Kabelkový špeciál, časť 6

Volajme ju Marína. Marína mi raz povedala: 

„Poď so mnou na nákup.“ 

„Prosím?“

 

„Poď so mnou na nákup. Taký, čo treba urobiť raz za päť rokov. Potrebujem slušné veci do roboty a to sa nedá dobre objednať cez internet. Lebo saká nesedia. 

Vieš, mne keď nejaké sako sedí na ramenách tak mi nesedí v páse. A keď mi je dobré na páse a je aj gombík na dobrom mieste, tak mi zase nesedí na ramenách.“

Inak, presne tak to je. Ja neviem, ako tie saká robia. A prečo má pás 36-tky a ramená 38-mičky. A takéto exotické kombinácie. Pýtam sa jej:

„Rozumiem. A čo potrebuješ? Sako?“

„Sako, kostým, slušné nohavice, blúzky a univerzálne topy. Také, čo si môžem dať aj k rifliam a saku ale aj do kostýmu. A ešte potrebujem najviac oldschool klasiku - bledomodré Lewis-ky. To tiež kúpime?“

„Kúpime.“

 

 

Áno, toto je kabelkový špeciál

Aj keď to tak zatiaľ nevyzerá. Práve sme si začali hovoriť príbeh jednej kabely. Pozri, ideme ďalej. Ideme na nákup. A áno, pamätáte si správne. V spomenutom nákupnom zozname sa žiadna kabela nevyskytuje.

Veď práve!

(Výkričníkom som vyhrotila naliehavosť tejto zvolacej vety, poriadne si ho tam prečítajte ešte raz.)

 

To boli také časy, keď sa ešte mohlo chodiť do obchodov

Tuším sa teraz už tiež zase môže. Neviem, nie som si istá. Už som v tom úplne stratená. Smeti sa môžu do koľkej vynášať? Keď nemám doprovod zvieraťa, ktoré by dosvedčilo, že ho venčím? Do deviatej? Či ako teraz?

Nevadí. Vtedy sa mohlo. Išli sme do obchodu.

 

Začali sme v tom centre, ktoré má hudbu

Na tú hudbu zabudneš hneď keď odídeš. Lenže keď sa vraciaš a približuješ sa ku dverám a započuješ tie prvé tóny. Je to taká hudba, ktorá má byť akože príjemná. A veď asi aj je. Nevadí ti, keď si vnútri. 

Vlastne ju asi ani nevnímaš, takže v poriadku.

Ale keď sa vraciaš. Tie prvé tóny. To je ako z hororu. Keď máš pocit, že púšťajú takú lahodnú ňuňu hudbu, aby na teba o chvíľu spoza rohu zaútočila od chrbtu nejaká psycho bábika. 

Viete? Presne.

Vyberáme, hľadáme správne čísla, nosím do kabínky

Vyskúšané kusy mi podáva z kabínky von, alebo si nechá na vešiaku to, čo postupuje do druhého kola. Nosím ďalšie, má to dynamiku, celkom nám to funguje.

Lenže potom som išla okolo toho miesta.

Majú tam tašky. Aj značkové, aj také značky na prvú, ale aj klasiky. Aj také, ktoré by som si nevybrala, ale aj také, na ktoré som s láskou pozerala a chcela ich mať. 

Našťastie som sa musela ponáhľať za ňou do kabínky.

Jednu som si zavesila na ruku a celý čas, ktorý sme v tom obchode strávili, počas toho, ako som jej do kabínky nosila nové kusy, toto o číslo menšie, toto v inej farbe, celý ten čas som mala na predlaktí zavesenú jednu z tých tašiek.

Vždy, keď som išla okolo zrkadla, pozrela som sa ako mi pristane a ako spolu dobre vyzeráme. Hodíme sa k sebe. Vyslovene aj vizuálne. 

S tou kabelkou.

 

Potom sme išli okolo obidve. Zastavili sme sa tam a pozerali na ne.

„Táto je pekná, aha,“ povedala.

Bola. Bola krásna. Taká púdrová farba. Malá. Crossbody. Ona má rada výrazné doplnky. Táto kabela bola púdrová. Ale aj tak výrazná. 

Lebo kvalitné kabely sú výrazné aj keď sú v púdrovej.

Povedala, že je pekná. No to teda bola. Ale aj povedala, že je to zbytočne drahý špás, ktorý nepotrebuje, prežije bez nej a nie je ani na dnešnom zozname a musíme sa držať v rozpočte a tak celkovo. Všetky racionálne argumenty mala. 

A všetky boli správne. Úplne.

Niekedy mám nápady

Aj vtedy som jeden dostala. Takýto. Napísala som jej mužovi. Volajme ho Andrej. Lebo aj s Andrejom som kamka. 

Samozrejme, že vedel, že sme spolu na tom veľkom nákupe. 

Marína má odpor k nákupným centrám a nerada robí takéto skúšačky. To bola aj jedna z mojich úloh v ten deň. Zabezpečiť, aby to nebolo nepríjemné a traumatizujúce a únavné nakupovanie pracovnej uniformy. 

Myslím, že sa mi to podarilo a že sme sa mali celý deň pekne.

No, ale poďme naspäť k tomu, že som odvážne napísala Andrejovi.

„Našli sme tu takú Valentíno kabelku, ktorú dosť potrebuje. Je v nej aj strašne pekná. A na to, aká je to taška, strašne málo stojí, lebo je aj v zľave. Stojí toľkoto korún. Kúpiš jej prvého Valentína?“

Pripojila som fotku.

Odpísal takmer obratom.

„Kúpim, berte het a preplatím.“

 

Povedala som jej, čo napísal jej muž. A ona že:

„Nerobí si srandu? Ja neviem.“

Ani ja neviem, tak mu píšem že: „Ja to beriem vážne a dávam ju do košíka. Dobre?“

Odpoveď znovu okamžite: „Jop.“

 

Potom, keď sme sa stretli, som mu povedala, že je dobrý muž. Okrem iného aj preto, že kúpil žene takúto kabelu. Lebo áno, prežila by bez nej. Všetci by sme bez tých vecí prežili. Ale raz za čas a v rozumnej cene. 

Viete, čo myslím?

 

Tento príbeh patrí do kabelkového špeciálu

Overovala som si, či ho môžem povedať. Samozrejme anonymne, ale radšej som sa opýtala. Dám vám sem aj odpoveď, lebo to je naozaj vtipný záver tohto príbehu.

„Môžeš tam aj napísať, že tie peniaze mi nechal na nočnom stolíku:D“

 

A toto je naozaj len vtipné, lebo to ani trochu nebolo tak myslené, viete čo myslím. Veď to je úplne samostatná aj múdra aj krásna aj šikovná žena aj feminiska aj všetko. 

Preto z tejto situácie vedela tak spontánne urobiť humor.

Dobré to je.

 

Držte sa.