Na toto sme zabudli

Nedeľa ráno. Dala som prať. Zavesila som to v obývačke. 

To je vôňa nedeľného doobedia – aviváž. V celom byte. 

Potom obedná vôňa (aj zvuky) – rezne:D Po obede bábovka. Tieto dve gastro vône mám od susedov, ale to nič nemení na situácií, že sú. A že to znamená práve tento deň v týždni a práve túto hodinu.

Vôňa nedeľného večera je žehlenie. Tá vlhká para, ktorá stúpa zo žehličky rovno do tváre. To teplo. Tisíckrát prežehlená doska.

  

 

Mám jedného kamaráta

Teda, ja by som ho nazvala aj priateľ. Lebo niekedy sa aj pár rokov nevidíme, ale cítim, že sme si blízki. Aj vy máte takých?

No, tak toto je on. Cez karanténu sa ma starostlivo a často pýtal, ako mi je. To si vážim. Napísal mi raz aj  že “pekne píšeš”. Z toho som padla na zadok, lebo on akože má celkom profesnú autoritu na to, aby keď on povie takéto veci, si mohla padnúť na zadok. Znamená to obrovskú poklonu, keď to povie. Oslovuje ma že “darling”.

Lenže teraz som v strese. 

Lebo dnes to bude len taký blogový príspevok. Vieš, aj svet nezachránim, ani sa nevyjadrím k ničomu dôležitému.

Darling, dnes ťa možno sklamem. 

Ale teda takáto je dnes téma:

 

Vône

Stáva sa to aj vám? Že vojdete do výťahu a presne viete, že šéfka je už v práci? Lebo cítite jej vôňu? Je tam. Parfém. Tak viete, že už je v budove, že už tam bola.

Niekedy prídeš do kancelárie a pri recepcii je vôňa a ty vieš, že jeden konkrétny človek je už v robote. Alebo cítiš niekde nejakú vôňu a hneď sa prenesieš v hlave tam, odkiaľ ju poznáš. Vôňa škrobu, keď babička oprala a naškrobila háčkované dečky. Napríklad. Vyvolá to okamžite spomienky, situáciu, miesto.

(Ja som práve teraz u babiny na sedačke v obývačke.)

Najväčšie na tom je, že všimli ste si, že nám to nechýbalo?

Zvláštne, nie? Máme to radi, vnímame to v živote, ale keď to nie je, nevieme si spomenúť na to, že to vlastne teraz nemáme.

 

Lebo nemali sme to. Zavretí doma. Nevedeli sme, že nám toto chýba. Až keď sa to znovu stalo. Wow, veď toto sa mi nestalo už dva mesiace. Ale vôbec ti to nechýbalo. Nevedel si, že ti to chýba, až kým si to znovu nestretol.

Tiež to tak máte?

 

 

Je jeden romantický film, ktorý stojí za to. Elizabethtown.

Okrem toho, že je naozaj pekný, tam ona (Kirsten Dunst, ňuňu) raz, keď si takmer tesne dajú, ale nakoniec nedajú pusu, povie jemu (Orlando Bloom, najviac ňuňu), že “We are the substitute people.” 

Preklad - asi najpresnejšie je: Náhrady? Náhradníci? Doplnkoví ľudia? 

Nedá sa preložiť bližšie. Vysvetlím.

Že nikdy nebudú tí, čo pomenuješ, vyzdvihneš, spomenieš, popíšeš. Tí, čo ti budú chýbať. Oni sú akože vždy tu, ale nemajú úplne naplnené svoje potreby. Lebo sú tam pre druhých a sú “doplnkom”. To sú tí, ktorí sú fajn a je ti dobre keď tam sú, ale nikto si nevšimne, keď tam nie sú. 

Je to tak na tvrdo vyjadrené, ale teda v tom filme je to myslené takto. A áno, láme mi to srdce, nepoviem vám ako to skončí, ale verme v happyend:) Podľa nej to je aj ona aj on. Substitute people.

Spomínam to, lebo ten postreh a to vyjadrenie niečoho, čo je fantastické ale vlastne nevieš, že ti chýba. 

Oni to majú tiež tak. Je dobre keď sú, ale keď nie sú, tak to nevieš.

 

 

Divé maky

Úplne. Kedy ste naposledy videli veľa vlčích makov? Chýbalo vám to, kým som sa opýtala?

