Namyslená a lenivá

 

Zobudila som sa u kamošky. Plán bol, že ma zavezie domov. Kým sme sa pomaly preberali, pili kávu a motali sa po byte, stalo sa toto:

Pobehala s handrou a utierala prach z police. “Jáj, no veď ak si potrebuješ takéto porobiť to ma nemusíš voziť domov, strata času, ak máš toho takéhoto veľa, vezmem si taxík.”

Ona: “V pohode, veď kým sa vymotáme len to tu zotriem. Ale ak chceš, môžeš mi pomôcť.”

Ja: “Pomôcť ti s tým nechcem.”

 

Pozrela na mňa, obočie zdvihnuté, krúti hlavou zľava doprava. Pýta sa, či si robím srandu. Odpovedám, že nerobím. Veď ponuka znela: ak chceš, môžeš pomôcť. Tak normálne hovorím, že nechcem.

"Ako toto môžeš povedať?" Hovorí, oči vyvalené. 

Dodávam teda: “Moja pomoc vlastne môže byť to, že ťa nebudem zdržovať. Dobre?”

Ona: “To naozaj toto povieš? Ty neupratuješ?”

Ja: “Snažím sa nie.”

Nechápavý pohľad. Už tretí za tri minúty. Jes:D

 

Na tejto situácii nerozumiem hneď niekoľkým momentom

Prečo hovoríme “Ak chceš, môžeš…” aj keď vlastne rátame s tým, že to ten druhý človek spraví? Keď mi totižto poviete: “Ak chceš…” Znamená to pre mňa, že si môžem vybrať. Teda ak nechcem, neurobím to, čo je vo vete ďalej.

Dali ste mi predsa na výber.

Dokonca aj ak by veta nezačínala “Ak chceš…” aj tak by som to – čokoľvek to je – urobila, len ak by som chcela. To sa mi tak zdá, že je dospeláctvo:)

Že by som tak mala žiť. Robiť to, čo naozaj chcem. Utierať prach sa mi naozaj nechce. Ani u mňa, ani nikde inde. Takže poviem nie.

 

Ale no už aby si sa nezbláznila, panička

Vieš čo? To nie je preto, že by som sa povyšovala alebo ohŕňala nosom. Ja proste nerada utieram prach. Viem, že občas sa to musí, ohľadne zdravia v domácnosti, urobiť. Preto to občas urobím. Ale len ak je to nevyhnutné a nezohnala som nikoho, komu sa dá zaplatiť, aby to urobil namiesto mňa.

Veď normálne sa to dá kúpiť, tak nech to spraví niekto za peniaze. Veď mu dám zarobiť a ja nemusím robiť to, čo nerobím rada. Obe strany spokojné, prach utretý. Nikomu sme neublížili.

 

Ale prosímťa, to už čo vymýšľaš? 

Tepovať ti chodí niekto iný, okná ti chodia umývať, prach utierať, čo aj prať a žehliť si dávaš?

Vieš, že áno? Nie všetko. Tričko, tielko, ponožky, to si operiem sama.

Košele? Ako kedy. Oprala by som si sama ak by som mala niekoho, komu ich zanesiem a všetky mi ich požehlí. Ja keď operiem košele ostanú sivé. Z čistiarne ostanú biele. A žehlenie je forma mučenia, ktoré vynašli v stredoveku a náhodou prežilo dodnes. Podľa mňa. Niekedy to robím a veľmi trpím.

Stále mi vychádza lepšie dať to urobiť niekomu, kto to vie, a ešte mu aj podporím biznis a dám zarobiť a on mi pomôže – kúpim služby, ktoré nerada robím.

 

Ale to nemôžeš povedať, že nerada upratuješ. To je súčasť života a musí sa to

Naozaj? 

Toto je asi presne ono. Že prečo by som mala? Podľa mňa sa to nemusí. Podľa mňa môžem kľudne povedať, že nerada upratujem. Vôbec nechápem, prečo by som sa za to mala hanbiť. Ani prečo by som to mala robiť, keď to nerobím rada. Nerozumiem tomu. Hlava mi to neberie.

 

Nemáš to rada ale nechaj si to pre seba, nikomu to nehovor a rob to.

Prosím?

Je rok 2019 a všelijaké práva na slobodu máme aj v ústavách, ale že by mojou občianskou povinnosťou bolo utierať prach a umývať dlážku, o tom nič neviem. A už vôbec neviem nič o tom, že “sa to nehovorí”. Prečo? Nikomu tým neubližujem. A je to pravda. Prečo by som sa mala cítiť zle, že to tak je a nikomu to nepovedať? Nerozumiem.

