Milý rok dvetisícdvadsať


 

Dnes je prvá adventná. Keby som ťa nepoznala, povedala by som, že začíname končiť. Alebo že sme vo finále. Alebo také niečo. Ale to by znamenalo, že ťa nepoznám. Mám totižto podozrenie, že ty ešte pre nás niečo máš.


Až sa o tom bojím rozmýšľať, ale tak mi to vychádza, ako ťa poznám.

 

IMG_6051_1jpg

 

Začali sme to spolu požiarmi v Austrálii. Zabili a zranili sa tam tri miliardy zvierat. Potom bol ten trojitý bašavel v Karibiku tak tesne po sebe, tuším Marco, Laura a do tretice tuším nejaký tajfún či ako to bolo.

V Ománe zomrel v januári sultán, ktorý bol pri moci takmer 50 rokov. Po jeho smrti tam asi po 40 rokoch pršalo prvýkrát niekoľko dní v kuse a spôsobilo to záplavy. Záplavy. V Ománe. Požiare boli aj v Kalifornii. Potom veľa vecí, ktoré môj mozog vytesnil a nestíhala som ich sledovať, tie voľby u nás a ani sme sa z nich nespamätali a bum, do toho téma roka.

To slovo, ktoré sa nevyslovuje.

 


Milý dvetisícdvadsiaty,

Poviem ti, čo si o tom celom myslím. Aj keď sa ma na to nikto nepýtal. Poviem ti. 

Myslím si, že si mi dal riadne po papuli. (dámy prepáčia prosím hrubý výraz) A asi aj zaslúžene. Lebo vysvetlím.


To bolo takto – za siedmimi horami, za siedmimi dolinami, kde sa piesok lial a voda sa sypala, na konci Ružinova v jednej peknej bytovke, žije jedna dievka. Táto dievka si myslela, že má upratané. Že už trochu vie, ako vidí život. Že už trochu tuší, ako to chce žiť a ako si to predstavuje.



Poviem ti, ako to mala upratané. Mala to upratané nejako takto:

Rob to, čo ťa robí šťastnou. Keď môžeš, pomôž. Pomáhať slabším nie je možnosť, je to povinnosť. Narodili sme sa tak, že máme trošku viac a kúsok by sme teda mali pravidelne niekam dať, kde to potrebujú.

Potom ešte – buď hlavne zdravá a spokojná. Rob to, čo ťa baví. Nezdržiavaj sa tam, kde sa necítiš dobre. Nemusíš. Keď sa niekde necítiš dobre, nemusíš tam ostať ani o sekundu dlhšie. 

Nikomu nie si nič dlžná. Slušne sa rozlúč, popraj najlepšie a odíď. Žije si tak, že „keď sa ti niečo v tvojom živote nepáči, tak to zmeň.“

Neseď na zadku a zmeň to. Nefrfli, nesťažuj sa. Keď ťa to naozaj robí nešťastnou, zdvihni ten svoj pekný zadok (áno, áno, takto sa sama sebe ona prihovára) a teda keď sa ti nepáči, zdvihni ten svoj pekný zadok a niečo s tým sprav.

Táto dievka mala pocit, že má aj skromnosti toľko, koľko treba. Ale zase že keď treba, vie si ústa otvoriť. Ale že k starším mám úctu a má aj obdiv a pokoru ku svetu tak celkovo akurát.


 

No, táto dievka sa riadne mýlila.

Lebo mám tridsaťpäť, kurníkšopa. Trvalo dlho prestať byť obeťou toho, čo sa ti v živote stalo. Pochopiť a uveriť tomu, že sa to dá a že keď chcem, tak tie veci chytím do rúk a zmením. Nie bezohľadne. S úctou k ľuďom, aj vďakou, aj všetko, ale skrátka, že si môžeš povedať – takto to nechcem, ja to chcem lepšie. 

Opustiť to, kde si teraz a hľadať miesto, kde je to tak, ako chcem. Alebo ho vytvoriť, no.


