Jeden sobotný nákup


Išla som do potravín. Občas treba. V byte mi už bolo dlho a chladnička bola prázdna. Vravím si: „Teraz je ten správny čas, zvládneš to.“ Obliekla som sa. 

Slabo, čakala som teplejšie počasie.

Nevadí.

 

Blížim sa k obchodu. Pred vchodom vidím na parkovisku človeka odkladať košík (vozík). Známa tvár. Pozdravím. Pozrie sa na mňa, pozdraví, zastaví. Nevidím pod respirátor, ale podľa mňa sa aj usmial.


A viem, že sa to nemá. Viem. Nikdy to teraz nerobím. Dávam pozor a som veľmi opatrná. Ale viem, že už má hnusobu za sebou. A som väčšinu času úplne sama. A vôbec neviem, ako a prečo sa to stalo. Neviem nič. Urobila som úplne divnú vec, ktorá sa nemôže a ani neviem, či to môžem povedať.

Nerozmýšľala som. Stalo sa.


sobotny nakup_1jpg  


Zastavil a pozeral na mňa. 

Prišla som k nemu a objala som ho. Strašne silno. Okolo pása som mu dala ruky. Hlavu som mu položila na hruď a tak som tam stála a objímala v podstate vzdialeného známeho. Len preto, že keď ma uvidel, usmial sa na mňa a zastavil. 

A ja som nevedela zastaviť seba.


Posunul trochu na bok košík, ktorý práve odvážal do domčeka na vozíky. A nechal ma. Opýtal sa ako sa mám. Myslím, že som neodpovedala. A ani na chvíľu som ho nepustila. Pohladkal ma po chrbte.

Potom povedal kam ide a asi sa aj niečo pýtal, ale ja nič. Dokázala som len povedať, že: „Mohla som ťa tu teraz takto stretnúť?“

Usmial sa. Viem, videla som oči.

„Tak ahoj, idem už nakupovať.“

„A kúp si ten dobrý tekvicový chlieb.“ – povedal.

 

Neviem, ako znie jeho verzia tohto stretnutia. Buď na ňu už úplne zabudol, alebo to má v kategórií „totálne divné tá ženská je psycho“. Nevadí. Tak také sa stalo. Aj mňa to prekvapilo.

A veľmi mi to pomohlo.

Ďakujem.


sobotny nakup 2jpg  

 

Nákup prebehol bez komplikácií a bez interakcií s okolitým svetom.



Vykladám tovar na pás. Za mnou v rade, v bezpečnej vzdialenosti, stojí muž s dcérou. Má taký vek, že skorá puberta? Tipujem 12-13? Možno 11. Neviem jej vek odhadnúť. Zanietene tatovi rozpráva:

„Ja keď budem veľká, oci, ja nikdy nebudem piť alkohol. Nikdy. To škodí a je to nesprávne.“


Začervenám sa, nadviažem previnilý očný kontakt s tatkom a vykladám na pás z košíka rum. Myknem plecom. Usmeje sa.

Pozrie na dcéru a vraví jej: „Dobre si zapamätaj, čo mi teraz hovoríš. Lebo keď príde čas, ja ti to pripomeniem.“


Usmejem sa naňho. Som vďačná, že ma neodsúdil. Dcéra to má nastavené správne a ja jej držím palec. Len som sa bála, že pôjdem zlým príkladom. Jej oco mi dal najavo, že môj nákup je zaňho ako za rodiča v poriadku. Odľahlo mi.

Potom vraví: „Oci, ja ani nikdy nebudem fajčiť. To zapaľuje pľúca.“

Prisahám takto presne to povedala. Že to zapaľuje pľúca. Spomenula to približne v tom momente, keď som si od pani za pokladňou pýtala cigarety.

Otec zopakoval, že je to super, že to takto hovorí. Verí vraj, že jej tieto jej slová nikdy nebude musieť pripomínať, lebo že slovo dodrží.

Ona že: „Jasné oci, čo si!“

 


Pani za pokladňou blokuje nákup



Najskôr teda fľaše. Cigarety mi podáva bokom. Vie, že tie nejdú do tašky k nákupu, ale do kabelky. Potom blokuje plechovky. Potom ploché kusy. Balený syr, vege salámu. Potom drobnosti. Nátierky.  

Už to nevydržím a musím jej to povedať: „Vy ste super. Vy mi to blokujete presne v tom poradí, v akom si to potrebujem ponakladať do tašky.“

Usmeje sa, nablokuje posledné dve položky – malú čokoládu a pollitrovú kolu. Lebo vie, že tie idú do ruky. Idem ich rovno otvoriť. Vie to. Položí ich bokom.

„Tak to má byť, aby bol poriadok,“ - uzavrie môj nákup a oznámi mi sumu.

