Kto hľadá, nájde


Kto hľadá, nájde?

 

Mne sa vám tak zdá, že kto nehľadá – nájde tiež. 

Lenže ako máš vedieť, čo si našiel, keď si nehľadal?


Toto je taká logická otázka, ach:D Najlepšie ju vystihuje ten vtip, poznáte? Pripomenula mi ho včera moja kaderníčka, že: "Vedci: Konečne sme prišli na to, čo ženy chcú. Ale ony si to rozmysleli."

Naspäť k otázke: Ak kto hľadá – nájde; ako vie, že našiel ten, kto nehľadá?

 

IMG_4138_ajpg

 

Tento týždeň som našla dva zväzky kľúčov, jednu peňaženku a jeden mobil. 

Vždy som ich zobrala, našla personál prevádzky, v ktorej (alebo blízko ktorej) sa to stalo a odovzdala ich. Niekedy som aj stretla majiteľa.

Prvé sa stalo takto: 

Pred reštauráciou, do ktorej sme šli na obed, ležal zväzok kľúčov. Zodvihla som ich. Vošli sme do reštaurácie. Čakám pri bare na čašníka, kým sa usadím hneď mu ich dám. Možno už ich niekto hľadal. Stojí tam ešte jeden pán, asi tiež čaká na obsluhu. Keď príde čašník, vravím mu: 

"Dobrý deň, toto som našla pred vchodom do reštaurácie. Môžem to nechať u Vás? Keby ich niekto hľadal, predpokladám, že sa príde opýtať aj sem, či ste nenašli."


Čašník nestihne odpovedať, lebo pán, ktorý tam tiež zjavne čakal na neho sa radostne usmeje, otvorí ústa a skoro ma obíjme:D 

Vraví:

 „To sú moje, práve som sa prišiel spýtať, či ich tu nenašli...“ a ďakoval, ďakoval až sa opýtal: „Čo pijete?“

Usmiala som sa, poďakovala za ponuku, vážim si to, ale som v práci. Pekný deň a som rada, že našiel:)

 

Vieš, ako sa ti niekedy stane niečo, čo je celkom neuveriteľné? Ako to mám prečítať?

Neviem, či niečo hľadám. Rozhodne ale nachádzam.

 

IMG_5709_ajpg

 

Týchto sme tiež len tak našli a už dlho som vám chcela ten príbeh povedať:

Mierime do baru. Ide sa tam hore schodmi. Oproti nám idú dolu schodmi dvaja chlapci. Jeden z nich vraví: „Baby, už je zatvorené.“

Ego kráčalo dva schody pred ním. No tebe tak budem veriť.

Odkedy sa to stalo to chcem takto napísať – vysvetlenie – Ego sa volal jeho pes a cupital dva schody pred ním:D Ale moja obľúbená veta: Ako ste sa spoznali? Pred vchodom do baru a jeho ego išlo dva kroky pred ním. Strašne smiešne to je, že? Aj vám, či len mne? Poďme naspäť na schody, príbeh pokračuje.


Pýtam sa: „Je zatvorené pre vás alebo aj pre nás?“

Chlapci sa smejú a ja odvážne vojdem do baru a pýtam sa, či vyhnali len týchto dvoch, alebo už naozaj zatvárajú. Pán pri dverách sa usmeje a vraví, že už sú zatvorení.

"Prosím vás, a kde je tu ešte otvorené, vedeli by ste nám poradiť?" pýtam sa.

Pán ochotne poradí bar, pozdravíme sa, poďakujeme a odchádzame. Chalan s Egom sa smeje a vraví:

„Môžme vás tam na ten drink pozvať?"


Ňáh, môžte. Nech nežerem:D 

(Celá bývam taká neskromne sebavedomá, keď viem, že mám naozaj dobre spravené vlasy. Čo narobíš, tak to je.) 

Sadneme si do baru, chlapec sa usadí, pes vedľa, objednáme si. Vraví: „Ja som vás videl na tých schodoch a vravím si „dobré to je.““

Pozrieme na seba okamžite s kamarátkou, vyšpúlime oči, zdvihneme obočie a usmejeme sa. On sa pýta: „Čo je?“

My že: „Nič, nič..“ A rozhovor pokračuje ďalej. Niekoľko hodín. Tak sme to vzali ako znamenie, že ma takto nič netušiac prekukol hneď po minúte a trafil. Dobré to je. Dali sme tomu šancu. No ale povedz, mohol zo všetkých slov na svete do tej vety práve tieto tri trafiť?

Máme odvtedy kamoša.

Ego – ten pes – je už odvtedy v nebíčku. Ale nebojte sa, v psom nebíčku je dobre. A on je určite tam. Je to česť, že som ho stihla stretnúť a on tak okorenil celú túto story, čo poviete?