Nerozumiem naozaj.

 

Veď áno, viem 

Nebolo to tak vždy. Nemohla som si vždy dovoliť tieto služby u niekoho kúpiť. Takže som ich musela robiť sama. Ale ja pracujem veľa. Naozaj veľa. Hlavou. To je vyčerpávajúce. Robím, čo milujem. Vždy na 100%. Naplno.

Práca mi zje aj veľa času. To nie je sťažovanie sa. Robím to rada. To je konštatovanie. Mám proste denne len niekoľko málo, možno dokonca len “pár” hodín.

Po práci sa snažím vyskladať si voľný čas že: vzdelávať sa, kultúra (výstava, divadlo, koncert napríklad), šport, stretnutia s ľuďmi čo mám rada a nabrať sily, spánok. 

Prečo by som mala počas tohto času robiť veci, ktoré nerobím rada (upratovať) na úkor vecí, ktoré robím rada (vzdelávať sa, kultúra (výstava, divadlo, koncert napríklad), šport, stretnutia s ľuďmi a nabrať sily, spánok).

Mám len pár hodín. Musím veľmi starostlivo vyberať, kam ich investujem.

 

Úplne dobrovoľne sa vzdám toho, že budem dobrá v upratovaní. Som si tak vyhodnotila, že to v živote nepotrebujem. Som presvedčená, že to nie je hanba povedať. A že by sme sa za to navzájom nemali súdiť. A ohŕňať nosy. Vôbec nerozumiem, čo je na tom divné. Nemám doma špinu ani neporiadok, hygiena je tiež dobrá:D Len to nerobím rada ja. Prehodnocujem každú minútu. Lebo je pre mňa vzácna.

Som za to mimozemšťan?

A moja kamka by mi na toto odpovedala: “Vieš, hej. Si.”

 

Proste takto to mám nastavené. Neohŕňam nosy. Veď to je dobré dať niekomu aj zarobiť keď sa dá a potom všetky strany sú spokojné:) To isté je manikúra pedikúra – jasné, dokážem si nalakovať nechty aj spraviť pedikúru sama. Lenže trvá mi to dlho. Keď prídem k tej pani ona šup šup a máme hotové, ja si popri tom vybavím emaily, administratívu, niečo s blogom, článok, popíšem čo treba.

Vieš? Preto je to pre mňa dvojnásobne efektívny čas. Aj nechty “sa robia” aj maily a práca popri tom. 

Dobré to je.

 

Kaderníčka. To isté.

A ty čo si, modelka že musíš mať perfektné vlasy a najdrahšiu kaderníčku v Bratislave?

Ale no tak. Poviem ti ako to vyzerá, keď máš najlepšiu kaderníčku. Normálne niekedy dostaneš od kamošky alebo známej takéto: “Ty sa zobudíš a máš perfektné vlasy. Ako je to možné?”

No, presne tak, že sa o ne stará najlepší. A to nie je že rozmar paničky, že vlasy lebo som povrchná. To je takto. Mám vysoké tempo a mám denne len 24 hodín. Musím rozmýšľať, ako s nimi naložím. Strategicky a dlhodobo.

Takže:

O vlasy sa mi bude starať taký človek, čo je najlepší. Lebo potom, keď sa ja zobudím, často sa mi stane, že vlasy sú hneď perfektné. To nehovorím z namyslenosti. To hovorím, že je dôsledok správnej investície. Lebo keď chodíš k šikovnej kaderníčke, strih je taký, že skoro vždy máš tip – top aj bez úpravy. Akejkoľvek.

Keď chodíš dostatočne často aj na starostlivosť a masky, kvalita je tiež dobrá. Keď máš kvalitné vlasy, zase to spôsobí, že potrebujú menej času každé ráno. 

Takže efektivita.

 

No počkaj, ale ty si tam niekedy chodíš aj len že umyť a vyfúkať vlasy

Áno. Keď naozaj nestíham, idem si dať umyť vlasy do salónu.

Táto veta znie ako totálny paradox ale celé to dáva veľký zmysel. Takýto: Keď naozaj nestíham, tá hodina ktorú mám venovať vlasom (šampón – šampón – kondicionér – maska – účes) je priveľa. Idem teda tam. Tam to celé spravia za hodinu, počas ktorej ja vybavím maily alebo iné, čo treba vybaviť. 