Lebo keď si fičíš svoj akože spokojný a dobrý dynamický život tak, že základom celého všetkého, o čo všetko oprieš je, že – keď sa ti niečo nepáči, zmeň to. Dokážeš to. Dá sa to. Pozri. Krok po kroku, pekne 20 rokov. Pomaly a postupne. Telo, vlasy, sykavky, spôsoby, zvyky, spoločnosť, okolie, všetko. Už nie si tam, odkiaľ si štartovala, ale ešte zďaleka nie si tam, kde chceš byť. Ale ideš. Máš to v rukách.

Snažíš sa popri tom byť slušný človek. Ale mať to v rukách a meniť čo potrebuješ inak tak, aby si bola šťastná.



IMG_6057_1jpg


  

A potom prídeš ty, rok 2020. 

A povieš mi:

Tu budeš. Sedieť doma zavretá budeš. Nikam nepôjdeš. Náplň práce ti zmením zo dňa na deň o sto percent. A ty to nebudeš nijako vedieť zmeniť. Len sa s tým zmieriť. Lebo budeš vďačná, že máš prácu pri tom všetkom čo sa deje navôkol.

Tvoj spôsob života, aký si mala doteraz, zomrie. 

Tvoj kufor, ktorý si používala 3 až 4 dni z piatich na služobky, zapadne v byte prachom. Nebudeš to už robiť takto. Nič nebude ako doteraz. Nič nebude tak, ako si si to vybrala a vytvorila. Nič nenechám tak, ako si si to ty pomenila a pohla zadkom aby to bolo ako chceš.

Svojich najbližších neuvidíš dlhokánske mesiace. Niektoré veci sa zmenia a ty s tými ľuďmi nebudeš môcť byť. 


Nebudeš do toho môcť zasiahnuť. Ale zmení sa to. Zmení sa to na také, čo sa ti možno nebude páčiť. Ale nebudeš mať šancu to ovplyvniť.

Nikam v lete nepôjdeš. Pohoda nebude. Tento rok to bez varovania proste nezažiješ. Stretneš aj lásku, teda, ty si budeš myslieť, že to je láska. Možno nebude. A potom ti ju aj škaredo vezmem. A ty to nebudeš môcť nijako ovplyvniť. Nijako.

Aby som zistil, čo vydržíš.

Možno aj 20 rokov si sa učila, ako si šťastie vytvoriť sama tým, že zmeníš veci okolo seba. Ako nebyť pasívnou účastníčkou svojho života. Ako ho aktívne vytvárať aby bol taký, aký chceš.  

Už si sa naučila meniť a tvoriť a že sa to dá. Teraz ide táto lekcia. Druhá trieda.

 

Keď to celé, čo štandardne vieš ovplyvniť, zrazu ovplyvniť nebudeš môcť. Čo to o tebe ukáže? Aká budeš? Čo na to povieš? Vydržíš? Ako to prijmeš? Kým sa staneš?

 

IMG_6052_1jpg


Najdrahší rok 2020,

Ja neviem. Sedím tu zavretá tie mesiace a bolo to ako fázy rozchodu:)


Najskôr šok – čo sa to stalo? Čo sa to deje? To nie je možné. Pozeráš z okna na prázdne cesty, pozeráš správy a ešte nevieš úplne stráviť, že svet sa vypol. Nikam nesmieš. Do obchodu raz za týždeň. Žiadne veľké akcie. Nič nikde a na neurčito.

Potom popieranie – toto nemôže byť pravda. Nechceme si pripustiť, že sa to deje. Sníva sa mi to. Je to dočasné. Pominie to. Neovplyvní to môj život.


Odlúčenie – teraz chcem byť sama. Nechcela som už ani vedieť aká je situácia, aké sú nové počty, nechcela som sa o tom rozprávať. Nechcem vidieť, ako sa mi kvôli tebe mení život a ako s tým neviem nič urobiť ale musím to prijať a chápem, že to nezmením.

