Naozaj veľká ryba

 

Asi je to ešte tou Kubou. Mám novú audioknihu. V aute. Starec a more.

Pamätám si zo školy že Nobelova cena, pamätám si, že to bolo veľké ale aj že som úplne nevedela prečo až tak.

Ono to asi má význam, že literatúru hodnotia starší ľudia. To sa inak vidí pointa:D Takže, pochopila som, že som asi toho starca úplne zatiaľ vo svojom živote nedocenila. A že je čas ísť do toho znovu.

Sadnem, naštartujem, pustím knihu. Všetky tie “človeka možno zdrviť, nikdy nie poraziť,” a ostatné známe časti tej knihy ma úplne nechytili.

Ale prišlo to.

Prestala som dýchať ešte v kapitole jedna, keď sa malý chlapec Santiaga po tom, ako 84 dní nič nechytí a opisuje mu ako cíti, že je to blízko, opýtal:

“Ale ste teraz dosť silný na naozaj veľkú rybu?” 

On si povzdychne a úplne normálne (žiaden motivačný výkrik, žiadne mimoriadne nadšenie, už pár dní sa mu sníva niečo čo by mohlo znamenať že sa nemusí báť) a tak odpovie:

“Myslím, že som.”

 

Toto ma strašne trafilo.

Ešte ma z tejto knihy triafalo veľa detailov, ktoré som predtým nemala šancu vložiť do kontextu.

Napríklad: Santiago večeral jedlo, ktoré tam volajú “žltá ryža”.

Keď sme boli na Kube v hoteli, tak na obede aj večeri pravidelne bola nádoba, v ktorej bolo niečo, čo malo ceduľku “žltá ryža”. Nevedela som čo to je za nezmysel a prečo tam nenapísali napríklad “kari rizoto” – lebo veď žlté je to asi z kari a je tam ryža a zelenina. Pripisovala som to nešikovnému prekladu kuchára.

A ono nie.

Tam malo byť naozaj napísané “žltá ryža”. Lebo tak sa tam to jedlo volá.

 

Detaily, popis oblečenia, cestičky z pláže, ako vyzeral bar na pláži kde na konci sedia tí turisti a pýtajú sa pri pohľade na kostru, čo to je. 

Teraz som tam tak viac vedela byť.

Konečne dávalo zmysel, prečo sa rozprával s chlapcom o baseballe. Konečne som si vedela predstaviť keď je dlho sám a hovorí sám na seba a aj si odpovedá. To asi tiež príde až s vekom:D 

Bytostne som rozumela vzťahu on a ryba. Má obrovskú silu ako sa jej vyznáva, že ju miluje, ale musí ju zabiť. Vie, že sa nehnevá. Lebo vie, že keby bola situácia opačná, musela by zabiť ona jeho. Má k nej úctu a hovorí o nej krásne. Bol to vzťah, ktorý bol fér. On to nerobil z roztopaše. Ale aby nasýtil a uživil seba a nasýtil aj iných v dedine keď im mäso na trhu predá.

Lebo už viem, ako málo tam majú. 

Lebo presne viem, ako tam ten trh domácich vyzerá. 

A viem, že aj jedna veľká ryba môže pre domáceho znamenať veľa.

Ako sa tam mohlo nič nezmeniť od 1952 je iná téma, ale zas aj u nás sú takí (toto slovo bolo pôvodne vulgárne a naozaj som sa premohla, že som to prepísala na neutrálne "takí":D), ktorí by ten režim chceli naspäť. Bez komentára.

 

Mňa trafila otázka: “Ale ste teraz dosť silný na naozaj veľkú rybu?”

 

Ako a s čím to súvisí. Vysvetlím.

Keď som si vymyslela, že bude nové logo a súťaže o veci s logom a “šmakocinky” od šikovných ľudí, ktorích poznám, prebiehalo to nasledovne:

 

Oslovila som človeka s prosbou o logo. 

Že to nesúri a máme kľudne mesiac – mesiac a pol. On mi do pár dní poslal prvý návrh a do týždňa bolo hotové. Do týždňa. Vieš, čo to znamená?

Že to urobil v prvej chvíli, keď mal voľno. Lebo prečo? Tešil sa na to? Urobil to rád? 

Kde sa vzala tá ochota len tak?

Naozaj ma to veľmi prekvapilo. Nedá sa opísať ako. Tiež má toho veľa a viem to.

 

Druhý krok bol, že som dala urobiť tašky. 

