V zopár prípadoch sú bohovia dvojčatá. Napríklad deti majú tiež dvoch. Chalanov, dvojčatá. Jeden je dobrý a poslušný, druhý je opak. Lebo aj negatíva k životu patria. 

V bielom chodia oblečení ľudia 1 rok po absolvovaní jedného z ich rituálov.

Španielski katolícki kolonizátori na Kube Osho náboženstvo zakázali. Lenže vyznavači tohto náboženstva sa vynašli. (historicky vraj pochádza z Afriky a na Kubu ho doniesli podľa všetkého ľudia privezení z Afriky na otročinu na trstinové plantáže). 

Oni počas toho tlaku ku každému svojmu svätému našli alternatívu medzi katolíckymi svätcami. V múzeu bol aj ukážkový „oltárik“ a tam len obrázky z modliacej knižky. Teta povedala že: toto je svätá Katarína. Keď bolo náboženstvo zakázané, svätá Katarína bola náhrada za neviem ktorú presne ale takto. Jeden po druhom. Čiže oni mali navonok tých svätých, čo im nútili španieli (oni ich aj nasilu všetkých pokrstili), ale v skutočnosti, keďže každému zo svojich bohov pripísali niektoré krycie meno, si fungovali v prestrojení ďalej a ich viere sa podarilo prežiť až dodnes.

Celé mi to prišlo zaujímavé.  

    

 

Čo tu ešte majú:

Kolibríka.

Živého kolibríka. Letel okolo stromu. Odfotiť som ho nestihla, lebo to bolo také magické, že som len kukala ako lieta a neverila vlastným očiam. Prišiel si nás (alebo ten strom) obzrieť ešte raz – o pár dní neskôr.

 

Tú rastlinu, čo sa u nás volá ľudovo „svokrin jazyk“. To tam rastie v parku alebo pri chodníku. Len tak. A kvitnúť som ju videla prvý krát v živote.

 

Zo zázrakov, ktoré sa v Havane stali, vyberám námatkovo tieto tri:

Sadli sme si do reštaurácie, že sa ideme najesť. Teda, v rámci možností. Začalo pršať. Najedli sme sa, pomali sa poberali von. V momente keď sme vyšli von, pršať prestalo.

Prešli sme čo sme potrebovali a rozmýšľame, ako ideme na byt. Bola som naozaj unavená, takže taxík. Vychádzame z kaviarne, kvaplo na nás. Prídeme k taxíku: "Za koľko domov?" „Za 10.“ My: „Dobre“. Nastúpili sme, zabuchli sme dvere na aute a v tej chvíli sa to spustilo. Sekundu po tom, ako sme zavreli dvere a boli sme v suchu v aute. Ale to nebol dážď. To liali kýble vody z neba tak husto a tak silno, že stierače nestíhali, dopredu nebolo vidno a o dve minúty už bola na cestách súvislá kaluža 10cm cez ktorú sme plávali – suchí a v taxíku – do bytu.

Neviem, prečo sa hovorí že „po nás potopa“. Ale po nás teda bola. Doslova. Deň po našom presune do Varadera Havanu po prívalových dažďoch zatopilo. Pozri. Aj tie ulice, kadiaľ sme chodili. Keď sme sa po týždni ešte do Havany vrátili, všetko bežalo v štandardnom tempe. Jediné, čo Ti to pripomenulo, boli nánosy už uschnutého blata v tých uliciach, kam vystúpila počas povodne voda.

Takto sa o nás tá Havana postarala. 

Srdce mi síce zlomila, ale strážila nás v suchu aj v bezpečí.

Dobré to je.

 

A to je dúfam všetko, čo som vám chcela o tomto meste povedať. Teda, určite som veľa vecí vynechala, aby som sa zbytočne nebabrala v detailoch. Napríklad: čo je tá porcelánová vec, ktorú majú v obývačke bielu aj čiernu a prečo? Ako dopadla akcia hľadania pitnej vody na tretí deň? Prečo je normálne ísť tam stopom do práce a čo sa ťa najčastejšie pýtajú kanadskí turisti v Havane? Prečo "hop on-hop off" bus má zastávku na jednom mieste, ale stojí na dvoch úplne iných?

Ale už cítim, že by to bolo také naťahovanie donekonečna. O tomto sa porozprávame najbližšie na káve, ak budete chcieť:)

 

Budúcu nedeľu nás čaká posledná (štvrtá) časť príspevkov z Kuby – Varadero:)

Aký ste mali štedrý deň? Rubrika: "vety, ktoré si si nikdy nemyslela, že povieš" sa u mňa rozrástla aj o:

"Ležala som na striedačku pri bazéne a na pláži a tu som jedla."