O troch grošoch.
V práci prišla reč na túto rozprávku. Boli sme vtedy zmiešaný tím Česi a Slováci a kolegovia od susedov vraj túto rozprávku nepoznajú.
Mne sa to stále nezdá.
Mám tu niekoho z Čiech? Ako to je? Poznáte?
Lebo ani google mi českú alternatívu nenašiel. Keby ste chceli, tak tu je. Je to “pecka”. Teda po slovensky kôstka? Asi nie. Skrátka, je to dobrá rozprávka.
My sme ju mali na kazete a počúvali sme ju ako decká často. Niektoré rozprávky a povesti boli poriadne strašidelné. Lomidrevo a Valibuk, pozdravujem.
(Viem, že rozprávky a povesti nie sú to isté. Teraz to dám do jedného balíka, lebo pre tento účel je ten rozdiel nepodstatný. Ale nebojte sa, nie som úplný barbar:D)
Máte svoju Dobšinského obľúbenú?
Keď som bola dieťa, niektoré rozprávky som dokonca nechápala.
Pamätám si, ako nám čítali v prvej a druhej triede v družine Malého princa a ja som sa cítila, že som hlúpa, lebo tomu nerozumiem.
Bála som sa stromov, že sú priveľké a že prerastú cez planétu a bude po nás.
Niekedy som kvôli tomu aj bola rada, keď rúbali stormy. Vydýchla som si, že sme zachránení. Chápeš? Taká škoda, a to len kvôli podľa mňa nevhodnej "rozprávke".
Ani nebudem začínať s tým o tej líške. Nechaj tak.
Aj ružu, nechaj tak.
Skrátka, načasovanie je dôležité, aby nedošlo ku škodám.
Keď som bola väčšia trvalo mi dosť dlho nájsť si k nemu znovu cestu. A celkom ma rozčuľovalo, keď som ju videla v kníhkupectve v oddelení detskej literatúry. Hej, ja viem, sú dni, keď ťa naozaj rozčúli aj toto. Ale to je iná téma:D
Návrat ku trom grošom:)
Čo vieš robiť naozaj najlepšie? A potrebuje to niekto v Tvojom okolí?
Pracuješ už nejaký čas. Cítiš, že sa nemáš úplne zle. Alebo teda presnejšie: denne si uvedomuješ, že na svete je veľa ľudí, ktorí sa nemajú tak dobre ako Ty. Nielen, že si to uvedomuješ, to si koniec koncov vedel aj doteraz. Len to nebolo také intenzívne a každodenné. Potrebuješ s tým niečo spraviť. Nevieš prečo, ale tá potreba je silná ako nikdy doteraz. Lebo vieš, že môžeš.
Pracuješ. Zarobíš. Spotrebuješ.
Prvý groš strovíš.
Škriepky a nezmyselné spory s najbližšími (a ani s inými;) už nevidíš dôvod viesť. Si tu aj pre rodinu rád. Už Ťa to neobťažuje (ako napríklad v puberte), keď rodina od Teba niečo „chce“ alebo „potrebuje“. Si tu pre nich vždy rád. Nech ide o čokoľvek.
Dokonca si rád, keď sa s otázkou alebo prosbou obrátia práve na Teba.
Druhý groš teda vraciaš "otcovi" - rodine ako takej.
Je čas investovať tretí groš. „Požičať synovi“.
Deti nemáš. Premýšľaš kam a ako, chceš byť užitočný. Cítiš, že musíš.
Trochu peňazí pravidelne posielaš na vybraný účel, chceš spraviť ale viac.
Dobrovoľníctvo znie ako dobrý nápad. Už si to predsa pár krát robil. Zvládneš to. Nedá sa to pokaziť. Vyzbierať odpadky alebo namaľovať plot predsa nie je až taká zásadná vec aby sa dala nejako výrazne pokašľať. Urobíš to, aj rád, ale len po úroveň, akú vieš. Maľovať plot, umyť okno, vyčistiť studňu.
Skrátka natieranie plotu a lavičiek nepatrí úplne k činnostiam, ktoré ovládaš na 100% najlepšie.
Stane sa nečakaný kontakt. Osloví Ťa neziskovka, či by si pre nich urobil to, čím sa aj pracovne živíš. Trefa do čierneho. To je ono.
To je to, čo vieš robiť naozaj zo všetkého najlepšie. Takže vieš, že im dodáš niečo kvalitné, lebo vieš.
Urobíš to rád. Cez víkend. A vrátiš sa po dni-dvoch po celom pracovnom týždni a je Ti dobre. Nie si ani unavený ako zvyčajne po víkende, počas ktorého máš program. Naopak. Cez víkend si aj ráno vstával na budík aj od 9 do 5tej pracoval.
Je nedeľa večer a je Ti dobre. Nerozumieš ako je to možné, ale je.
O odbornom dobrovoľníctve som už čítala, no do minulej jesene len čítala. Odporúčam. A veľké ďakujem za tú možnosť.
Dobrovoľníctvo je od slova dobro.
Nie, že by som si namýšľala, že som pre svet urobila niečo významné. No aj keď svoju prácu mám rada, málokedy mi po nej ostane tak dobre, ako po tomto „pracovnom“ víkende.
A teraz pride ten fígeľ s tým, ako si celý čas mal kráľov obraz pred očami.
Oni sú naozaj super.
Spoznáš trochu mladých ľudí. Zistíš, že už nie si mladá, lebo rozmýšľaš inak ako oni. Alebo oni rozmýšľajú inak ako ty. Ale že úplne inak. Keď vyslovuješ niektoré vety cítiš sa ako „teta“. A keď ti na začiatku vyknú, omdlievaš:D
Je to inšpiratívne. Oni sú. A to je dobrá správa.
To celé o „tých mladých“ sa naozaj len hovorí. Lebo preháňame. "My", dospeláci, keď hovoríme o "nich" mlaďasoch.
Preháňame.
- Že su hentakí a onakí. Ale no tak, aj my sme boli.
- Že si nedajú povedať. Ale no tak, aj nám patril svet (teda mne definitívne patril, keď som mala 18:D)
- Že papuľujú. Ja viem. Aj my sme papuľovali.
Niekedy sa s nimi asi nedá vydržať. A niekedy to možno už chcete vzdať.
Nevzdávajte to, prosím. Ani naši rodičia to s nami nevzdali. Nie je to s nimi ľahké, viem. Ani s nami nebolo. Zvládneme to. Oni to s nami "starými" nemajú o nič ľahšie.
Skúsme sa od seba navzájom učiť. To bolo pre mňa to objavenie kráľovho obrazu, ktorý som mala stále pod nosom. Veď ja sa môžem veľa učiť práve od vás.
„O troch grošoch“ má v sebe veľkú múdrosť. Aspoň pre mňa.