(Ne)poučiteľní

Pred veľa rokmi som bola na dovolenke v Grécku. Bol to roztomilý hotel s takým svojským vedúcim. Počas večere hrala dookola táto pieseň. 

On to zapol, do hudby v rytme sa prechádzal pomedzi stoly a robil taký, tuším to je cha-cha krok. Zdravil hostí. Hlavne dámy v rokoch, ktoré tam boli samé, a hovorili na neho po rusky.

Veď vravím. Svojské. Svojské je to správne slovo:D

Na večeru si si mohol dať všetko. Bohatý výber tradičných jedál, šaláty, cestoviny, mäso, všetko. Bola aj zmrzlina neobmedzene, aj sladký kútik, aj kútik s ovocím. V oddelení ovocia mali pomaranče.

A viete ako to je na letnej dovolenke. Si okúpaná v slnku aj vo vode. Na cestoviny nemáš veľmi chuť, je to ťažké, a po pár dňoch si prejedená šalátu. Trochu sa tam poprechádzaš, unavená od slnka a čerstvo natretá a voňavá krémom po opaľovaní.

Dáš si na ten tanier pomaranč, odkráčaš k stolu a zješ. Lenže ten pomaranč, to pozeráš na to a nechápeš. Toto je pomaranč? Určite? Veď to chutí úplne inak ako to, čo ja poznám ako pomaranč.

Takže ešte raz. Prejdeš, naložíš na tanier, sadneš k stolu, zješ. Naozaj.

Toto je pomaranč.  

Nevieš s tým prestať, lebo na nič iné nemáš chuť a niečo také dobré si ešte nejedla. Takto chutí pomaranč? Keď je stále na slnku a pri mori?

Po pár dňoch pomarančovej “diéty” si ich už úplne prejedená. Úplne. Ale stále ich ješ. Lebo toto je pomaranč. Kráľ.

Dovtedy som poznala len to, čo sa u nás predáva pod názvom pomaranč. Nevedela som, že toto je v skutočnosti ono.

Ešte sa k tým pomarančom vrátime, teraz ideme sem:

Za posledné týždne a mesiace sa nám stalo veľa. Netrúfam si to hodnotiť. Len sa mi v rozhovoroch s priateľmi často opakuje jedna situácia. Táto.

“Vieš, ja som aj rád/rada, že sa veci vracajú do normálu, ale…”

A za tým "ale" prichádza v rôznych verziách tá istá vec. Poznanie? Otázky? Neistota? Neviem presne ako to pomenovať. Popíšem. 

Vrátili sme sa do “normálu”. Zrazu sa pozastavujeme nad situáciami, ktoré nám predtým prišli normálne. Boli bežné. Lenže teraz je to iné. Po tom celom nútenom vypnutí a spomalení sa dostávame do tempa.

Hodilo nás to naspäť celkom rýchlo do toho kolotoča. Stretnutia, práca, stretnutia po práci, projekty, akcie, aktivity.

No a teraz, po tom dlhom tichu a po tom odstupe, zrazu vidíme, že niektoré veci, ktoré robíme, sú nezmyselné. Ale úplne. Je to jasnejšie ako kedykoľvek predtým. Pýtame sa sami seba:

“Toto som prečo robila?”

Toto už sa mi teraz robiť nechce. Nemá to predsa význam. Prečo? Prečo toto? A prečo takto? A treba to?

Viete, čo myslím?  

Filter

Že po tej celej šialenej skúsenosti máme nastavené trochu inak to, že čo je vlastne ešte potrebné a čo nie. Čo chceme robiť a čo považujeme za nezmyselné. Ten filter toho, čo je dôležité, sa nám vyčistil. Nánosy vidíme hneď a pýtame sa, či toto naozaj potrebujeme. Alebo chceme. Alebo má zmysel.

Zároveň nám niektoré veci do života pribudli a majú pre nás obrovský význam. A nechápeme, ako sme doteraz mohli bez toho.

Máte to tak tiež? 

Lebo v mojej bubline je toto teraz veľká téma.

Pri požiadavke o niečo, s čím nie sme úplne okej sa zrazu pýtame: “A treba to? Je to dôležité? Pomôže to niekomu? Načo? Načo toto? Načo tamto? Nie je to náhodou zbytočné?

Mohli by sme namiesto toho radšej toto a takto?”

