O Priateľoch
Sú chvíle, ktoré si presne pamätáme.
Presne si pamätám, kde som bola a čo som robila, keď som sa dozvedela o páde dvojičiek.
Presne si pamätám, kde som bola, keď som sa dozvedela, že sa vypína krajina. Prvýkrát. Minulý rok v marci. Pozerali sme na tú telku a neverili tomu, čo vidíme a ani tomu, čo počujeme.
To je zvláštne, ako si niektoré momenty a chvíle pamätáme úplne presne.
Tento týždeň vyšiel nový diel Priateľov
Volali sme si, písali, pozerali sme upútavku, nevedeli sme sa dočkať.
Potom sme si to pozreli.
Kamka mi napísala, že to má rozpozerané celý deň a púšťa si to po kúskoch. Že nechce, aby to skončilo. Púšťala si to celý deň po pár minútach. Povedala, že "aby sa jej to tak rýchlo neminunilo."
Could this BE any more cute?
U mňa to bolo trochu inak. Prvýkrát celé. A potom znovu. A znovu. A vybrané pasáže opakovane.
Večer sme si zavolali
Nejako prišla reč aj na to, ako sme pozerali poslednú časť. To bola zase jedna z tých chvíľ, ktorú sme si obe presne pamätali.
Zvláštne, nie?
Vy si pamätáte, ako ste videli poslednú časť?
Ja hej. Bola som v Anglicku. Au-pair. To sme sa vtedy chodili do Anglicka učiť jazyk, trochu zarobiť a starať sa o deti do nejakej rodiny. Vyšlo to tak, že deň, keď vysielali poslednú časť Priateľov, som bola tam.
Celý deň k tomu urobili na tom televíznom kanáli tematicky. Od rána divákov sprevádzala Janice a Gunther. Robili také, že vybrali nejaké časti a hovorili o nich. Púšťali staré časti. Kúsky príbehov. Vtipné momenty. Dokrútky.
Celé to potom vyvrcholilo večer.
Veľké finále.
Mala som izbu na poschodí
Modré závesy a bledomodré obliečky. Myslím, že aj tapety boli modré. Celá izba bola strašne modrá. Sedela som na koberci, modrom, samozrejme. Opretá o posteľ, jedla som chipsy a pozerala tú poslednú časť.
Bol to dosť zázrak, lebo keď som do tej krajiny prišla, nerozumela som tým hercom skoro vôbec. Našťastie, kým prišlo veľké finále bola som tam už pár mesiacov a teda seriálu bez titulkov som už rozumela úplne plynulo.
Mala som v izbe takú malú telku. Viete akú? Takú malú striebornú čo mala dole otvor na videokazetu.
Tak dávno to bolo:D
Nebolo tam úplne štandardom, aby televízor bol v miestnosti, ktorá slúžila aj na iný účel ako na pozeranie.
Tam som to videla prvýkrát.
Oni nemali TV v obývačke. Gauč a kreslá tam boli posadené oproti sebe, medzi nimi stolík, zboku krb. V zadnej časti obývačky bol veľký jedálenský stôl a hneď za nim presklená stena s veľkým posuvným oknom, cez ktoré sa vychádzalo do záhrady.
To bolo vtedy tiež divné. U nás boli jedálenské stoly v kuchyni. Dnes sa vám to možno nezdá, ale to som tam tiež videla prvýkrát. U nás sa hovorilo „v obývačke sa neje“. Jedlo sa za stolom v kuchyni.
U nich bol jedálenský stôl v obývačke a na pozeranie TV slúžila samostatná miestnosť.
Volali ju „snug“
Snug bola malá izba v ktorej boli kreslá a gauč. Po stenách poličky s videokazetami a spoločenskými hrami. Televízor, ovládač, reproduktory. Také ozvučenie som dovtedy ešte nikde nevidela. Išlo sa do nej cez kuchyňu a bola úplne v takom kúte domu, úplne vzadu. Dalo sa z nej tiež ísť na záhradu.
V snug sa pozerala telka, niekedy si tam čítali knihy a vo štvrtky večer, keď prišli rodičia z práce, v tejto miestnosti hrali všetci spolu spoločenské hry.
6. máj 2004 bol štvrtok. Vtedy vysielali poslednú časť Priateľov. Pozrela som si ju u seba hore v tej modrej izbe.