Je toto uveriteľný príbeh? Ja neviem, no. Podľa mňa nie je. Keď si ho prečítam, sama si ho len ťažko verím. Ale mám naň svedkov, čestné slovo. Nehľadali sme. Našli sme kamoša.

 

IMG_5736_ajpg

 

Čo takto ponuky tohto typu, mladá pani? (Ehm, že mladá..)

Bolo leto.

V Bratislave. Boli sme pozrieť kamarátku. Mala stánok na jednej akcii. Stojím vedľa nej. Občas sa pristaví zákazník. Ona sa s nim / ňou dá do reči. Ja sa skôr len tak usmievam a zdravím, lebo o tom krásnom tovare neviem nič fundovane povedať. Tak som len slušná a usmievam sa.

Príde jedna pani. 

Pozerá stánok, pozdravíme aj odzdravíme. Pozerá výrobky. Potom pozerá na mňa. Prezrie si ma tým výťahovým pohľadom od hora dole. Neviem síce, čo si mám o tom myslieť. Ale ja tu nie som na to, aby som mala názor na zákazníkov, takže si nemyslím nič a usmievam sa slušne ďalej. 

A ona ešte raz. Premeriava a pozerá sa na mňa. Začínam rozmýšľať, či sa nepoznáme, alebo mám niekde zašpinené tričko, roztrhané nohavice, neviem.

Pozrie sa mi do očí a povie: "O tretej tu mám prehliadku a chýba mi jedna modelka. Predviedli by ste mi jeden model?"


Zdvihnem obočie, vyšpúlim oči a ostanem len úplne ticho. Opýta sa ešte raz. 

Už sa mi podarilo nadýchnuť, takže odpovedám. Ďakujem, spravili ste mi deň. Týždeň. Mesiac. Rok. Vlastne tak život celkovo teraz začal dávať zmysel. Nepredvediem, no ďakujem za ponuku. Ste veľmi milá. Vážim si to. Ani neviete ako.

Skúsi to ešte raz. Moja odpoveď sa nemení. Usmeje sa a odchádza. Vráti sa. "Keby ste si to rozmysleli, určite mi dajte vedieť. Budem tu už od druhej. Príďte za mnou rovno dozadu."



Vždy som niekde vnútri túžila, aby sa ma niekto opýtal túto otázku. No, vždy. 20 rokov určite. Neviem, či to má každá žena. Ja som to tak mala. Možno preto, akú som mala postavu, keď som bola v puberte. Toto bolo tak veľmi vzdialené, celý koncept ponuky tohto typu:D
Vidíš, keď nehľadáš, prišlo.
Našlo si ma to.



Aj tejto príhode sa ťažko verí a opäť uvádzam, že mám svedkov, ak by sa niekomu naozaj zdalo, že toto už ani možné nie je. Tiež sa mi to niekedy tak zdá. Ale evidentne to možné je. 


IMG_3928_ajpg

 

Posledný prípad je zo včera. Bola som v drogérií. 

Majú tam aj oddelenie zdravých potravín. Mám rada oddelenie zdravých potravín v tomto reťazci, lebo tam majú aj veľa vegánskych dobrôt. Na zaváraninových pohároch s vegánskou indickou kari omáčkou bol položený mobil. Majú aj thajské vegánske kari omáčky. Mobil bol položený na indickom vegánskom kari. 

Pozerám okolo seba, či ho už niekto nehľadá - nikde nikto. Vezmem ho a hľadám pracovníčku. Medzi regálom s farbami na vlasy jednu vidím, niekam sa ponáhľa a behá a niečo pozerá, asi kontroluje. Idem oproti nej, zdvíham ruku s nájdeným telefónom. Ani nestihnem povedať, že som toto našla a tak ďalej... Ona sa široko usmieva a vraví: 

"Práve ho hľadám, kde som ho nechala?"

"Na kari." - odpovedám.

Ona: "Thajskom alebo indickom?"

"Indickom."

Poďakuje, usmeje sa, ideme ďalej každá svojou cestou.


IMG_4135_ajpg


Neviem, či niečo hľadám. Rozhodne ale nachádzam.

 

Čo nachádzam, keď nehľadám? 

Veci, predmety, možnosti, ľudí:D

Je pravda, že keď niečo hľadáš, sústrediš sa len na to, čo hľadáš. Hrozí, že všetko ostatné považuješ v tej chvíli asi za menej dôležité, tak cez to len prefrčíš - prehliadneš to. Lebo to nie je to, čo primárne hľadáš. 

Možno prehliadneš niečo naozaj dôležité. 

Niekedy nehľadáš. Ale intenzívne nachádzaš. 


Prajem vám, aby ste našli to, čo hľadáte. Užili si hľadanie:) 

A ak nehľadáte, nech si vás nájde to, čo potrebujete.


Dobré to je.