Ja: “A to ty keď si hinduista, to neješ mäso, že?” Japa sa usmial, sklonil hlavu a hovorí: “Si na ostrove. Ješ, čo máš.”


Čo máte všetci s tým Bali? 

Neviem, čo s tým majú všetci. Ale ja s tým mám tri lekcie, o ktorých vám dnes poviem. Dobre? 

 

Na začiatku tohto blogu, niekde úplne v prvom článku, som vám sľúbila aj zrecyklovanie niektorých príspevkov zo sociálnych sietí. Dnes skúsime prvý experiment. 

Tento článok obsahuje mix toho, čo ste už mohli čítať u mňa na súkromnom FB alebo insta a je doplnený a rozšírený o tri lekcie, ktoré mi z toho vyšli.

 

Aby to nebolo copy – paste staršieho textu. Veď to by bola hádam aj hanba.


IMG_3673_ajpg

Takto to tam naozaj vyzerá v bazéne. Tie kvietky tam proste popadajú zo stromu.
Žiadna inštalácia pre turistov:D


 

Bali.

(Text po fotku je prerobený už uverejnený text na FB, ďalej nadväzuje novinka) 


Prvý krát, keď sme prišli do Indonézie, bola tam zvláštna vôňa. Vtedy som ešte asi ani nevedela, či mi to vonia. Možno to na prvý čuch bol aj smrad.

Po ceste do hotela sme videli z okna autá, ktoré jazdili na opačnej strane, úzke prašné ulice, davy ľudí na skútroch. Vo vzduchu bolo také vlhké sparno, stále si počul to vytrubovanie skútrov, popri cestách chodilo a tak sa mrvilo veľa domácich.

Tie stánky zbúchané z plechu, v nich viseli zo stropu rozvešané handry. Veľa detí, všetci ľudia tak zvláštne akoby zaprášeno oblečení, niektorí omotaní v látkach.

 

Pri ceste predávali to pražené mäso na špajdli v malej skrinke na kolieskach, z ktorej sa dymí. Budovy ako ozdoby v bistre Panda. Ale všetko čierne. Z lávového kameňa. Ozdobené sochy so zvieracími tvárami a ľudskými telami. Niekedy zamotané v károvanej “sukni”.

Videli sme aj také chudé kostnaté kravky aj vychudnuté sliepky a tak.

 

Bolo to ako keby som bola v dokumentárnom filme. A ešte ten čudný čuchový vnem do toho, ale extrémne intenzívny. Bola som zmätená a chcela som tomu šoférovi povedať, nech to otočí naspäť na letisko, lebo ja teda idem domov.  

To bolo prvý krát, keď som bola mimo Európy. Chcela som hneď utiecť domov:D

 

Vravím si: možno je toto ten jetlag alebo únava, hádam, keď sa vyspím, bude lepšie. 

Hádajte čo?

 

Bolo. Zobudila som sa do vône a okolo nás boli mierumilovní a prijemní domáci s úžasnou kultúrou, ktorú aj žijú. Všetky tie zvuky ulice tam zrazu mali byť a tvorili krásnu melódiu Bali.

 

Zvyšok príbehu poznáte. Je to pre mňa krajina zázrakov, zem zaľúbená a raj. Vrátila som sa ešte raz na dlho. A ešte sme sa teda zďaleka nevideli posledný krát.

 

Dojíma ma tam všetko. Cítim sa tam ako princezná a takú hlbokú vďačnosť za všetko cítim. Za život aj za svet. Celý čas. Radosť tam mám z maličkostí. Nie preto, že som turista a obskakujú ma. Ale preto, lebo vidím, ako málo oni majú a ako šťastní sú.

 

Plesk dlaňou na čelo.

Cítila som aj hanbu, že také myšlienky vo mne v prvých chvíľach po príchode šli. Že som sa zľakla a chcela utiecť. Že som to celé v prvých minútach nemala hneď rada.

Ale bolo to tak. Je to aj vo mne kdesi vnútri. Iný svet – nepoznáš – bojíš. Alebo útočíš. Ja bojím:) 


Dočkali ste sa, bude aj pointa:D


IMG_4017_ajpg

Tieto korene mi boli po pás. 


Je úplne prirodzené mať strach z neznámeho.