Mali na webe že dodanie 3-5 dní. Prebiehalo to však takto: ešte v ten deň mi poslal náhľad. Deň po tom som to potvrdila. Rátam 3 – 5 dní, takže týždeň. Deň po potvrdení mi prišiel email, že sú pripravené na vyzdvihnutie.

Prišla som a pán ma privítal vetou, ktorú som vám už napísala v príspevku o súťaži. Povedal:

“To sú najkrajšie tašky, aké som zatiaľ robil.”

A ja vysmiata spontánne odpovedám že: „Však?“

Ešte sa opýtal že čo to je, a ja že dajte si do webu www.dtj.sk. (toto vás inak hneď presmeruje sem na dobretoje.sk – aby som vám šetrila kliky ak sa dá.)

Nie, že by nemal čo robiť. To miesto bolo rušné a plné iných nabalených objednávok. A ja som naozaj bola pripravená, že budem čakať týždeň.

O dva dni boli. 

Krásne, voňavé, kvalitné, bez chyby a nabalené. A s takým dobrým pocitom zo všetkého okolo. Dobré to je.

 

Medzitým som oslovila ešte niekoľko šikovných ľudí s prosbou o ich tvorbu.

Kozmetický balíček 

vznikal tak, že som jej napísala, že či by mi spravila taký mini balíček s vôňou a mydielkom. Ona že jasné. A potom mi napísala, že vie ešte aj deodorant, takéto vône. A balzám na pery. A mydielko nech vyberiem, že aké tam chcem.

Balzámy na pery robila na dvakrát, lebo prvá várka bola príliš tuhá takže celé znovu – roztopiť, prevariť a neviem aké procesy tam ešte treba urobiť, ale vieš?

Že po robote ešte večer stála pri sporáku a roztápala ich aby ich spravila znovu, lebo podľa nej bolo treba to urobiť ešte o kus lepšie.

Proste z ničoho nič prišla ešte sama s nápadmi ako to vylepšiť, rozšíriť, pekne zabaliť a niečo aj prerobiť na dvakrát.

To nie je málo.

 

Ešte sú tu nejaké šmakocinky, ktoré sú rozpracované.

Takže budem záhadná a nepoviem vám čo to je, len vám poviem, že ja som také v živote nevidela a je to nádhera. 

Jednej z týchto šikovných žien som napísala a poslala jej fotky, čo z jej portfólia, ktoré je urobené, by som už kúpila a dala do súťaže. 

Stretli sme sa.

A ona tam pri tom levanduľovom čaji vybalila bavlnky a že nech si vyberiem farby. Že mi urobí nové. Jedno už mala rozrobené a doniesla mi to tam ukázať, že či takto môže byť.

Nechcela som jej pridávať robotu, ale ona sa dobrovoľne rozhodla, že pre DTJ spraví nové. A ešte mi doniesla aj bavlnky, aby som si vybrala farby.

Sedela som v úžase a nevedela, čo mám povedať.

 

Ďalšie stretnutie prebiehalo v podobnom, mne nepochopiteľnom duchu.

Dokonca som jeden deň prichytila môjho chlapa, ako niečo vyklikáva s týmto logom na PC, lebo mi chystal prekvapko ktoré napríklad môžem dať do súťaže. Že sa proste chcel zapojiť. Lebo videl, že to robí radosť. Aj mne aj iným.

 

  

Macíkov som začala riešiť na poslednú chvíľu. 

Píšem sestre s malou dušičkou lebo rýchlo treba, neviem či sa dá, potom volám. A ona že vlastne má budúci týždeň dovolenku, takže dalo by sa. Do troch dní mi poslala fotky rodiny háčkovaných macíkov s oznamom, že už sú na ceste.

 

Prišla som domov a tu ma čakala obálka.

Otvorila som ju a tam dva krát 4 ručne vyrobené voľačo. Dobre počuješ (čítaš). Poslala mi dve rodinky po 4. V extrémne krátkom čase si proste tá žena našla priestor na to, aby pripravila nie jednu, ale dve sady. Ona ešte ku každému dá štítok, že ako sa volá a čo má rád. Druhú štvoricu ešte budete mať možnosť spoznať, je to iná technika a sú nádherní.

 

Sedela som doma na gauči nad tým balíkom, na kolenách rozložený obsah, usmievalo sa na mňa s láskou urobených 8 cicavcov. A ja som sa proste z toho všetkého rozplakala.

Ako? Prečo? Kde sa to vzalo?

V tých všetkých ľuďoch?

Že každý do toho vložil obrovský kus navyše. Čas. Kreativitu. Kus svojej duše. Nápad. Vylepšenie. Všetko len tak, lebo chceli.  Každý jeden z nich tomu venoval oveľa viac času a energie a síl a tvorivosti, než som vôbec mala odvahu predpokladať.

