Nikdy nehovor nikdy

Prišla som tam tesne pred polnocou. Šoférka mi pomohla vyložiť z auta batožinu a vraví:

„Tadiaľto dole a stále po cestičke a prídete k recepcii."

Ako sa tak približujem k že vraj recepcii, počujem hlasy. Sedia tu ľudia. Rozprávajú sa. Môže ich byť asi osem? Nerátala som presne. Možno desať.

„To si ty?“  

Pýta sa ma jedna z nich a podáva mi obálku. Je na nej moje meno. Vnútri je papier s inštrukciami a číslo izby.

 

Aby ste mali všetky informácie – prišla som neskoro. Neskorý príchod znamená, že recepcia je už zatvorená. Neskorý príchod hlásiš vopred. Ohlásila som. Povedali, že mi tam nechajú na dverách obálku s kľúčom a ubytujú ma ráno.

„We will check You in first thing in the morning;)"  bola presne veta, ktorú mi, po nahlásení neskorého príchodu, napísali do e-mailu.

 

(Preklad by bol asi: Prvá vec, ktorú ráno urobíme bude, že vyriešime formality ohľadne ubytovania.)

Popis k tej titulnej fotke: Tie otvorené dvere naľavo - recepcia. Tie stoličky tam - miesto, kde sedeli. Tie tyrkysové dvere úplne napravo, čo sú bokom - tam som bývala. Och, áno. 

A to tam naozaj takto vyzerá? Alebo je to filter na fotke? 
Na fotke je filter. Lebo fotka trochu skreslí. Takže som na ne dala filter preto, aby som sa priblížila tomu, ako to tam naozaj vyzerá. Naozaj. Čestné!

 

Prvý večer

Perfektné. Dievča mi podáva kľúč, ukáže mi, kde bývam a potom povie – ak chceš, pridaj sa ešte sem k nám.

Pridala som sa. Hovorili sme spolu po anglicky. Bola tam dievčina zo Srbska, jedna zo Švajčiarska, dve Američanky, chalan z Nemecka, jeden z Tel Avivu, jedna Francúzka, Portugalka a ešte neviem kto ďalej. Bola som unavená.

 

V dobrej spoločnosti

Uvedomila som si, že som tam najstaršia. Mali tak 20 – 23, niektorí to spomenuli. Nikto sa ale nikoho na vek nepýtal. Pýtali sa na meno a krajinu a potom bola tretia otázka, že či si prišiel „island hopping“ (teda prejsť viaceré okolité ostrovy) alebo ostávaš len na Santorini.

Čiže tu som, s týmito mladými ľuďmi. Sú milí, hneď mi pomohli a vzali ma tak medzi seba. Bývam s nejakým cudzím dievčaťom. Som v hosteli.

Hovoria si, kto je odkiaľ a čomu sa venujú. Pripadám si naozaj ako z iného sveta. Vieš, táto dievčina zo Srbska, ona robí školu v New Yorku.

To kde by mne napadlo, že sa dá? Vlastne sa vtedy asi ani nedalo.

Počúvam ako rok študovala tam, rok tam, teraz žije hentam a vravím si, že ja som v tom veku fakt mala iný svet, v ktorom som žila.

 

Nijako ma to ani neuráža ani neirituje, len na tom, že v akých kontextoch a možnostiach sveta žijú a dospievajú títo ľudia, na tom vidím ten svoj vek. Že ja som v tom veku žila vo svete, ktorý fungoval inak. Ale strašne ma to teší, všetko, čo hovoria.

Predstava, že už deti mojich kamarátok a kamarátov vyrastajú v takomto svete – som s tým spokojná.

Dala som si s nimi cigaretu pred spaním a išla som do postele.

 

Umyť zuby a spať

Inak, ten nápad, že v týchto krajinách nemajú normálne periny, ale zakrývajú sa len plachtou, to vždy prekvapí len mňa alebo aj vás? Veď nejde o zimu. Sme na Santorini a je začiatok septembra. Ale ja si perinu musím tak našuchoriť pod koleno, keď spím na boku. 

A čo sa dá s touto plachtou?

Zaspala som takmer okamžite.

 

Prvé ráno

Ráno som išla zaplatiť. Dohoda je, že sa platí pri čekine a tak celkovo som sa cítila divne, lebo už som tam vlastne spala jednu noc na verímboha a on mi na to vraví:

"Mám nápad. Daj si najskôr kávu a raňajky, vybavíme to potom. Dobre?"