Po tejto skúsenosti z Bali veľmi pozorne sledujem svoje prvé vnemy a závery vždy keď priletím do nejakej krajiny a presúvam sa z letiska. A potom ich porovnávam s tým, čo si myslím po pár dňoch. Neviem, či je to výškovým rozdielom po tom lete alebo tlakom alebo čím, ale to sú teda kontrasty:D 

Ako ťa niečo v tej hlave chce chrániť a hovorí ti: toto naozaj nebol dobrý nápad, kašli na to, vráť sa, choď domov, príliš riskantné. Pud sebazáchovy alebo čo? Neviem. Úplne predčasná a zbytočná panika.


Keby som to počúvla vždy, nezažijem mnohé z najlepších chvíľ môjho života.


Niekedy som to ale počúvla, riziko sa mi zdalo priveľké. Možno som vďaka tomu nezažila nejaké najlepšie momenty môjho života? Veľmi pravdepodobne. Ale nemala som na to vtedy odvahu. Čo narobíš. Keď pozbieram kúsky odvahy a idem do toho, mám vždy radosť a som na seba hrdá:D


Je úplne prirodzené mať strach z neznámeho.



Keď sme už našli tú odvahu a šli sme do toho, vydržme tú prvú pol hodinu. Pozorujme, nevybľakujme súdy a urýchlené závery.

Asi pomôže, keď sa na to vyspíme. Ráno možno nájdeme v tom nepoznanom čaro. A keď nezavrieme dvere a neotočíme to hneď, možno nás tam čaká veľa úžasného. Nie možno, určite.

 

IMG_3648_ajpg


Bali má v mojom živote takéto miesto: 

bola som dvakrát (teda akože naozaj, fyzicky) a už asi rok pištím sama v sebe, lebo treba znovu. Vieš, ako to spoznáš?

Keď som unavená alebo dobíjam baterky alebo mám chvíľu voľného času, otvorím google maps a idem sa tam prejsť. 

Na tie miesta, kam som chodila na raňajky, do obchodu, na prechádzky.

Naozaj neviem, či je to normálne:D ani prečo to tak mám.

 

Lekcia prvá:



Aj svet, ktorý je vo všetkom úplne iný ako ten, z ktorého si prišla, (od vôní cez jedlo až po to, na ktorej strane cesty sa jazdí) a v podstate o ňom veľa nevieš, môže byť miesto, kam ťa srdce ťahá. Opakovane. Aj keď je tam všetko úplne iné a jazyku nerozumieš, je to tam pre teba úplne prirodzené.

A že už po dvojročnej pauze ti to bytostne chýba.

 

IMG_0897_ajpg


„Ale prosím ťa nepreháňaj to hovoria všetci a ja som tam bol a šak pekné ale nič špeciálne. A na veľa miestach veľa ľudí, moc také pre turistov, trochu mi chýbala autenticita takého toho o čom hovoríš ty.“

S týmto sa stretávam.


Podľa mňa tu platí toto pravidlo: obaja z nás môžu mať pravdu. A je to tak v poriadku.


Pozri, ja niesom odborníčka na Bali. Som len turista, ktorý ti opisuje ako to vidí a mal tam silnú emóciu. Jedna moja kamarátka tam žije a ona mi povedala: „U nás sa hovorí, že Bali si ľudí vyberá.“


Hm, to keď si ťa vyberie, asi vyzerá tak, že po nociach sa tam na googlemaps chodíš prechádzať?:D Veď ak si sa nebuchol do Bali tak ty sa asi zamiluješ do inej krajiny. Dobré to je. Poznám ľudí, čo takto milujú Grécko a chodia tam často a stále. Zopár mojich priateľov to tak má s Talianskom. Tak proste u mňa je to tento ostrov.

 

Vieš, nepamätám si turistov. Lenže keď sa pozriem na fotky, sú tam. A nie málo. Čiže oni tam asi proste naozaj boli a stále sú. Len ku mne sa Ti dostala cez tie vône a cez to, čo som tam zažila, úplne iná správa. Som si tak šla na tom vibe úplne vedľa tých turistov a zároveň úplne mimo nich.

Zvláštne.

A toto sa mi proste nikde inde nestalo.