Agresia a hnev, vyjednávanie – neznášam ťa za to, hnusoba. Ty môžeš za to všetko, že mi je zle, že som ich nestretla už dlho, že sa nikam nehýbem, že zavretá sedím doma. Cynizmus je ešte väčší. A hneváš sa aj na seba, že ťa situácia, ktorú nevieš ovplyvniť, dokáže dostať do takého hnevu. Bŕ.

A cynizmus a sarkazmus a proste vnútorná agresia. Aj tým sme prešli, stále si posielame sarkastické vtipy. Forma ventilu ako ti to celé zviazalo ruky. A nič s tým nevieš spraviť. Aj keď posledných 20 rokov sa tvoj svetonázor točil okolo toho, že máš svoj život v rukách a dokážeš veci meniť.

 

Depresia – uvedomenie straty. Obávame sa, že to bude takto už naveky. Nič sa nikdy nezlepší, bude to takto. Beznádej.

Zmierenie a vyliečenie – to je vtedy, keď sa konečne zmieriš s tým, že je to teraz takto. Chápeme, prečo sme to mali vtedy tak, chápeme, prečo už sú veci inak. Došli sme k záveru, že to na niečo bolo a takto budeme lepší ľudia, muselo sa nám to stať, posunulo nás to, máme lekciu, vieme ju naozaj úprimne prijať. Aj keď bolela. 

 


IMG_6053_1jpg



Neviem, v ktorej fáze sa, milý rok 2020, nachádzam.

Mám jedného kamaráta. On je dosť múdry. Povedal, že on si myslí, že to bolo na to, aby sa naučil žiť sám so sebou. Byť so sebou samým. Rozprávať sa so svojou hlavou a byť sám sebe kvalitnou spoločnosťou. A že to je ťažké, vydržať sám so sebou a byť okej s tým, kým si. A byť si vlastne príjemnou spoločnosťou.



Milý dvetisícdvadsiaty,

neviem, či som si príjemnou spoločnosťou. Vidím ale toto. Vidím, že mne si chcel ukázať, že sú aj situácie, ktoré nezmením. Nemám na ne vplyv. A tento rok som takmer denne bola postavená pred otázku čo spravím, ak nemám možnosť veci ovplyvniť a vonkajšie okolnosti ich zmenia tak, ako by som si ich sama nenaordinovala.

No, riadne som sa vnútri paprčila a narozčuľovala a že čo to je za nespravodlivosť a že kedy sa to celé vráti a ja to chcem naspäť a toto je len dočasné a musím „nejako vydržať“.


Nie je to tak. Toto je trvalé.

Panička si myslela, že si vie zariadiť život podľa seba. Vieš? A potom prišla táto lekcia. 

Ako prijmeš to, čo nijako neovplyvníš? Keď ti to zasiahne všetky oblasti života? Rodinu, prácu, vzťahy, voľný čas? A všetky naraz? Naprieč úplne celým ty? 

Máš dosť pokory na to, aby si to dala?

Nie vzdať sa a rezignovať. Ale s vďakou prijať. Dá sa toto vôbec s vďakou prijať?


Alebo ti ego rozbije hlavu a budeš sa hádzať o zem a dupať nohami, že takto si to nechcela a na toto si sa neobracala roky a všetko si robila pre to aby.. Budeš sa utápať v sebaľútosti, alebo to prijmeš ako lekciu? Alebo sa otočíš iným smerom a budeš sa tváriť, že to nevidíš? 

Čo sa bude diať v tvojej hlave, keď s ňou v tejto situácii ostaneš úplne sama?


Hašterila som sa tu so svetom. 

Aj v sebe. Aj ma ego bolelo, že ako sa mne toto mohlo stať. Mne. Toto. Chápeš? Ako keby to bolo o mne. Nie je. Vôbec. Rok 2020 nie je o mne. No je to tak silný zásah do života, že aj ja hľadám tú lekciu a to, čo ma to malo naučiť. Aby som tej tragédii pripísala nejaký význam pre môj život. Aby to nebola len tragédia a zlo. Aby to malo poučenie, no.


