O šťastí

Ja: A ty na tej fotke nie si. To sme fotili ešte úplne na začiatku, aby sme mali foto s triednou, nevadí? Keďže nie si na žiadnej foto môžeš nás skúsiť presvedčiť, že to bola naša kolektívna halucinácia, že si tam bol.

On: Ja som tam bol?

Dnes by som vám iba chcela napísať, že ma v živote stretlo velké šťastie. Také veľké, že vlastne ani neviem, či to niekedy pochopím.

Na stretávky chodíte?

Bola som. Nebudem vás zaťažovať tým, po koľkých rokoch to bolo. Skrátka, bolo. A to je dôležité:)

Stretávka zo strednej školy znamená, že sa vrátiš do mesta, v ktorom si vyrastal. Nič sa tam nezmenilo a zároveň je všetko úplne iné.

  

Všetko je menšie. Keď si bola decko a behávala si tu pred domom, tá lúka bola obrovská. Teraz je to normálna malá medzipaneláková lúka. Ale stromy sú väčšie. Stromy vyrástli. Boli také vysoké ako ja, keď som sa tu hrávala pred bárakom vo veku 7. Dnes cez ne nevidno, take sú vysoké.

Všetko je úplne rovnaké ale úplne iné. V tomto meste bola vždy krásna jeseň.

Sľúbila som, že to dnes bude stručné. Takže k veci.

Máme jedného spolužiaka, ktorý v rodnom meste starostlivo a opakovane, každý rok, počas vianočných sviatkov, zarezervuje ten stôl v tom podniku a dá zvyšku klasifikačného zoznamu na známosť, že teda aj tento rok. Vytvoril tým takú tradíciu a návyk, že akokoľvek sa Ti podarí, aj keď len raz za 5 rokov byť vtedy tu, istotne keď v tom čase na to miesto prídeš, niekoho z nich/ nás stretneš. To je veľké, čo ten Pišta pre nás urobil. 

Neviem, či to vie, ale máme šťastie, že ho máme.

Toto sobotné stretnutie bola mimoriadna jesenná edícia, lebo polo okrúhliny.

My sme boli jedna trieda na osemročnom gymnáziu. To znamená, že si tých ľudí vídal takmer denne odkedy to boli bacuľaté detiská, cez prvé záchvaty puberty a prvú menštruáciu (akože prepáč, ale títo chlapci s nami mali telesnú naraz 8 rokov. Z toho jeden rok sme každý týždeň chodili vo štvrtok ráno na dve hodiny plávať. Budeme si hovoriť, že o tom nevedeli, alebo to prijmeme ako fakt, že títo chlapci vedeli o mnohých z nás mnoho informácii?) až po čas, keď už sme boli všetci dospelí.

Na našich stretnutiach ma prekvapujú nasledovné veci:

Smalltalky som nezaregistrovala.

Aj keď pride otázka “ako sa máš” potom je ten očný kontakt. Na pózy aj na formality sa rovno vyserieš a povieš to proste tak, ako to je.

Všimla som si aj, že preteky o najlepšieho nemáme. 

Nehráme na kto je väčší manažér, lepší tato, lepšia mama. Sú tu proste ľudia, ktorí od vtedy ako zmaturovali možno pár krát porodili, pár krát boli pri pôrodoch, niekto možno vôbec, niekto tie pôrody vedie profesionálne, niekto má viac vrások a šedín, a to je skoro jediné, čo sa zmenilo. 

Panuje tu absolútny rešpekt k tomu, že každý si vybral svoju cestu a úprimný záujem o to, ako sa Ti na tej ceste vodí.  ❤

Že by to bol ten dlhý čas, ktorý sme spolu strávili? Že sme si tak blízki, že sa aj po X rokoch a aj keď len na chíľu vidíme dostávame do rozhovoru hneď úprimne a pravdivo? Že žiadny z tých ľudí tam nebol len tak. Hej, neboli sme všetci, veď na to sú logické dôvody. Ale tí, čo boli, boli okolo toho stola tak naozaj.

Jedna z nich sa teraz učí hrávať šach, druhá sa ide sťahovať, tretia musela odbehnúť, lebo dieťa nevedelo prestať kričať. Uspala a vrátila sa. Prišla aj triedna. Chalani, ktorí majú doma ženy, hovoria v ich neprítomnosti o nich s úctou. Pri pive. To sa zjavne dá. 

Riešime úplne každodenné témy, akoby sme sa včera videli a zajtra sa uvidíme. 

Ako je možná taká blízkosť?

Obdivuhodní ľudia. Každý jeden z nich. Tak sa stane, že si majú aj celý večer čo povedať ľudia z ktorých jeden sa v neziskovke venuje obnovu pastvy, druhý riadi tím auditorov v presne jednej z tých veľkých firiem a tretia je na materskej. A nektorí muži tiež. Áno, dokonca viac ako dvaja z tejto triedy sú alebo boli na rodičovskej (Narátala som presne 4 ale nechcem klamať tak radšej som opatrná). Chápeš? Ani ja. Ako môžem mať ja šťastie na takých múdrych ľudí?

A ešte toto som si všimla, že boli sme síce v krčme, ale absenciu krčmových rečí. 

Žiadny hejt, sťažovanie sa, kydanie. 

Veď nehovorím, že sa tam stretla skupina premotivovaných spíkrov, to vôbec nie. Normálne boli aj srandičky, aj veľké chlapské smiechy z jednej strany stola. Ani si nedovolím tvrdiť, že tí ľudia, ktorým sa včera na pár hodín stretli vesmíry okolo jedného stola nemajú starosti. Určite majú. Niektorí možno dokonca aj veľké. Ale to, čo doniesli tam, nie je málo.

To, čo tam včera vzniklo, spôsobilo dve veci.

Prvá:

Som nekontaktný človek. Akože fyzicky. Dotyky, objatia, za ramená, čojaviem. Ale včera som sa prichytila pri tom, že som chcela človeka počas rozhovoru objať. Niekoľko krát. Potľapkať po ramene že “chlapina” alebo že “fňfň”. Taká bola tá ľudská blízkosť prirodzená. Strašne silná.

Druhá:

Dojáky. Ale že mega. To, čo tam tí ľudia včera vytvorili a poslali do sveta bolo niekoľko hodín intenzívneho dobra.

Posledný moment bol, keď som odchádzala. Zavreli krčmu:D V malých mestách je to tak, že akcia končí, keď Ti obsluha povie “zatvárame”. No, takže, keď som odchádzala naštartovala som auto a v späťáku som ich videla ako tam stoja na parkovisku v krúžku a radia sa, či je v “meste” ešte niečo otvorené a kam idú.

Ďakujem. 

Som strašne rada, že vás mám v živote. Dobré to je. Ste jedno zo šťastí, ktoré ani neviem ako sa mi stalo, a je to veľké žúžo.

A úplne vidím, ako si toto prečíta jeden z vás, páni zo včera:D, a povie:

”Čo? Táto kde bola? Na tom istom stretnutí čo ja? Veď vraj nepila:D”

Aj preto som do vás. 

Že napríklad aj mňa tak beriete s týmto celým mojim šibnutým pohľadom na svet. To je tiež pre mňa veľké šťastie. Poznať vás - ľudí, čo ma akceptujú takúto:)

 Teším sa, keď sa naše vesmíry stretnú okolo jedného stola nabudúce.