IMG_3990_ajpg  


Lekcia druhá:

Japa. Čítaj „Džapa.“

To bol náš šofér, keď sme tam boli prvýkrát. 


Na letisku zoberieš pár letákov cestoviek, potom do jednej zavoláš a dohodneš si kedy ťa kde vyzdvihnú a ideš so šoférom na ten výlet, ktorý si si vybrala.

Minimum je 2, max je ako kde 5-8 ľudí. Boli sme dvaja takže super, dáme to takto individuálne, svojim tempom a nikomu sa nemusíme prispôsobovať.


Dali sme tú klasika kompletku keď si tam prvýkrát: 


Ubud (tu som pakala od šťastia), striebro, drevorezba, batik (tu som sa zamilovala do toho draka, obrázok nižšie).

Kávová a čajová plantáž s cibetkou, voňavými škoricovými listami, kakaovými bôbmi a ochutnávkou čajov a káv (dodnes básnim o ženšenovej káve. Chvíľu ju aj mali v jednej hipster kaviarni v BA, ale už nie).

Obed s výhľadom na ryžové pole, zopár z vodopádov, chrám Tanah Lot Temple pri západe slnka, balinézske tance pri večeri. 

Masáž, kúpeľ voňavý a keď ti pred tou masážou dajú tie jednorazové nohavičky a vidíš to čudo prvýkrát a nevieš dýchať od smiechu. 

Opičí les a chrám, ktorý vyzerá ako z knihy džunglí. Výraz „drzý ako opica“ pochopíš naplno až tu:D Presne tak tam tie opice pobehujú, na kamenných sochách sú machy, zo stromov visia liany a ty žmurkáš, lebo nechápeš, čo to je za obraz a ako je možné, že si v ňom. 

Určite som na veľa aj zabudla lebo veď nemladnem. Ale toto by nemal byť turistický itinerár ale blog, tak hádam nevadí:)

 

IMG_0969_ajpg


Druhýkrát, keď som tam bola sama, pobehala som si niektoré tie miesta znovu. Stále boli úžasné. Pridala som nejaké iné / nové miesta, lebo stále je čo. 

Aj na tretíkrát bude.


Meno toho šoféra, ktorý nás vozil, keď sme tam boli prvýkrát si pamätám doteraz, lebo keď sa predstavil povedal: „Ako Japan, ale bez N na konci.“

 

Rozprávali sme sa v tom aute s ním. A on že je hindu a aké sú tam zvyky, náboženstvá a tak.

Pýtam sa ho: “A to ty keď si hinduista, to neješ mäso, že?”

Japa sa usmial, sklonil hlavu a hovorí: “Si na ostrove. Ješ, čo máš.”

 

Tu si dajte také dlhšie ticho. Lebo bolo to pred 5 rokmi, ale dodnes si pamätám presne tú odpoveď aj to moje prebudenie po nej. (presne povedal: “ju liv on an ajlend, ju ít voč ju hev.”)

 

Ešte jedno ticho.

 

IMG_4039_ajpg


Japa bol skromný drobný hindu chlapec, ktorý žil celý život na Bali, mal ženu, dieťa a bývali u jeho mamy. 

V jeho jednoduchých odpovediach jednoduchou angličtinou na jednoduché otázky boli veľké facky pre európske dovolenkujúce dievča, ktoré v angličtine ovláda trpný rod aj predprítomý čas.


Japovi stačila jednoduchá angličtina s prízvukom a prítomý čas. Prítomnosť ako hodnota tak celkovo, aby mi dal jedny z najdôležitejších lekcií môjho života.


IMG_1101_ajpg

(ako som si povedala že „dievča“, že?:D si myslím, že tých pár rokov dozadu som ešte bola mlaďaska asi alebo čo.)

 

Povedal, že keď on takto odjazdí s turistami 5 dní zarobí sto eur a to mu stačí na život na celý mesiac tak je rád, lebo my sme teda tento mesiac číslo 5 a on už sa nemusí báť a tento mesiac vyžijú.

My hneď poďho nevyžiadaná rada, asi sa nám to zdal dobrý biznis plán alebo čo, neviem. My že: „No veď keď budeš voziť turistov 10 dní do mesiaca, tak zarobíš dva krát toľko. A stále máš zvyšok mesiaca na rodinu, veď to je super, nie?“


A on že: „Ale to by som bol o 5 dní menej s rodinou.“

 

Pozrel sa na nás nechápavo, že prečo porovnávame veci, ktoré sa porovnať nedajú. My sme sa pozreli na seba a hlava mi to nebrala. Majndfak. Prepáčte za výraz. Ale vieš?

