Ideme na Kubu, časť prvá.

Vieš, ako sú vo Viedni na letisku tie mašiny, kde sa máš začekovať sama?

Naposledy to bolo ešte dobrovoľné. 

Keď sme prišli teraz, ani nás k ujovi na čekin nechceli pustiť. 

Boli tam dvaja usmerňovači – jeden drsne stojí so založenými rukami pred vchodom k čekinu, kýve hlavou zľava doprava a smeruje ťa k druhému ujkovi. Ten si ťa vyzdvihne a smeruje s Tebou k mašine – aby si sa elektronicky začekoval sám. Aj batožinu.

No, to sme doma skúšali, ale nešlo to. Ujo si to nedá vysvetliť. Ukazuje nám v tej mašinke aké je to jednoduché. Takéto. 

Keď sa to ani jemu nepodarí na tretí krát, odprevadí nás osobne k tomu ujovi, ktorý ťa fyzicky začekuje:D

 

V snahe o automatizáciu namiesto jedného človeka na fyzickom čekine to zamestnalo štyroch plus mašinu – prvý, ktorý stráži a nikoho tam nepustí. Druhý, ktorý Ti ukáže, aké jednoduché to je na tej mašine. (To je jeden človek na 5 mašín čo tam asistuje. Lebo asi to nie je také jednoduché ako sa zdá? A skoro každý s tým potrebuje pomôcť? Keby to bolo také ľahké, potrebovali by tam tých asistentov celé roky toľko?) Tretí – ktorý ťa nakoniec fyzicky začekuje, lebo tá mašina nerobila čo treba. Plus štvrtý – ty doma. Lebo tiež si to podľa inštrukcii skúšal, nešlo to. No Babylon:D

Sa mi tak zdá, že keby rovno dvoch posadili na fyzický čekin majú pokoj, no ale nevyznám sa. Celé mi to proste nejak nevychádza. Ale nepindám náhodou? Neviem. Pindám? To preto, že som už stará:D

Nechápte ma zle, ja som za automatizáciu, keď má zmysel. Ale už ako dlho sú tam tie mašiny (prvú si pamätám už v roku 2010) a stále to ľudia neradi používajú.

Veď v poriadku, nech sa na mašine začekujú tí, čo chcú. 

Ale ostatných do toho nenúťte. Prosím.

Let je veľmi emocionálna záležitosť. Skúsila som nájsť nejaké štatistiky že koľko ľudí lieta pravidelne verzus tých občasníkov, nenašla som, ale občasníkov bude aspoň polovica?

Akokoľvek veľký a pekný smajlík na tej mašine bude, neukľudní to tak, ako keď ti ten pas dá do ruky človek a povie "šťastnú cestu".

Aj tak si všetko pozrieme na internetoch predtým. Aj otázky si tam nájdeme s odpoveďami. Všetko. Ale upokojí ťa, keď je tam živý človek. Emócie. Naozaj.

 

Nálada je dobrá, sú to prvé minúty až hodiny na letisku, som najedená, vyspatá, vládzem:)

Nasadli sme. Viedeň bola osvietená a keď sme ju opúšťali vyzerala ako z filmu.

"Ladies and Gentlemen, welcome to Zurich."

Dobre. Ideš samozrejme hneď na toaletu. Otvoríš dvere a tam, pred zrkadlom, stojí teta v modrej baretke. Lebo veď aká iná môže byť vo Švajčiarsku. Len v baretke.

Neviem, či to bola nachystaná figurantka pre turistov, alebo naozajstná švajčiarska žena, ale bola krásna. Aj ona, aj tá chvíľa – hoci bola na verejnom záchode – mala svojskú poéziu.

Po ceste naspäť som na tom mieste, kde som predtým našla figurantku v baretke, našla dva franky a 10 tých ich halierov. Šťastné miesto:)

Majú tu veľkú fajčiareň s nápisom „smokers welcome“. Zatiaľ sa mi Švajčiarsko páči. Sadli sme dnu. Vo Viedni majú taký pultík na stojáka, v Zurichu pekne salónik, kreslá, stolík. Strieda sa tu personál tých leteckých spoločností na prestávkach.