Nechýbalo? Tak to máme rovnako. Tiež som nevedela, že už je čas a ako veľmi potrebujem divé maky. Veľmi potrebujem aj sushi maki – ale to moja kamka zastrešila tento piatok, takže dobre sme. Naspäť k divým makom.

Prepáčte. To je taký vtip na prvú a asi ani nie vtipný, ale keď poviem maky, tak v mojej hlave sa niekto druhý opýta: Maky? Sushi maki? A niekto tretí sa na tom zasmeje. Takže to vždy musím povedať.

Ako keď nahlas povieš slovo “určite” a niekto v miestnosti musí vždy náramne vtipne zaspievať Takurčiteeeee. No. Tak takéto vtipné to asi je. A mala som sushi v piatok teda.

 

Naspäť k téme – videla som pri ceste vlčie maky. Preto som si spomenula, že mi chýbajú. Keby som ich nevidela, nespomenula by som si.

 

 

Zubár mi tiež nechýba

Až na chvíle, keď mi chýba. V utorok som si takú dobrotu spravila na obed, že: olivy (vykôstkované čierne), polystyrénový chlieb (aj vy to voláte polystyrénový aj keď sa to volá úplne inak?), mexická lunter nátierka, paradajky, parmezán, olivový olej. Veď vravím, dobrota. A ešte vravím, že na každého príde. Pozri – zdieľam recepty. Dva mesiace karantény a aj na mňa prišlo:D Ale nie, nie, my ideme týmto smerom, lebo zubár, ktorý ti nechýba.

Chutné to je. Úplne mi aj slinky tečú, aj kávu si potom dám.

Nebojácne hryzeš jedno sústo za druhým. Zrazu rachot, bolesť ako šľak, slzy ti vybehnú a drnčí ti celá ľavá strana. Viete, ako tie olivy nemali kôstky? 

Tak jedna mala. 

Z celej sily som ju hryzla. Z celej sily. Kus zuba preč. Našťastie len jedného. Vravím si: to nevadí, možno sa to dá doporiadku.

Nedalo sa. Mám tam asi nerv vonku alebo čo. Au.

Zubár mi tiež nechýbal a dosť sa naňho teším. Verím, že ešte mi dá rýchly termín, lebo som optimista:D Tak si zase spomínam, že ja vždy pred letom mám so zubami niečo. Prisahám, nie naschvál, ale hubneme do plavek:D

Každý rok mi tie zuby takto výjdu. Apríl – máj.

 

 

Susedia

Vyšla som večer na balkón. Bolo už dosť neskoro, išla som si zapáliť poslednú pred spaním. Vonku tma, ticho. Hviezdy. Zrazu na susednom balkóne – teda, nie úplne susednom. Ale tak, že vpravo, ob jeden balkón a o dve poschodia nižšie. Tak tam. 

Tiež si traja ľudia vyšli zapáliť.

Dvere nechali otvorené. Bolo počuť hudbu. Tancovali. Aj na tom balkóne. A nahlas sa rozprávali. Keď boli traja - v angličtine. Keď ostali dvaja - neviem v akom jazyku. Nepoznám ho.

Párty na byte a tance, keď si výjdeš zapáliť na balkón.

To mi tiež chýbalo. Mám to rada. Keby mi to nepripomenuli, asi by som si nespomenula.

 

Pointa

Dnešná pointa má najväčšiu hĺbku (pokus o humor), lebo keď som tú vetu chcela dať dokopy, vyšlo mi z tých slov toto:

Nezabúdajme na veci, na ktoré ľahko zabúdame.

(Darling, a teraz už si vo mňa úplne stratil vieru, však?:D)

 

Veď to už aká je pointa, hm?

Potrebujeme lepšiu, lebo takto je to zmätočné. A keď to niekto vytrhne ako vetu z kontextu, budem že za úplnú blondínu:D Skúsim. Ale bude to dlhá veta, a ja mám rada krátke vety. 

Dlhá veta ide:

Užívajme si vône, zvuky, svetlá, situácie, ľudí a všetko, čo sa nám teraz bude pomaly vracať do životov. A ani sme si vlastne nevšimli, že nám to chýbalo.

Toto by som nám priala.

Aby sme si tieto malé – veľké, staro – nové veci teraz poriadne vychutnali.

Dobré to je.

 

Krásny týždeň prajem