A títo ľudia, všetci, bez výnimky a bez toho, aby som ich o to prosila, urobili ešte kusisko navyše.

Len tak.

Ručná práca je extrémne cenná. Vyžaduje tvoj mozog, sústredenie, nápad, prácu, čas, prípravu, materiál, premyslieť to celé, navrhnúť, urobiť. 

To je naozaj veľa času, ktorý tomu každý z nich venoval. 

Kde sa ten extra effort v týchto ľuďoch vzal, to mi hlava neberie.

.

Nehovoriac o tom, že môj návrh bol, že to od nich kúpim a bude to darček odomňa – pre vás. Lenže väčšina mi ani nedovolila zaplatiť. A aj tí, ktorí áno, boli ochotní prijať sumu na náklady - materiál, ktorú ja považujem za absolútne symbolickú, rátala som s minimálne niekoľko násobkami.

Oni to všetko urobili ešte dokonca buď úplne alebo skoro úplne zadarmo.

 

Proste by som vám, autorom všetkých týchto darčekov, tých, ktoré ste už všetci videli ale aj tých, ktoré na vás ešte len čakajú, chcela povedať obrovské ďakujem.

Ďakujem.

Na svete ste (okrem hmotných darčekov) vytvorili velikánske množstvo dobra.

Také, že ja sama tomu neverím a neviem to úplne spracovať. Zázrak. 

Všetko to dobro, ktoré ste pri tom celom vytvorili a poslali do sveta, je obrovská sila a ja vôbec nechápem, ako je to možné. Už vôbec nechápem, kde sa to vzalo a ako ste z takej obyčajnej požiadavky dokázali vytvoriť toľko dobra pri tvorení, posunutí mne a ešte tá radosť, ktorá je keď to niekto vyhrá a dostane.

 

Naozaj veľká ryba.

Je názov tohto článku.

Ja som pri týchto mojich požiadavkách na spoluprácu s vami nemala najmenšie tušenie, že to bude také veľké. Dojíma ma veľkosť vášho nadšenia, ochoty, radosti z darovania, pomoci a tak celkovo ľudskosti. A dobroty.

 

Je to naozaj veľká ryba. V tom najlepšom možnom význame. Ani náhodou som na ňu nebola pripravená. Otrieskalo ma to o steny lode, lebo som z toho proste odpadla:D

 

Vytvorili ste na svete strašne veľa dobra.

Mňa to dojíma celé ako to prebehlo a prebieha.

Musela som vám to všetkým napísať.

Svet je všelijaký, viem. 

Táto stránka je môj boj proti zlu. Ja neviem inak bojovať a už som mala pocit, že je ho všade priveľa. Zvolila som takúto formu. Že proste budem vytvárať nejaké dobro. Viem, že to niesu myšlienky na Nobelovu cenu, ani prevratné objavy v týchto nedeľných kúskoch:D Ale viem len toto. A ja sa skrátka nevzdám. Ani pre seba, ani pre tých, ktorých ľúbim. Viem, že nikomu život nevrátim a ani nič prevratné. Ale môžem vytvárať trošku dobrého. Pravidelne, každý týždeň, jeden článok. Čosi ešte pomedzi to cez týždeň. Trošku niečoho dobrého na tento svet. Nájdeš si, keď bude treba. To je moja stratégia v tomto šialenom svete a boji. Iné mi nedáva zmysel. Iné neviem.

Len vytvoriť nejaké lajt dobro do sveta ako protiváhu tej besnote.

A vy ste mi s tým všetci pomohli. Bez toho, aby ste toto celé vôbec vedeli. 

Naozaj veľká ryba. 

Svet je všelijaký, viem.

Ale je aj krásny. Lebo takíto ľudia sú. Dokážu vás prekvapiť a dojať. Hneď niekoľkí naraz. Úplne nezištne.

Dobré to je. 

Áno, v riadkoch aj medzi riadkami ste prečítali správne. Súťaže nekončia oslavou nového loga, lebo veľa je pre vás ešte pripravené. Teda musím vymyslieť rozumnú frekvenciu. 1x týždenne je podľa všetkého často? Raz za dva? Raz za mesiac? 

Neviem. Dajte mi vedieť, ako často chcete:)

A ešte ma zaujíma, že kedy vám naposledy "odpálilo dekel" - v dobrom. 

Že vás proste niekto príjemne prekvapil a vy ste to naozaj nečakali.

Máte také?