(NE)Dostatočná

Tak ja vám teda poviem, ako to celé je.

Je to dosť dobré? Často si dávam túto otázku. Potom kriticky zhodnotím čokoľvek to je, čo práve hodnotím. Vyjde mi z toho, že nie. Že to treba prerobiť. Tak prerobím.

 

Potom sa na to vyspím.

A potom mi zas vyjde to isté, čo už mi raz vyšlo. Že ešte sa dá lepšie a viac a ešte treba prerobiť. Postup sa opakuje.

Takto to je.

 

 

 

Možno mi tie prázdniny pomohli

Oddýchla som si. To áno. Nevedieť niekedy ktorý je deň, lebo na nedeľu nemáte aktivitu. Takže nemusíte dávať pozor, či je už tá nedeľa. Presnejšie sobota ráno, píše sa v sobotu:)

Na niečo ale nepomohli. Trochu som sa stratila.

Lebo viete, čo sa mi deje? A už to dlho nebolo už som to dlho tak nemala. Že potrebujem pochvalu. Aj v práci sa mi to teraz stáva. Úplne až visím niekedy na tom, strašne veľmi to potrebujem počuť.

Smädná po uznaní od niekoho druhého

Mysliac si, že externá validácia niečo vyrieši. Hladná po tej troche dopamínu, čo sa ti napumpuje, keď ťa niekto pochváli. 

Viete, ja mám niekedy také obdobie, že si idem svoju vlnu a v zásade je mi dosť jedno, čo zvyšok mora:D Vlastne to tak mám často. Mám svoje kritéria na to, čo považujem za správne a dobré. A podľa toho si idem. A stačí mi to. Väčšinou.

Lenže teraz nie. 

Teraz akoby som potrebovala vedieť, že som dosť dobrá. Podľa niekoho iného. Že som to spravila dobre. Že toto je pekné. Že som šikovná. Otáčam témy rozhovorov na seba a čakám, že príde pochvala. Zabudla som, že nie som stred vesmíru. (Lebo, čo si budeme hovoriť, ak náhodou ešte u niekoho stredom vesmíru nie som, mal by to okamžite zmeniť a mala by som byť:D)

Otáčam témy rozhovorov na seba a čakám, že príde pochvala.

Ojój. 

 

Prečo potrebujem počuť, že som dobrá?

Spochybňujem sa? Spochybňujem sa viac ako inokedy?

Určite. 

Mám v sebe jedného takého Kritika (na všetkom vidí chyby a všetko som mala spraviť, povedať, vymyslieť lepšie) a jedného dosť šikovného Tragéda (okamžite vidí a popíše fatálne následky všetkého čo urobím ale aj neurobím a pohrotí do extrému všetko, čo by sa čo i len trochu hypoteticky mohlo stať.)

A títo dvaja mi vedia dať takú riadnu spätnú väzbu. Nikdy im nie je nič dosť dobré. A teraz vyhrávajú. Prečo teraz vyhrávajú?

To naozaj neviem. Ale akoby sama seba nepoznávam, že čo sa to deje.

 

Celý život mám s nimi nevybavené účty. Furt ma kritizujú a maľujú hrôzostrašné scenáre

A veď ja viem, že to je dobre, že ich mám. Že ma chránia a varujú pred rizikom. A že ma aj kopú do zadku, aby som sa zlepšovala. Lenže oni keď vyhrávajú, tak ja trochu strácam ten svoj vnútorný pokoj. Neviem potom byť v kľude. Pre svoj život a svoje fungovanie ja naozaj potrebujem veľmi byť v kľude:D

Celý život s tým striedavo bojujem. A teraz zase chalani chvíľu vyhrávajú.

Ako to mám vyriešiť?

Akokoľvek, vyšlo mi, že ak chcem poraziť Kritika aj Tragéda, alebo lepšie - uzavrieť s nimi mier, musím sa prijať aj s chybami. Normálne to väčšinou ide, ale teraz to nejako nejde. Neviem prečo. Možno ako sme tento rok tak viacej sami so sebou. Možno sa už preriešujem:D 

Striedavo vo svojom živote zvádzam tento súboj. Aktuálne celkom neúspešne. 