Japa to má proste v tom rebríčku úplne inak.

5 dní s rodinou sa nikdy nebude môcť vyrovnať (ani porovnávať s) dvojnásobným zárobkom a nie je to preto ani otázka. A nikdy ho to preto nenapadlo.

Cez to nejde vlak. Koniec oznamu.

 

Keď nám popisoval, ako deň predtým naháňal mamu, že bude pršať a musia pozbierať ryžu z poľa, aby sa im neznehodnotila úroda, a dnes vôbec neprší, takže sa naháňali zbytočne, smial sa tak, že pri tom nevedel rozprávať.

Vieš, čo myslím? Esenciálna dobrota proste.

Myslím, že vtedy sa mi úplne roztopilo srdce.

 


Lekcia číslo tri:

Gecko. Čítaj "geko".


IMG_1042_ajpg


Tak sa tam volá tá jašterica čo má na prstoch guľaté zakončenie. 

Vraj aj na slovensku sa niečomu hovorí „gekón“ no úplne som sa nedogúglila či je to to isté. Vydáva aj také špecifické zvuky.


Lozí po stenách, mala som aj zodve v izbe keď som tam bola druhý krát sama. Mimi mi vysvetlila, že sa postarajú o komárov a že sú to kamošky, takže som sa nebála.

Geko má dobrú povesť a v mnohých krajinách je to dokonca rozšírenejší symbol šťastia než konská podkova. Podľa toho, čo mi povedal ten tatér (bude nižšie, neboj;) na Bali sa vraj hovorí, že Geko stráži bránu do ríše snov. Plus je to vlastne s krokodýlom posledný žijúci potomok draka, je studenokrvný a tak celkovo to celé s touto jaštericou do môjho ja zapadlo ešte predtým, než som našla tú rozprávku.

 

Rozprávku?

Oni majú takú klasickú rozprávku o jednom Gekovi.


Volá sa „Gecko´s complaint.“ V preklade by som to dala že „Ako sa jašteričiak sťažoval“ ale doslova je to „Gekónova sťažnosť.“

 

Prepáčte spoiler, ale aby som vám povedala moju lekciu číslo tri, musím povedať pointu rozprávky.


Geko spal a často ho budil kŕdeľ svietiacich svätojánskych mušiek, lebo keď leteli okolo tak bolo svetlo a to ho zobudilo. Išiel sa teda k levovi sťažovať, že nech narobí poriadky. 

Lev sa druhý deň ráno šiel spýtať mušiek, prečo vysvecujú v noci a budia geka. Mušky povedali, že nikomu neubližujú a len posúvali ďalej správu od ďatla. Ďateľ ďubal, ony to prečítali ako alarm a tak v noci potichu svietili aby túto správu poslali ďalej. Lev súhlasí s ich postupom a ide za ďatlom zistiť, prečo ťuká alarmujúcu správu. Ďateľ na to: 

"Chrobák tu gúľa po chodníku kúsky hnoja a ja chcem varovať ostatných, kým tu všetci z toho špinavého trusu dostaneme nejakú chorobu."  

Kráľ lesa pokračuje za chrobákmi. Tie mu povedia, že byvol sa tu vytoto na chodník a oni si len robia svoju povinnosť a odpratujú to z chodníka. Lev pokračuje za byvolom, ten mu vysvetlí, že to robí preto, lebo dážď vymýva v chodníkoch jamy a on na tú lesnú cestičku vytoto aby zaplnil diery v chodníku a aby sa všetkým chodilo plynulejšie po ceste, ktorá nemá jamy.

Všetko dávalo zmysel, každý chcel len pomôcť tak šéf pátral ďalej a išiel sa opýtať aj dažďa, prečo musí pršať, keď to spôsobuje toľko sťažností. Vyliezol na najvyššiu horu a opýtal sa dažďa. 


Od únavy si ľahol a pozeral na celé Bali. Na košaté stromy, úrodu, rastliny, rieky a pochopil, akú nezmyselnú otázku dažďu práve položil. 