Veľa ľudí prišlo o blízkych, o prácu, o zdravie. Ja som prišla len o svoj svetonázor. Čo je abstraktný konštrukt v mojej hlave. Síce som ho budovala dvadsať rokov, ale možno práve preto, mi to udrelo na ego. Mohla som sa ja takto strašne mýliť také dlhé roky? 

Mohla.

 

cover_jpg  



No, milý dvetisícdvadsiaty. Dostala som aj ja od teba riadne po papuli.

Mám veľký rešpekt pred tými lekciami, ktoré si mi dal. Neviem, úprimne naozaj z celého srdca neviem, či som sa naučila to, čo som sa už naučiť mala. Zatiaľ vnímam tvoju silu v tomto: 

„Milá moja, to, čo si sa učila dvadsať rokov je fajn a pekné, ale keď ti to celé vezmem, kým sa

staneš potom? Ustojíš to?“


Neviem, či som tvoju skúšku dobre prečítala. Viem, že na pokore prijať veci, ktoré naozaj neviem zmeniť, ešte musím veľa veľa veľa pracovať. Veľa.


 

Vo filme Jedz, modli sa a miluj je jedna z posledných scén a ona tam vraví, že čo sa na tej ceste naučila. Je to takto:

 

“I've come to believe that there exists in the universe something I call "The Physics of The Quest" — a force of nature governed by laws as real as the laws of gravity or momentum. And the rule of Quest Physics maybe goes like this: "If you are brave enough to leave behind everything familiar and comforting (which can be anything from your house to your bitter old resentments) and set out on a truth-seeking journey (either externally or internally), and if you are truly willing to regard everything that happens to you on that journey as a clue, and if you accept everyone you meet along the way as a teacher, and if you are prepared – most of all – to face (and forgive) some very difficult realities about yourself... then truth will not be withheld from you." Or so I've come to believe.”

 

Skúsim to preložiť, aj keď v origináli je to presnejšie. 

No, takto nejako: 


"Dospela som k presvedčeniu, že vo vesmíre existuje niečo, čo nazývam "Zákony/Sily hľadania." 

A pravidlo Síl hľadania môže znieť asi takto: „Ak máš dosť odvahy na to, aby:

si za sebou zanechala všetko známe a komfortnú zónu (čo môže byť čokoľvek od domu až po trpké staré spomienky) 

a vydáš sa na cestu hľadania pravdy (či už externe alebo interne), 

a ak si skutočne ochotná považovať všetko, čo sa ti na tejto ceste stane, za indíciu, 

a ak si schopná prijať a akceptovať všetkých, ktorých na tejto ceste stretneš, ako svojich učiteľov, 

a ak si pripravená vidieť (a odpustiť si) niektoré veľmi ťažké pravdy o sebe samej, 

potom ti budú odkryté skutočné poznania.“

  


Pre mňa si, dvetisícdvadsiaty, aj ty učiteľ.

Strašne krutý. Nezvládam tempo učiva. Tvoje vzdelávacie metódy považujem za stredoveké (Pandémia? Naozaj? Nedalo sa to cez nejaký powerpoint? Alebo pekným animovaným videom? Ha?) 

Ani jednu domácu úlohu som zatiaľ asi nemala dobre a je dosť možné, že prepadávam.

Dúfam len, že z chovania bude jednotka. Ani hodín nemám veľa vymeškaných.

 

Najdrahší dvetisícdvadsiaty,

dnes je prvá adventná. A keby som ťa nepoznala, povedala by som, že začíname končiť. Alebo že sme vo finále. Alebo také niečo. Ale to by znamenalo, že ťa nepoznám. Mám totižto podozrenie, že ty ešte pre nás niečo máš.

Držme si palce, aby sme to zvládli. S láskou a pokorou. Spolu. 

 

Pekný advent, majte sa krásne a držte sa

Dobré to je.