Odpútať sa od potreby vonkajšieho uznania sa dá asi tak, že ho nebudem potrebovať. Nebudem ho potrebovať vtedy, keď budem spokojná s tým, ako veci sú. Pozor, to neznamená, že veci budú perfektné a dokonalé. Ani náhodou nemusia. Akurát to znamená, že unesiem to, že veci nie sú perfektné, lebo takto proste sú.

Snažím sa vyrovnať a naučiť sa žiť s tým, že mám chyby

A že je to tak v poriadku. Veď nerobiť ich bezhlavo a naschvál, ale vedieť si ich odpustiť. To sa učím. Lebo robiť chyby je normálne a v poriadku. Aj nevládať je v poriadku. Sme ľudia.

Učím sa to. Otočiť sa, pozrieť sa na seba a povedať si – fakt si nevedela. Nie, nemohla si to vedieť. Robila si najlepšie, ako si vtedy vedela. A nie, nehnevám sa na teba/seba za to.

Ako ľahko to vieme povedať niekomu inému. Ale sebe? To už je iná kategória. Lebo ja som to predsa mala vedieť. Na základe čoho? Neviem. Na základe niečoho. Ale mala som. Mala som.

Nevedela som. Tak sa to stalo takto.

Veď väčšina vecí sa ti aj tak v živote nejako len stane. Spätne aj tak takmer všetko vyhodnotíš, že dobre sa ti stalo. Ale ten proces medzitým. Keď to nejde podľa mojich predstáv a Kritik a Tragéd sú v rauši. 

Ojój.

 

Mám jednu kamku

Stretli sme sa na opačnom konci sveta. Bola v Indonézii ubytovaná v tom istom dome ako ja. Takže som vyšla ráno z izby, zapálila som si na Bali pri bazéne indonézsku klinčekovú cigaretu a stretla som tam túto ženu z Lučenca.

Rozprávalo sa nám juj dobre a tak, po návrate na Slovensko, vzniklo jedno priateľstvo. Stretli sme sa odvtedy už niekoľkokrát. A raz, keď sme sa v centre Bratislavy v mojom obľúbenom podniku nad avokádovým šalátom rozprávali, a presne aj viem na ktorej stoličke si v tom podniku oproti mne sedela, raz sme hovorili o jednej žene. 

A táto žena, z Indonézie a z Lučenca, mi vtedy v tej Bratislave povedala: 

"Pozri. Veď neprajeme nič zlé. Len jej prajem, aby stretla to, čo potrebuje."

Och, ani nevieš ako často ja na túto vetu myslím. Mne ti to ide furt. Vždy, keď sa niečo deje, alebo neviem, prečo je niektorá osoba v mojom živote, alebo len niečomu nerozumiem, tak si poviem: asi to teraz takto potrebujem, aby sa mi toto stalo.

Ľahšie mi potom je.

Zoznam vecí, ktoré mi v živote nevyšli podľa predstáv, je nekonečný 

Ale veriť tej ceste. Tomu, že sa mi stane to, čo potrebujem. To je umenie. A niekedy, ako napríklad práve teraz, sa v tom riadne zacyklím. A úplne stratím.

Učím sa žiť s tým, že z niečoho mám strach. A že je to dobré a možno to nikdy nebude inak. Že niečo možno nedokážem. No a? Veľa ľudí niečo nedokáže. Lenže ja by som mala, mohla, mala skúsiť...

Ale no tak. Ty by si sa mala hlavne uvoľniť. (Prihováram sa tak sama sebe). A netlačiť to. A normálne byť v kľude. Aj keď sa to takto podarilo, aj keď inak bolo v pláne. Nevisieť na cudzej pochvale, nepotrebovať ju bytostne počuť. Nie je umenie, keď ti všetko vyjde. Umenie je prijať (veď inú možnosť ani nemáš, ako prijať) ale viete čo myslím? 

No sa z toho nepos_ať a normálne: hej, toto sa mi nepodarilo. A som s tým v pohode. 

Nevyčítať si to.