"Dobre."

Normálne mi verili, že im po jednej noci a po raňajkách neutečiem bez platenia:D

 

Ale zase, keď raňajkuješ s takýmto výhľadom, kam by si utekala.

   

Kto je kto

Musím sa ešte vrátiť k tomu obrazu, ako tam sedíme okolo stola všetci a rozprávame sa. Je to presne na tom mieste, ktoré vidíte na fotke vyššie. Tam vzadu, akoby pod tými schodmi. Tam sme sedeli.

Predstavili ste si okolo stola bielych ľudí priemernej postavy?

Pohrajme sa s tým obrazom teraz trochu. Lebo presne tento obraz vyzeral inak. A je to dôležité, aby sme sa mu povenovali.

 

Všetky farby, všetky národnosti, všetky výšky aj šírky a proporcie si tam predstavte. Belosi, černosi, aziati, indovia, arabi, židia, kresťania, buddhisti, ateisti a čo ja viem kto všetko ešte. 

Predstavte si všetky možné typy tvárí a čŕt, všetky farby, aj úplnú albínku blonďatú modrookú, aj prekrásnu indku, aj araba, aj černošku s nádhernými dlhými vlasmi. Predstavte si, že tam boli aj vysokí aj nízki, štíhli aj neštíhli.

Toto mi chýbalo. Toto naozaj milujem.

Všetci sme si podobní v jednom

Čakali sme, kým sa bude dať opatrne cestovať. A takmer hneď ako sa dalo a mohli sme, očkovať, počkať a potom šup ho na ostrov. Hodnotovo a princípmi sme si boli podobní.

Vizuálne a pôvodom a kultúrami sme boli tak veľmi rôzni.

Tento svet mi chýbal. Mne sa takto páči, keď sa stretávajú a miešajú kontexty tých našich malých bublín. 

Takýto pomiešaný svet ja potrebujem. 

Oni tam viacerí z týchto ľudí aj počas dňa pracovali. Alebo to nadbiehali (alebo dobiehali, podľa časového posunu) po nociach a cez deň spoznávali ostrov.

Mňa toto strašne bavilo. 

Moja kamka Paris, ktorá pochádza zo Srbska, pracuje v New Yorku na univerzite. Na takej, že Columbia University. 

„To poznám, to je tá, čo je vo filme s Barbrou Streisand." (V tomto.)

Hovorím sebaisto. Lebo čo ja viem o akademickom prostredí? Viem o ňom to, že v ktorom filme sa objavilo. Aspoň niečo.

„Áno, áno, presne tam ja pôsobím." 

 

Traja mušketieri

Nadží je z Bostonu. 

Predtým žila dva roky v New Yorku. No a to keď si predstavíte ženu ňujorčanku, to prisahám, si predstavíte Nadží. Aspoň moju predstavu vystihovala dokonale. Preto som si ani za toho čerta nevedela zapamätať, odkiaľ naozaj je. Ona tam robila dobrovoľníčku. V tom hosteli, kde sme bývali.

Vieš? Že v takom svete žijeme, že aj keď si z Ameriky, máš 20 rokov a chceš ísť na Santorini (opačný kút sveta), ale nemáš veľa korún, tak tam ideš dobrovoľníčiť. A dá sa.

S ňou tam ešte bol druhý mušketier Charlie a tretia mušketierka bola Tanja. 

Tanja vždy chcela, aby jej Charlie povedal, keď sa niekto bude rozprávať po Ukrajinsky. Nechcela zabudnúť svoju rodnú reč. Tanja bola jediná staršia než ja. Hovorím to len preto, aby ste vedeli, že už tam bola tak dlho, že už zabúdala ukrajinčinu.

Vydala sa za Gréka, možno je to už aj 20 rokov. Bola na ostrove vlastne už domáca.

 

Zo všetkých kútov

Potom tam bola ešte jedna Austrálčanka, a to som až toto leto pochopila, že je úplne iná angličtina, ako tá „naša“.

Chalan, ktorý povedal, že je z Los Angeles. A presne tak to povedal, s takým prízvukom, ako že je naozaj z Los Angeles. No, konkrétne on je z Orange County, ale vraj teda hovorí, že je z LA, lebo málokto vie, kde je OC.

Oh kamón, ani ma neskúšaj. Ten seriál, že OC California? Viem presne kde to je. Lebo seriál.