Štvrtky som mala rada
Mala som vtedy voľno, rodičia sa hrali s deťmi. Boli v snug - v tých pohodlných kreslách v izbe za kuchyňou. Raz som zbehla dole do kuchyne, robila som si vodu. A oni že poď sem prosím. Prišla som. Myslela som si, že niečo potrebujú. Alebo že sa ideme dohodnúť ako zajtra a také.
Opýtali sa ma, či by som sa k nim pridala.
Ich mama povedala: "You know, this is family thursday. And you are part of the family."
(Preklad - že "Vieš, toto sú rodinné štvrtky. A ty si súčasť našej rodiny.")
Doniesla som si tú vodu z kuchyne a sadla
som si k nim. Hrali sme nejakú hru, hádzali sme kockou, otáčali karty,
posúvali panáčikov.
Odvtedy som mala štvrtky v Anglicku ešte o kus radšej.
Plus 17 rokov
27. máj 2021 bol tiež štvrtok. Hneď po práci púšťame tú novú časť. Pozrela som si ju tiež sama. Aspoň som si mohla pekne a dobre poplakať:D Lebo už v druhej minúte mi išli slzy. Až do konca. No a čo.
Rodina nerodina
V rozhovore s jedným z režisérov hovorí o tom období, ktoré chceli v seriáli zachytiť.
To bolo obdobie, keď ste prišli do veľkého mesta za prácou. Začiatok dospelého života. Bývate s niekým. Zdieľate spoločné priestory a voľný čas. Spoznávate cez nich ďalších ľudí. Títo ľudia sa stávajú vašimi priateľmi.
A dočasne aj vašou rodinou.
Odpojilo ma
Začala som rozmýšľať o tých mojich „Priateľoch.“
O tej skupine ľudí, s ktorými sme kedysi boli banda. Trávili sme spolu víkendy, chodili na opekačky, oslavovali sme spolu na byte narodeniny, žúrovali sme spolu počas letných večerov a niekedy aj tancovali do rána bieleho.
A niekedy, neviem, možno len hypoteticky, ste mohli zažiť aj to, že v jeden teplý letný piatkový večer ste v meste v podniku tancovali spolu do rána. Do prvej električky nechýbalo veľa. Lenže ten strašný hlad. Tak ste išli na Kamenné na Ričmena.
Mami, neviem či chceš čítať ďalej. Príhoda je síce hypotetická, ale vieš. Ale boli sme naozaj slušní, len sme tancovali kamoši vonku celú noc a bavili sa. Ale vieš.
Chce toto mama vedieť?
No, takže hlad = Ričmen
Vysvetlivky pre mladších: to bola taká legendárna žemľa a stánok bol nonstop a bol oproti nonstop McDonaldu. Keď si nechcel McDonald, tlačil si o štvrtej ráno Ričmen.
Z Ričmena na prvú rannú električku a domov
Lenže to by niekto v električke nemohol prísť s nápadom. Viete, aké neuveriteľne fantastické sa vám vtedy zdajú tieto nápady? Že: „To je škoda celú sobotu prespať, má byť pekne. Nejdeme k vode? Napríklad na Zlaté Piesky?“
Jednohlasné: „Jasné!“
Predstavte si, že my sme naozaj prišli do bytu, umyli si zuby, vzali uterák (všimnite si, že nespomínam žiaden krém, aj keď téma bola „má byť pekne“ – k tomu sa ešte dostaneme) Takže – umyli sme si zuby, vzali deku, uterák, dali sprchu, obliekli plavky a šup na električku, ideme k vode.
Áno, električkou. Uber nebol a taxíky boli vtedy pre nás strašne drahé. A cez celé mesto - z Dúbravky na Zlaté, to by bola obrovská suma vtedy.
Myslím, že sme v ten deň my traja ten areál otvárali.
Boli sme tam pred siedmou ráno. Veď výborne, nikto tam ešte nebol, nájdeme si dobrý flek.
Našli sme. Rozložili sme deku. Telá unavené z tancovačky, zdriemli sme si trochu. Zobudili sme sa niekedy okolo obeda na strašné pálenie. Pálilo nás všetko.