Kamka mi pri káve povedala:

(Hrám distingvovanú dámu? Na čo sa hrám? Pravdu? Nebolo to pri káve. Pili sme rum a jedli sme hamburger. Normálne v krčme:D Taká som ja dáma. Dokonca to bolo takto - ona pila a nejedla, ja som jedla a nepila. Prvý "bijóndvedží" som mala odkedy otvorili po opatreniach. To je taká dobrota. Choďte tam. Choďte tam všetci. A nie, nie je to ani platená ani žiadna reklama. Mi tam chutí, no.

Ale naspäť k tomu, čo tá kamka povedala. A von zo zátvorky.)

Povedala toto:

“Ja napríklad veľmi prehodnocujem svoj čas. Predtým som nevedela povedať nie. Teraz, keď sa mi niečo zdá, že neviem úplne či tam chcem ísť, poviem pokojne, že nie, ďakujem. Ja už proste viem, kde chcem tráviť svoj čas. Už nechodím všade kam ma zavolajú, ak mám pocit, že to pre mňa nie je vyslovene dôležité alebo že to naozaj chcem.”

A potom sa ma opýtala, o čom bude článok. A ja že presne o tomto. Lebo všetci to máme. Všetci mi to vravia pri kávach, rumoch a burgroch. Toto nás teraz páli. A potom mu vymyslela nadpis. Dobrý, že? To je život toto:))

Alebo takéto som počula, že:

“Ako som stíhala toto všetko? Prečo som to robila? Tretina z tých vecí je úplne zbytočná. A kedy som to všetko stíhala? Ako?”

Alebo:

“To, čo mi predtým trvalo tri hodiny mi teraz trvá skoro celý deň. Dám si omnoho viac záležať na detailoch. Som aj pomalšia, to áno. Ale veľa vecí filtrujem. Až sa bojím, že priveľa.”

Najčastejšie to začína takto:

“Vieš, ja som asi divná. Mne sa zdá, že všetci sú úplne v pohode len mne sa zrazu zdajú niektoré veci jasnejšie a k niektorým mám vyslovene taký postoj že – načo toto.”

Videla som na internete vtipnú vec. 

Bol to nápis a znel približne takto: Keď sa nás pred piatimi rokmi na pohovore opýtali: “Kde sa vidíte o 5 rokov?” – nikto z nás nepovedal správnu odpoveď.

Vieš, možno nie si divná.

Ono to s nami asi zatriaslo so všetkými. Máme veľa otázok. Bolo to šialené. Áno, uvedomujeme si, že ešte sme nevyhrali. Ale prehodnocujeme to fungovanie predtým a máme veľa otázok. Práve teraz, keď sa vraciame do “starého” fungovania. Sme iní ľudia. Asi. Trochu. Možno viac než trochu. Niečo to v nás a s nami spravilo.

Lenže čo s tým teraz?

My sme dostali grécke pomaranče.

Nedostali sme na výber a nikto sa nás nepýtal. Mesiace sme jedli len tie pomaranče. (A na pozadí ešte bola hrozba a všetky tie šialené veci okolo a strach, či ešte niekedy vôbec bude niečo iné a či to vôbec dáme). Nemali sme na výber. Tu máš tonu gréckych pomarančov a zavri sa s nimi doma.

Nič iné nebude.

Riadne sme sa ich prejedli. Aj nám nechutili, aj sme mali hypervitaminózu. (Je to prirovnanie, nemali sme a nemám absolútne v úmysle to celé zľahčovať.)

Ale už skrátka vieme, ako ten pomaranč chutí.

Vraciame sa do oddelenia ovocia a pri pohľade na pomaranče máme teraz úplne iné myšlienky. Chcem toto? Chcem to, čo sa volá pomaranč v týchto zemepisných šírkach? Ako s tým mám teraz narábať?

Budeme teraz asi hľadať

Sme v tom spolu. Budeme hľadať zdravú rovnováhu medzi naozajstným šťavnatým pomarančom – ale v akurátnom množstve – a tým, čo je len oranžové a má šupku. Budeme to teraz hľadať. Chvíľu spolu a chvíľu každý sám. Ale budeme to hľadať mnohí.

Máme možnosť roztriediť, čo do svojho života vrátime a čo nie.

Máme šancu pri nabiehaní do “normálu” možno trochu upraviť, čo bude náš nový normál. Možno tak, aby sme s nim boli spokojnejší. Nerobili veci, ktoré nám nedávajú zmysel.

A robili viac a lepšie tie, ktoré nám zmysel dávajú.

Dobré to je.

Držte sa, nedajte sa a vyskladajte si to tak, ako potrebujete.

Pekný týždeň.