Keď sa vrátil na druhý deň si zvolal všetky zvieratá a hovorí: 

"Pozrite za čo všetko vďačíme dažďu. Rieky, rastliny, jedlo, pitie. Bez dažďa nik z nás neprežije."

Gekovi pripomenul, že bez dažďa by neboli komáre a on by umrel od hladu. 


Povedal im aby sa vrátili domov, prestali sa sťažovať a boli k sebe tolerantnejší.

Odvtedy ďateľ neďube do stromu, na ktorom niekto spí, mušky nelietajú nad hlavami aby svetlom nikoho nebudili, chrobáky ďalej upratujú a byvoly stále "opravujú" chodníky, akurát už to nikomu nevadí a navzájom sa rešpektujú.


Super, že?

Nikto nie je zlý ani dobrý, každý robí najlepšie ako vie a aj tak je z toho veľa nedorozumení a potom žijú úplne tak isto ako doteraz len s troškou tolerancie a všetko je v poriadku.


No a toto ja tam bytostne cítim. Takú akceptáciu absolútnu.


IMG_5402_ajpg


Súčasťou mojich výletov bývajú aj príspevky vo formáte “Listy mame”. Aj z Bali som jej písala viaceré. 

Recyklujem vám sem jeden z nich, nech sa páči:

 

"Ahoj mami, ako sa máš?

Ja sa mám dobre. 

Už to tu mám za pár. (neviem čo presne to znamená, ale myslím, že sa to používa, keď už akože budeš niečo len chvíľu. Snáď dobre:) 

Veľa som oddychovala a vylihovala. Môj chlap povedal, že som svetobežník. Skôr som taký svetoLežník. Hľadám krásne miesta a potom si ľahnem a tu v tom raji tak ležím. 

Aj napríklad dnes pri bazéne - sa tak zaležím s knižkou a keď sa spamätám už je 5 hodín večer a začína zapadať slnko. 

Že človek vzpriamený bude hľadať miesta, kde si užije pohodu, keď si ľahne, to mi nejako nesedí, ale čo už ja viem. Nie som antropológ. "Človek vzpriamený" je v mojom prípade oxymorón. Veď aj doma. Najväčšia pohoda keď si ľahneš, nie? Aké vzpriamenie?

Hlavne ti ale píšem aby si sa nebála, jesť mi chutí a papám dobre. Bola som už v Hard Rock Café na hamburger, ale chodím tak všelikde kam mi napadne. A na zdravé raňajky. Dá sa tu výborne vegetariánsky - a ak by si chcela aj bez múky a bez laktózy - najesť.

Jedávam tu napríklad takéto dobroty (foto:) ale aj veľa iných. Veľa iných som nestihla odfotiť, lebo som ich okamžite spráskala a až potom mi došlo, že som to neodfotila. Či odfotím ti aj prázdny tanier? Daj vedieť.

To miesto so zdravými raňajkami som objavila ešte minulý týždeň, lebo je hneď kúsok za tým tetovacím štúdiom. Jáj, som ti asi zabudla povedať? Dala som sa tu potetovať. Tetovač bol trošku indonézan ale viac vyzeral ako indián. Bolo to magické. Ale bzučalo a bolelo to úplne ako v európskych tetovacích štúdiách. Už je to zahojené a môžem s tým ísť už aj do vody, tak teda idem.

Poležím si zase trochu v bazéne.

Pá, tvoja milujúca dcéra."


ranajkyjpg


Edit musí byť: Tri mesiace po návrate na SVK mi volá sestrička že mám prísť, že už nemám tetanovku rok platnú. Tak som sa vlastne dala potetovať v indonézii bez protitetanovky. Nevadí? Napríklad do tohto rizika by som nešla, keby to viem:D 

Ale nevedela som.


Už máme na dnes všetko:)

- Lekcie už viete

- Recyklovaný príspevok sme mali

- Ešte záver:


Zase sa tam idem "prejsť" a popozerať letenky. Či aj kúpim sa ešte nevie, možno. Dobré to je.

To aj vy máte takúto krajinu? Lásku najväčšiu?



A s tým recyklovaním textu, môže to byť takto?

Povedz, zvedavá som:)


IMG_0944_ajpg