Moja kamarátka Paris z Columbia University sa smeje v pozadí tohto rozhovoru. No. Lenže to sa potom nedokážem neopýtať, že ako to bolo, keď tam mali guvernéra Arnolda Schwarzeneggera. A on sa rozrozpráva. A rozpráva zaujímavo.

 

Odkiaľ si dnes ty pozerala západ slnka?

Slnko tam zapadá 19:30. Každý si ho išiel pozrieť po svojom, alebo sa sformovali dvojice, trojice, skupiny, a išli viacerí spolu. Ako kto chcel. Večer sme sa vždy tak zišli okolo tohto stola. Kto chcel sa pridal a hovorili sme si, čo sme v ten deň videli a či sa to oplatí a či to odporúčame.

Prvá veta ale bola: „Odkiaľ si dnes Ty pozeral západ slnka?“

Dosť mi to pripomína, ako na tom Taiwane namiesto otázky "Ako sa máš" sa v doslovnom preklade pýtajú: "Už si dnes mal svoju ryžu?"

Tak na Santorini sa turisti jeden druhého nepýtajú "Aký si mal deň?" ale rovno sa opýtajú: "Odkiaľ si dnes ty pozeral západ slnka?" 

Chcela by som vám povedať o každom, kto tam bol, a koho som tam stretla. Lebo ich bolo veľmi veľa a každý z týchto ľudí mal svoj krásny príbeh a svoju kultúru a osobnosť. Každý bol tak veľmi iný a to sa prejavuje napríklad v spontánnych reakciách na nejaké veci a situácie. Sú z iných svetov, reagujú inak, ako je tebe prirodzené. 

To spôsobí, že sa nad tým pozastavíš, začneš rozmýšľať, pýtaš sa. Mozog má prísun podnetov, palivo.

To bolo krásne a bavilo ma to najviac.

 

Druhé meno

Tá rôznorodá skupina vyskladaná zo všetkých kútov sveta a spoločenských, náboženských aj kultúrnych kontextov. My sme tam, napríklad a okrem iného, zistili, že každý z nás má nejaké druhé meno. Najskôr som si myslela, že ja nemám. Ale potom jeden chalan vraví, že on nemá oficiálne, ale v rámci náboženského rituálu v istej fáze vo svojej viere dostávajú druhé meno. A ja že bum!

Mám aj ja, veď mám birmovné.

Potom sme sa rozprávali, aký rituál je to u nich, aký u nás. Niekto mal stredné meno po babičke, niekto po otcovi, čo kultúra to rôzny prístup.

Ale každý z nás v nejakej fáze života, alebo už od začiatku, mal druhé meno. Dostali sme ho z nejakých dôvodov. Každý z iných. To nám prišlo všetkým dosť zvláštne. Napríklad aj o tom sme sa rozprávali.

Hodiny.

Poviem vám ale ešte o jednom chalanovi

Je to nemec. Študuje vulkanológiu. Viete, koľko aktívnych vulkánov je v Nemecku? Ani ja neviem, ale možno aj nula. Aj keď je pravda, že neviem, v ktorej krajine to študuje. 

On bol na Santorini preto, lebo tento ostrov má sopečný pôvod. Bol tam skúmať pôdy. On mal teda výrazne iné zážitky než všetci ostatní, keď sme si večer hovorili, kto čo zažil.

Raz mi bola večer zima, vbehla som do izby pre mikinu. Mala som tam tú z Pohody s logom festivalu. To je moja obľúbená a je rozopínacia a teplá.

Pozerá na mňa a ukazuje mi ruku. Má na nej náramok. Z Pohody. Z tej, kde boli Prodigy. Bolo to preňho tak dôležité, že si ho nechal na ruke stále, aj keď je to už 5 rokov. Rozprávali sme sa o tej Pohode. A potom o veľa ďalších veciach.

Nikdy by som si nebola pomyslela, že si s tým svojským vedcom, ktorý má na svet úplne iné pohľady a na Santorini ho vlastne nezaujíma ani more, ani slnko - ani jeho západ, ani architektúra, ale pôda, budeme mať čo povedať aj niekoľko hodín v kuse.

To bolo naozaj dobré.

 

In vino veritas - odbočka od témy

Múdrosť z internetu: Santorini je jediná obývaná sopečná priehlbina sveta. S tým vulkanickým pôvodom súvisí ešte víno. 