„Kartou prosím, ďakujem.“

„Môžete priložiť.“

Pípne mi správa. Hotovo.

„Dovidenia,“ – povieme si všetci navzájom. Ja pani predavačke, ona mne a ešte aj pán otec, ktorý stojí za mnou v rade s tínedžerskou dcérou s rozhodnými postojmi sa so mnou rozlúči.

Dovidenia. To bolo milé.

 

sobotny nakup 3jpg


Prichádzam na parkovisko pod barákom



Otvorím rampu, prejdem kam treba a cúvam na svoje parkovacie miesto. Pozerám na toho pána, čo vidím pred sebou. To sa mi zdá? Zdá sa mi to? Možno mu len niečo spadlo. To som dlho nevidela.

Má rukavice. V jednej ruke vrece na odpadky. Zase sa zohne a niečo zdvihne. A dá to do toho vreca. Sedím v aute a pozerám naňho. Zohne sa niekoľkokrát. 

Normálne dospelák v civile. On sa vybral pozbierať odpadky v tomto mini parku, čo je tu vedľa parkoviska. Pozorujem ho ešte chvíľu, že či sa mi to nezdá. Počula som sama seba povedať v aute nahlas: „Ja odpadnem.“


Potom rozmýšľam, že sa idem k nemu pridať. Spomeniem si, že som slabo oblečená. Dávam si záväzok, že toto urobím tiež. Píšem si to do poznámok do zoznamu vecí, ktoré treba urobiť.

Vyzbierať niekde odpadky.

To je dobrý plán. To spravím tiež. Ako tento pán. Som v šoku. A chcem sa pridať.

 

 

Vojdem do bytu a vykladám nákup



Mám takú spomienku na jedného frajera. Keď sme spolu boli pred sto rokmi prvýkrát na nákupe. On vykladal na pás, ja som nakladala do tašky, on to potom odniesol do bytu.

Vošli sme. Položil tašku na kuchynskú linku, presne ako ja teraz, a povedal: „Teraz sa na to pozrieme.“

„Na čo sa pozrieme?“

„Pozrieme sa na to, či by si prešla testom u mojej mamy. Lebo nákup má byť v taške presne uložený. Ty si tento nákup do tašky nakladala. No a ja sa teraz pozriem, že či by si prešla ostrým testom u mojej mamy. Že či to je v správnom poradí. Aby sme ťa na túto ťažkú a kľúčovú skúšku pripravili.“


Usmiala som sa celkom sebaisto.

Lebo málo čo viem tak dobre, ako hrať tetris. Aj keď nakladám veci do kufra auta, aj keď hrám tetris, aj keď nakladám nákup do tašky.

Usmiala som sa sebaisto, ale mala som riadny stres. Čo ak má jeho mama iné štandardy? Iný kraj - iný mrav. Viete ako. 

Vykladal položky po jednej a vždy oznámil, či spĺňajú požadované umiestnenie v nákupnej taške s ohľadom na hmotnosť, tvar a celkový rozmer balenia. Bolo to strašne milé.

A testom som prešla. 

 

  sobotny nakup_coverjpg

 

 

Pijem teplý čaj



Už som spomenula, že je chladnejšie, ako som čakala?

Sedím doma. Je sobota večer. Pozerám do steny. Chcem si dať dlhé plesové šaty. Zlaté sandáliky, v ktorých mi bude zima. Ale bude vidno dokonalú pedikúru. Dobre, nebude taká dokonalá, lebo bude robená doma. Ale viete, čo myslím?

Chcem si dať plesové šaty a celý večer dlhé hodiny trpieť v opätkoch. Všade budú flitre. Bude aj tombola. Hlučná hudba. Chcem mať aj taký účes, čo sa nemôže pokaziť. S veľa sponkami, ktoré nevidno.

Výrazný mejkap a rúž.

Chcem si dať výrazný rúž a dávať pozor, aby som ho celý nezjedla. A či ho nemám na zuboch. Chodiť ho pravidelne kontrolovať na toaletu do zrkadla. Chcem mať prilepené mihalnice, lebo to sa na ples nosí. A potom chcem, aby som z nich mala ťažké viečka.

Chcem si dať večerný výrazný parfém. 

Toto by sme mali spraviť online. V plesových aufitoch. 

Spravíme?

 

 

Jedna sobota. Jeden výjazd na nákup potravín. A pozrite aká udalosť. 

Viem, sú lepšie a sú horšie dni. Tento bol u mňa jeden z tých lepších. Videla som veľa príjemných vecí. A mám plán. Dokonca dva. 

Online ples a vyzbierať odpadky. 

Pomaličky. Po troške. Zvládneme to. Držte sa.

 

Dobré to je.