Veď často neuspeješ v milión veciach, ale kým to je pre teba cenný boj, asi dobre sme.

Plán verzus realita

Teraz to mám tak, že si veci extrémne vyčítam, keď nejdú podľa plánov. A veľmi potrebujem počuť od niekoho zvonku, že niečo je dobré a pekné a vyšlo. Aj keď ja viem, že vyšlo. Tak akože načo mi to má niekto potvrdzovať?

Neviem. Ale potrebujem. 

A navyše - vôbec to nepomáha aj keď to niekto povie.

 

Máte tiež také obdobia?

Zožieračky úplné. Pekná nie som dosť, múdra nie som dosť, šikovná nie som dosť, sestra nie som dobrá, dcéra, kolegyňa, kamoška, niekto ešte aj šéfka nie som dosť dobrá, mama, frajerka, všetko. Všetko. 

Veď ja ani neviem, koľko musí byť v sále poslancov, aby bola národná rada uznášaniaschopná. Chápeš? No som ja vôbec dobrý človek, keď toto neviem? Lebo naozaj neviem. Viem, že sa to dá vygúgliť. Ale mohla by som to aj vedieť. Takto tú občiansku spoločnosť nevybudujeme, vážení:D

Neviem to. Múdra nie som dosť. A mnoho iných vecí. Viem s tým žiť? Bez výčitiek?

A prečo si vôbec kladiem tieto otázky?

Lepšia ako včera

Potom je ešte taký motivačný citát a on vraví, že sa máme porovnávať len so sebou samým a s nikým iným. Veď dobre. Nápad pekný. Lenže oni vravia, že máš byť lepšou verziou seba ako si bola včera.

Počujte, ja som niekedy fakt horšia ako včera. A viem to o sebe. S tým sa dá žiť? Či to úplne zlyhávam a vrhám tieň na celé ľudstvo? 

To sa má dať?

Niekedy naozaj večer, keď si líham do postele, zhodnotím to tak, že dnes veľmi nevyšlo. Úplne s prehľadom viem, že včera som bola lepšia ja ako dnes. Mám sa za to sfúknuť? Mne sa to furt nezdá.

 

Zhrnutie a záver

Panuje tu také stratenie a prehnaná sebakritika. To sa vôbec nesťažujem ani nepištím. Len hovorím. Neviem, čím to je. Neviem, ako sa to začalo. A ani neviem, ako to mám zastaviť. Asi musím zas len dôverovať tomu, že asi potrebujem, aby sa mi to teraz dialo. A nehnevať sa za to na seba.

Prečo vám o tom píšem na dobretoje? 

No, lebo je to v poriadku a je to dobré. Lebo možno, ale naozaj len možno, tam niekto je, kto to má podobne. 

Tak počujte, dve veci.

Prvá: je to normálne, deje sa to, máme to viacerí. 

A druhá: nie si v tom sám.

Takže aj vy. Ak vám dnes náhodou niečo nevyšlo. Vieš čo? Nevadí. Ak vám už pár týždňov niečo nevychádza – vieš čo? Asi sa netráp. Asi si urobila všetko, čo bolo v tvojich silách.

Bude to v poriadku. Nechaj to tak. Pusti to, let it go. (Spievam si, Elza mi hrá v hlave, prepáčte:D)

Je to len obdobie

V jednej galérií v Prahe boli také označenia smeru cesty a bolo tam rozpísané na plániku, že kde čo je. Hore bolo napísané: Stratili ste sa?

A dole bolo: Aby ste sa našli, musíte sa najprv stratiť.

 

Takto si to celé nejako asi vysvetlím. 

Nehnevajme sa na seba. Učíme sa. Každý deň. Dovoľme si stratiť sa.

A možno sa strašidelne mýlim a toto celé budem vidieť o pol roka inak. So všetkým rešpektom si to uvedomujem. Ale to nevadí. Teraz to mám takto. A možno sa aj v tom teraz potrebujem mýliť.

Existuje také tričko. Myslím, že ho robí Koláčová. Pásikavé a na hrudi má nápis: "Je to len obdobie."

Dobré to je.


Vy sa ako máte?