Vinič tam neťahajú do výšky. Takto leží na zemi. Je tam teplo a slnko, takže asi sa neboja, že keď sa bude dotýkať pôdy, že zhnije. Aj napriek suchu, tá pôda dokáže vraj dobre držať vlhkosť hlboko v zemi. 

Takto tam ležia tie viniče na zemi. Hrozno sa dotýka tej pôdy po sopke. Nasaje tam z nej aj minerály. 

Santorínske vína sú vraj samostatná kategória. Práve preto, ako výnimočne chutia. A tú špeciálnu a veľmi unikátnu chuť získava to víno teda tak, že hrozno počas dozrievania leží na sopečnej a silne mineralizovanej pôde. 

Potvrdiť to neviem, víno nepijem. Ale všetkých som sa pýtala, ako chutí. A všetci tam mi to potvrdili. Potvrdili to aj tí, ktorým som víno odtiaľ doviezla ako suvenír.

  

 

Na boso

Celé leto som chodila v barefoot topánkach. Sandáloch. Aj tu na Slovensku. Tak som si na to zvykla, že keď mám teraz normálne topánky, vadí mi to a je to nezvyk. Tam som ale chodila v rámci areálu ubytovania vlastne stále bosá. Okrem prvých raňajok. To som sa ešte asi hanbila.

Bolo tam čisto a pekne a pod tými kvetovanými stropmi boli na zemi popadané tie ružové kvietky. Jeden mi pri prvých raňajkách padol aj na toast s džemom.

Zátišie ako vymaľované.

Počas raňajok – prvých – (poznávacie znamenie: ešte nie som bosá:) – sa prišiel zoznámiť aj tento domáci obyvateľ.

 

Pýcha a predsudok

Fotím to kamke a píšem jej: 

„Pamätáš si, ako sme sa pred rokmi smiali v práci tým ľuďom? Že okolo štyridsiatky, v práci v oblečiku košieľke, plná vážnosť, všetko. A v lete ide na dovolenku sama, celý čas tam behá v plavkách a kimone z Bali, na boso s batohom a medzi cudzích ľudí do hostela? Mojká sa tam s lokálnymi psami? Ako sme si z nich robili srandu, že čo to je za póza alebo za hipisáčina alebo chcú byť kúl alebo na čo sa hrajú?

Here I am. Tak tu sedím. A smejem sa na sebe.“

 

Odpísala takmer okamžite: „Pamätám si to úplne presne. Never say never.“

  

Rozmýšľala som o tom ešte dlho

Možno som sa z toho smiala preto, že mi to škriabalo niečo, čo som tiež asi chcela, ale som to len ešte nevedela? Netuším. Nerobila som to vtedy vedome. Nevedela som, že to chcem, nepopierala som to. Len ma to naozaj iritovalo:D Toľko k téme, že prečo vás niečo irituje na druhých ľuďoch?

Možno že kým si začnem nabudúce z niekoho robiť srandu, najskôr to vyskúšam. Alebo – píšem si do denníčka – skúsim zistiť, že čo za chrastu mi to škriabe. Prečo ma to irituje.

Múdra som, že?

No veď keď sama seba nachytám pri takomto niečom, čo mám robiť.

Na tento zoznam pripisujem aj:

Barefoot - ako taký. Naozaj sa mi to zdalo úplne mimo. Ale moja chrbtica je s bosými nohami veľmi spokojná.

Hostely - ako také. To asi treba tiež zažiť. Len neviem, či som hneď na prvú nebola na najkrajšom mieste na svete. Asi hej. Našla som to takto: bola tam jedna z mojich obľúbených insta blogeriek. Tak som si povedala – keď je to dosť čisté a bezpečné, aby sa tam nebála ona, nebudem sa báť ani ja.

Náramky z festivalov na ruke roky po festivale. Ďakujem, že ho na tej ruke mal. Bol to taký prvý háčik, aby sme sa dali do reči.

Ľudí, čo majú v byte bežiaci pás a normálne si doma dajú športový aufit, legínky, tielko, hudbu do slúchadiel alebo film pred seba a valia. Mám vám povedať, čo mám v spálni pod oknom? Je to z chodby do postele 5 metrov, a predsa z chodby do postele niekedy idem aj 8 kilometrov.

 

Prišla by som asi ešte na veľa vecí. Tak sme prišli na jednu. Nikdy nehovor nikdy.

Nabudúce vám ukážem tie západy slnka. 

Držte sa.

Dobré to je