Bol tam chvíľu internet, tak som napísala kamke o tom fajčiarovi a ona že jej malá neter si kedysi myslela, že vo Švajčiarsku všetci fajčia, lebo to volala Fajčiarsko.

Podľa toho, čo som tam za tých pár hodín videla, tá malá žena ani nebola ďaleko od pravdy. Fajčia tam úplne všetci:D 

Aspoň mám ten pocit.

Dali sme si cigu, šalát a presunuli sa na gejt odkiaľ sme mali druhý let.

 

Druhý let bol s Edelweiss Air.

Edelweiss je pomenovanie podľa toho kvetu, ktorý je aj jeden zo symbolov Fajčiarska. To je taký pekný kvet, aj liečivý, rastie na skalách v Alpách.

Keď to preložíš do slovenčiny, znamená to „plesnivec“. Edelweiss znie o kus lepšie a honosnejšie než plesnivec. Prepravca Plesnivec Air – do lietadla by som sa až tak netešila. Edelweiss? Honosné.

Na gejte pri nástupe do plesnivca bolo veľa mužov oblečených v tých rifliach, čo sa u nás volá tá potlač že „plesnivé“. Tieto:

Chvíľu som sa bála, že pre nedodržaný dreskód ma nepustia do lietadla. Neskôr som pochopila, že ide o kubánsky módny trend. A ešte tam majú jeden exkluzívny, ale o tom neskôr. Nech nepredbieham.

 

V rámci 5 hodín strávených na letisku čakaním na Edelweiss sa naše rozhovory uberali kreatívnym smerom. Konkrétne: skúšali sme nájsť slovenskú alternatívu. 

Najlepšie sa nám zdalo Klobása Air. 

Ale aj Hurka Air má celkom vysoké hodnotenie. 

Hodnotila odborná porota v zložení my dvaja:D

Prešlo by podľa mňa aj po našom – Jelito Air. Tlačenka Air by som neskúšala – vyslovene kvôli asociáciám v tomto prípade.

Špekáčik akciová spoločnosť? Tiež dobré.
Zbojník Incorporated by mohla byť firma s elektronikou, alebo e-shop. 

Čo myslíte?

Na letisku v Zurichu bola ešte jedna zaujímavá vec. Našiel ju v kníhkupectve a doviedol ma k nej.

Rubrika: vety, ktoré ste si nikdy nemysleli že poviete – sa u mňa rozrástla o:

Vo Fajčiarsku po ceste na Kubu som si kartou kúpila autobiografiu Michelle Obama v origináli.

Z tejto vety mi je teplo v srdénku. Spája v sebe niekoľko mojich celoživotných túžob. Takmer neobmedzené možnosti (že tá tvoja karta sa dá použiť skoro úplne všade), cestovanie, zarobené čosi, investovanie do rozšírenia obzorov, girlpower a znalosť cudzieho jazyka na takej úrovni, že nemáš obmedzenie a kľudne si kúpiš aj knihu a vôbec o tom nemusíš premýšľať, či to zvládneš.

"I skladník ve šroubárně si múže přečíst Vergília v originále;)"

(Edit: toto sú spracované poznámky z cesty tam. To som ešte úplne nevedela, že táto veta bude v cieľovej destinácií sci-fi viac než čokoľvek:D)

 

Inak, keď platíš kdekoľvek kartou ale krajina vydania je SR terminál to rozpozná a normálne Ti napíše po slovensky že pripájam – schválené – dovidenia. To ste vedeli?

Ja som si to doteraz nikde nevšimla.

Som z tej knihy rada. Nemusím čakať na slovenský preklad a bude to autentické. Takto to napísala.

Kúpila som si ešte aj číslo 7, lebo to je dôležité. Aby sme také čítali a hovorili o tom. Aby potom deti nevolili náckov. Aby sme nezabudli. Možno vám niekedy vlastne napíšem aj o genetickej / rodovej pamäti. Ale o tom inokedy, to vyžaduje veľa priestoru. Nájde si vás to vždy a všade. Tak ako mňa si našla táto kniha vo Fajčiarsku počas cesty na dovolenku.