Vidíš? Dvojitá efektivita. 

Plus – ona ti tak ten účes urobí, že máš vlny ako bohyňa aj tri dni:D

Takže čo? Takže máš tri dni ušetrený čas v kategórií “ranná a večerná úprava vlasov.” A to je naozaj dobrá investícia.

 

Lebo keď mi to nevýjde potom ide plán B. Plán B je “zopneš do copu”. Plán B je naozaj len keď sa nedá inak, lebo to strašne nemám rada. Lebo vlasy sú koruna. Sú. A rada sa o ne starám. Som rada keď vyzerajú dobre a sú zdravé. Potom robia radosť aj mne, aj ľuďom okolo mňa. Mám rada radosť.

A kým sa niekto stará o to, aby som vyzerala (vlasy nechty alebo mi upratuje a žehlí) ja dokážem robiť veci, ktorými zase svetu viem pomôcť ja. 

Som dobrá v tom, čo robím. Vnútri verím, že tým, čo robím, pomáham ľuďom robiť ich prácu lepšie. Že potom robia niečo lepšie a ľahšie. A to je dobré, keď niekomu poradíš a jemu to lepšie ide. To potom je rád aj on. 

Takže ja ten čas môžem investovať do svojho lakovania nechtov - to zožerie veľa času s neistým výsledkom - lebo to neviem úplne najlepšie. 

Alebo môžem investovať ten čas do práce - to viem najlepšie a viem tým aj niekomu pomôcť (vyššie dobro a zmysel) - kým niekto robí moje nechty - lebo to je to, čo on vie najlepšie (vyššie dobro a zmysel). A zarobí si tým. 

Skrátka ja som pre svet užitočnejšia keď robím niečo iné. Mi to tak vyšlo. Tak sa snažím toho niečoho iného robiť čo najviac. A teda niektore rutinné veci ohľadne môjho servisu musí robiť niekto iný. Zase ten, kto ich robí najlepšie a bavia ho. A ešte si tým aj zarobí.

Mne to tak dáva naozaj zmysel.

"Sečteno a podtrženo:" Chodím na vlasy, nechty a pedikúru pre vyššie dobro. 

Je to zrozumiteľné?:D

 

Fotky nenormálne v tomto článku. Ďakujem dodávateľke. Lebo to je jedna z vecí, čo ona vie naozaj najlepšie na svete.
Hešteg vyššie dobro. Hešteg nech každý robí, čo chce. 

Pointa:

Nerozumiem, prečo to vôbec potrebujeme vysvetľovať.

Nerozumiem, prečo to navzájom nevieme akceptovať.

Nerozumiem, prečo by niekto vôbec mal mať názor na to, že ja nerada upratujem.

Nerozumiem, prečo by “sa to nemalo” hovoriť.

Nerozumiem, prečo si niekto trúfa povedať, či ja niečo robím alebo nerobím správne. 

Nerozumiem, že niekto robí to, čo nemá rád, keď by mohol robiť to, čo má rád. A to čo nerobí rád môže dať urobiť niekomu inému - kto to rád robí.

Rozumiem, že sa to nedá vždy. Niekedy je situácia, že skrátka to nevieme urobiť takto. Vtedy si aj nechty spravím a tak, keď sa nedá inak. Ale vždy len dočasne. Keď sa dá, nechám iných robiť to, čo oni robia najlepšie a ja sa počas toho venujem tomu, čo viem zase ja.

Je to zrozumiteľné?

Pre niekoho budeš vždy márnotratná cicka, lebo vlasy nechty a ešte ti aj žehlí niekto iný. Ts! 

Pre mnohých som práve popísala strop nezmyselnosti a malomeštiactva a možno sa sem ani nedočítali. Lebo ich dôvody nezaujímajú. Videli že o kaderníčke a povedali si “bla bla bla žvásty” a vypli to. Nedali tomu ani šancu. 

Aj to je v poriadku.

Niektorí z vás sa dočítali až sem

Chcela by som vám povedať, že nás mimozemšťanov je viac. Že v tom nie ste sami. Aby ste si nedali vziať seba, len preto, že vám / nám mnohí asi nerozumejú.

Ak sa to dá, nestrácajte čas lakovaním nechtov, keď viete svetu pomôcť inými činnosťami. A na svete existuje niekto, kto vie svetu pomôcť práve tým, že lakuje nechty alebo robí melír ako boh a miluje to - u toho si to dajte spraviť. 

A nehanbime sa za to. Vôbec netreba. 

Dobré to je.