Spali sme pol dňa na najväčšom slnku. (Tu prichádza tá chvíľa, kedy by malo dávať zmysel ako sme asi vyzerali, keďže sme nemali krém. Dáva?)
On bol chytrý, zakryl sa uterákom. Lenže uteráčik mal taký malý, vieš. Do pol lýtok. Chrbát zachránil, to áno. Ale čiaru cez stred lýtka má podľa mňa vypálenú dodnes.
Možno je táto príhoda naozaj len hypotetická. Ale veď sme boli slušní a civilizovaní, aj zuby sme si umývali. A mladí. To hlavne.
Vybrala som jednu príhodu. Diali sa nám také a podobné 10 rokov. Bol to dobrý kus života. Už je preč, ale bolo to tam, kde to malo byť a presne tak, ako to vtedy malo byť.
Keby sme taký život viedli v tomto veku, asi by niečo nebolo v poriadku:D
Kde sú dnes tí vaši priatelia?
Nás sa takto za tých veľa rokov po Bratislavských privátoch nazbierala jedna banda, na ktorú myslím, keď myslím na Priateľov.
Jedno je sestra bývalého frajera tej druhej. Frajera už nemá, ale sestru si ako kamku nechala a bývala s ňou ešte pár rokov v BA ďalej. Táto sestra už má dnes chlapa a dieťa.
Ďalšia prišla takto. Moja kolegyňa vraví: „Sestrenica sa sťahuje do Bratislavy, má tu novú prácu a hľadá si bývanie.“
Táto istá kolegyňa mala ešte jedného kamoša. Zoznámili nás. Tento kamoš sa stal súčasťou našej domácnosti aj keď býval formálne inde. Dnes už má ženu. A dve deti. Priniesol ešte jedného kamoša. A ten potom tiež priniesol svoju ženu. A život im potom priniesol postupne dve deti.
Tá sestrenica spoznala
v meste ešte jednu ženu. Stali sa veľmi blízke kamky. Často boli aj v tom
byte. Takže sa nám životy splietli. Ona má už tiež dnes muža. A dve deti.
Pri presune z jedného bytu do druhého niekde v tom procese sme našli byt s jednou izbou navyše. Budeme musieť nájsť niekoho do tej izby.
„Buďte kľudné, baby. Dala som inzerát. Všetkých, čo sa prihlásili, som dohodla na dnes medzi ôsmou a deviatou večer. My si tu sadneme na gauč v chodbe, oni si budú chodiť pozerať byt, my si budeme pozerať ich a vyberieme si. Taký kasting.“
Povedala, a presne tak sa to stalo.
Tak nám pribudol ten, ktorému slnko spieklo len pol lýtok, lebo zvyšok mal zakrytý uterákom. On bol náš chalaň a my tri spolubývajúce sme boli „jeho baby“. A s málokým som sa v živote doteraz tak veľa naplakala od smiechu ako s ním.
Niekto medzi nás prišiel a po pár rokoch sa odpojil. V tej bande sa ohrialo oveľa viac ľudí v priebehu rokov. Ale títo sú stálice.
Táto „rodina“ rástla postupne.
Splietli sa nám už aj naozajstné rodiny. Postupne sme si spoznávali aj súrodencov aj rodičov.
Rátate?
Za tých 17 rokov nás už je jedenásť dospelých a sedem detí. Darí sa nám párkrát za rok sa aj vidieť.
Počas tých spoločných rokov spolu chodili na dovolenky, na chaty, na opekačky, na výlety k vode, na lyžovačky, na Pohodu, na svadby, na večere, na obedy, na raňajky, na kávičky, do kina.
Nie vždy všade všetci. Ale tak, ako kto chcel a kedy mohol.
Postupne sme sa odpájali a dnes už sme všetci veľkáči. Každý vo svojej domácnosti alebo so svojou rodinou. Ale naše „reunions“ sú pre mňa vždy tých párkrát do roka obrovským sviatkom.
Minulý rok sme boli opatrní.
Veľmi by som nám aj vám, rodinám aj priateľorodinám želala, aby sa dalo a aby sme sa mohli stretnúť bezpečne už čoskoro.
Možno si aj pri tomto diele dobre a zdravo poplačem.
Veď ma poznáte. Asi hej.
Dobré to je.
Držte sa.