Prišli sme na gejt, kde pred gejtovým pultíkom postavili ešte dva ďalšie.

Trochu bokom, ale aby si pochopila, že najskôr tam a až potom gejt a až potom do lietadla.

(Patrilo by sa napísať buď "gate" do úvodzoviek alebo použiť slovenský preklad: brána. Mne sa zdá, že "gejt" je zrozumiteľné a prirodzené, aj keď nespisovné. Budem používať to, dobre?) 

Ohlásili kontrolu cestovných a vstupných dokladov. Poslušne sme sa postavili do radu. Na stojan nalepili papier so sumami. Tam sa aj platil vstupný poplatok. Ten sa ale týka len niektorých krajín – nepodarilo sa mi odkukať z pasov, že ktorých. Určite Američanov a ostatných neviem. Veľký nápis "USD neakceptujeme". Už trochu začínaš tušiť, že sa blížiš na Kubu. 

Teoreticky sa dalo platiť aj kartou, ale terminál sa pokazil, takže nie. Len hotovosť. Už sa naozaj blížiš na Kubu:D

My sme mali všetko čo bolo treba, dali nám pečiatku a presunuli sme sa vystáť ďalší rad. Na gejt.

Do pozornosti by som chcela dať slovné spojenie „vystáť rad“ a „získať pečiatku na nejaký papierik“. Uvidíte:)

Po nekonečnom lete sme pristáli. S plesnivcom sa letelo - v rámci skoro 12 hodinového letu cez 6 časových pásiem - pohodlne.

Vystúpiš v Havane z lietadla a ofúkne ťa prvý horúci vzduch. Tropický, vlhký, sparný vzduch. Ten milujem. Škoda, že ten vzduch sa nedá dostať na fotku ani nijako inak k vám. To je taký špecifický spúšťač dovolenkového naladenia. 

Ten tropický vzduch. Och. Viete, ktorý myslím?

 

Vojdeš do letiskovej haly a postavíš sa do radu. Kontrola. Odfotia si ťa, ukážeš pas, víza (turistickú kartu), ktorá je platná len s modrou okrúhlou pečiatkou. Tu na ňu pridajú ružovú obdĺžnikovú dátumovku, do pasu tiež. Čo majú tieto zriadenia s číslom strany 15 v občianskom alebo v pase neviem, ale je až komické, že pečiatku mi dajú práve tam.

Radov je asi 6. Disciplinovane počkáš, samozrejme. Keď po dlhej ceste si už 20 hodín nespala a zvládneš zmysluplne odpovedať na tri otázky, si na seba naozaj hrdá.

Odovzdávaš aj tú kartičku, čo Ti dali v lietadle pred pristátim na kubánskej pôde, ale ti ju vrátia.

Jednosmerné dvere zazvonia, vtedy si ich môžeš otvoriť a vojsť do haly.

Prekvapenie. Stojíme v rade:D

Security. Miesta, kde ťa vybavia, sú dve. Každé je obkolesené štyrmi zamestnancami. Dvaja postávajú, jeden Ti podáva tie plastové nádoby, do ktorých vykladáš veci, a jeden pozerá na monitor.

Dostávame sa k druhému charakteristickému módnemu trendu. Ženy v uniforme – ktorá má farbu kaki – áno, taká naozaj existuje – nosia zásadne čierne sieťovano vzorované pančušky. Lebo len sieťované je málo. Podklad je sieťovaný a na tom sú také vzory že ruže alebo iné kvety. Čierne. 

 

V civile som to na nich nevidela, len k tej kaki minisukni v uniforme to nosia. Možno je to povinný dreskód alebo tak. Neviem.

Ale dokonca raz som aj také videla – na letisku cestou späť – že kaki minisukňa, uniforma, čierne sieťovano kvetované pančušky ale pozor – túning. Spod sukne trčali ružové kraťasy zakončené čipkou. U nás sa to volalo bombarďáky.

Skrátka – spod kaki sukne trčia ružové legínky zakončené čipkou a až spod toho potom idú tie pančušky. 

Tu - na letisku pri vstupe som si to všimla prvý krát - a potvrdzovalo sa to počas celého pobytu, takže to môžme popísať už teraz, aby vás to neprekvapilo hneď na letisku.

 

Potrebujeme pomenovať, že vystáť dva hodinové rady na základné veci sú takmer rekordne krátky čas, alebo ste to už navnímali? To sprevádzalo viac situácií ku ktorým sa asi v ďalších častiach ešte dostaneme:D
A ozaj, ani neviete, koľko krát som to musela opraviť, lebo "rad" a "rada" a slovenský jazyk. Ak ešte niekde "ten rad" v tomto kontexte napíšem v ženskom rode, prepáčte prosím. 

Naozaj sa snažím:D

Prejdeš vstupnou bezpečnostnou kontrolou a hľadáš pás s batožinou. Pás je jeden. Monitory dva. Na jednom píšu, že tu nájdu kufre ľudia z letu z Aruby, na druhom píšu Frankfurt. My sme prišli z Zurichu. Postavíš sa teda do radu a čakáš.

Tu píšu, že: "Privítajte chaos, je to vyššia forma poriadku." Myslím, že tento výrok berú naozaj vážne.

Keď vidíš, že si aj ľudia z tvojho lietadla nájdu na páse batožinu, si šťastná. Prišla aj tvoja. Vydýchneš, vyzdvihneš a hľadáš zmenáreň. V príletovej hale nie je.

Naľavo – ak chceš niečo precliť – nemám – takže napravo.

Ideme von.

Pred východom sa chodba zužuje. Čo nevidím?

Stojíme v rade. V tejto sa odovzdáva ten papierik, čo rozdávali v lietadle. Teta ho zhromažďuje pravou rukou, prejde, či si všetko vypísala, ak áno prehodí do ľavej, môžeš ísť, ďalší. Takto pekne jeden po druhom.

Vyjdeš von, nájdeš šoféra, je super označený, kýva.

Opýtaš sa kde zmeníš peniaze – musíš to vyriešiť teraz. Bankomaty tu nie sú, uja treba vyplatiť a po ceste treba niekde kúpiť vodu.

Prejde s tebou na opačnú stranu letiska – odlety.

Vidíš rad, ktorý má asi 600 metrov. Dúfaš, že tento sa nestojí na zmenáreň. Opýtaš sa, kde zmeníš peniaze, milý ujo ťa pustí bočnými dvermi. Vojdeš a? Hádaj. Tri rady. Ide to relatívne rýchlo. Rozumej – do pol hodiny máme zmenené.

Počas toho čakania na zmenáreň vyšpiónuješ ten dlhokánsky rad. Dojde ti. To je čekin na cestu von. Dobre že vieš. V hlave prirátaš ešte security a pochopíš, že treba prísť pol dňa pred odletom.

Do tohto bodu sme mali kontakt s približne 50 štátnymi zamestnancami. (keď rátam všetkých pri všetkých okienkach). Osobne sme prešli ôsmimi.

 

Pamätáš, ako som hore písala o tom Babylone na Viedeňskom letisku? 

Beriem späť. Všetko beriem späť:D

Zmenené, máme šoféra, ideme sa ubytovať. Domáci je milý, ubytovanie je čisté, ja od únavy odpadávam. Ani neviem, ako som si umyla zuby, dala sprchu a ľahla spať. Dojmy zatiaľ: rady na všetko a v nich ľudia prísni, civilisti - ľudia veľmi milí. 

Ale na závery je ešte naozaj priskoro. Uvidíme ráno.

Sme tu. Sme na Kube.

Dobré to je.

 

Nabudúce o tom, ako sme po ceste z letiska kupovali vodu, koľko veľa tu vedia o Slovensku a prečo a o ubytovaní.

A o rume. 

O cigarách.

O starej Havane.

...