Obed v michelinskej reštaurácii, večera vo squate

 

Tento nadpis je prehnaný, aby bol sexi. 

Ale naozaj je, však?

 

Výlet do Prahy sú pre mňa vždy Vianoce. Máš len pár dní, plánuješ s rozvahou. Vieš, že nestihneš všetko. Ale zase vieš, (aspoň teda rátaš s tým), že sa ešte vrátiš. 

Lebo ak sa nič zásadné nestane, vrátiš sa.

 

Klasiky už kľudne vynecháš, popod radnicu len prejdeš, nemusíš už čakať “na celú” aby sa hýbal Orloj. Hrad netreba, bolo už. Veď krásny je, áno. Len posledné zmeny sa v ňom udiali niekde asi pred dvoma storočiami preto predpokladáš, že od Tvojej poslednej návštevy sa nič nezmenilo:D

Po moste sa prejdeš, ideálne keď zapadá slnko. Kľudne každý večer. To neomrzí.

 

Potom je to ešte pár dní, ktoré môžeš vyplniť niečim zaujímavým. Napríklad prechádzaním sa po meste. Galérie svetových kvalít. Vyber dobrú reštauráciu, lebo v Prahe sa naozaj dá. Nie je tam každá člen neviemčogrup s kartičkou na body a eidamom z metra na pizzi, ktorá má byť Talianska.

Prepáčte, toto mi ušlo, lebo nedá sa inak, ale už keď máš jedlom zbierať body, tak mi úplne uniká v akej videohre sa nachádzam, a chcem ju vypnúť;)

Dobre sa najedz. Aj my sme sa. Všimni si ako plynule sme sa dostali k vysvetleniu titulku.

Obedovali sme u Pohlreicha

Teda vysvetlenie titulku – nie v reštaurácii, ktorá ma hviezdu. V Prahe sú reštaurácie, ktoré hviezdu majú. Pohlreich tam má tri. Ani jedna z tých jeho hviezdu nemá. Jedna z tých troch má ocenenie v kategórii Bib Gourmand – to je také, že majú “výnimočné jedlo za rozumnú cenu”.

Mať toto ocenenie znamená, že sa dostaneš do mišelinského sprievodcu a odporúčajú ťa tam. To je veľké. Táto je tam už deviaty rok po sebe. Deviaty. Interiér urobil Taliansky architekt. Pôjdem sa niekedy pozrieť.

Lebo on má v tom meste reštaurácie tri, a my sme boli v inej.

Takto sa robia sexi titulky. 

Vlastne som nejedla v Mišelinskej hviezde, aj keď ich tam pár je. Jedla som v Pohlreichovej, on má reštaurácie tri. Z tých troch má to ocenenie (nie hviezdu, ocenenie) jedna, v tej som nejedla. Bola som v jednej z tých ostatných dvoch.

Ale keď urobím tri mentálne skratky a dva krát prižmúrim oči, aj titulok je sexi. Nie je síce pravda, ale nie je technicky ani klamstvo. Lebo v titulku nehovorím o hviezde, iba o mišelinskej, takže technicky môžem myslieť aj to, že je len medzi odporúčaniami. Dámy a páni, práve ste dostali školenie na tému bulvárny titulok. 

Môžme ísť ďalej?:D

Strašne som to sem chcela napísať, lebo je ten titulok je dobrý, ale nie je. Vždy s tým bojujem, že čí dám sexi nadpis ale trochu privriem oči, alebo bude nadpis suchý, ale pravda. Väčšinou vyhrá suchá pravda. Dnes som skúsila sexi variant – ale musela som to celé vysvetliť, lebo porazilo by ma. 

Po-ra-zi-lo.

 

Druhá časť – večera vo squate

Večer sme vo squate boli. No nevečerali sme tam. V jednom z tých miest ale večerali tí ľudia, ktorí tam bývajú. Takže technicky, technicky ten nadpis naozaj nie je klamstvo, ale celé je to také “hemň”.

Viete, čo myslím?

Takto nejako si to predstavujem, že sa to robí. Nechcem to tak robiť, prepáčte. Budú nudné nadpisy. Lebo inak pol článku len nadpis vysvetľujem, lebo mi to nedá. Kurníkšopa:D

 

 

Povenujme sa tomu squatu

Prahu si môžeš pozrieť cez budovy a pamiatky, alebo cez príbehy. Príbehy mám rada, voľba je jasná.

Skvot (squat) – to je miesto – väčšinou stará budova, neobývaná, o ktorú majiteľ neprejavuje záujem alebo sa v nej nevyskytuje, takže tam môžu prespávať ľudia bez domova. No, nie že “môžu” – ale že dá sa tam dostať a nik ich nepríde vyhodiť.

V takom sme boli pozrieť.

 

Existuje občianske združenie, alebo neviem ako sa volá v čechách tá právna forma, ale teda taká organizácia, čo pomáha ľuďom bez domova. Títo ľudia tu pracujú ako sprievodcovia po Prahe. To im pomáha ostať bez závislostí, získať pracovné návyky a aj si privyrobia. 

Volá sa to Pragulic.

Každý zo sprievodcov (ľudí bez domova) má prehliadku vystavanú na jeho osobnom príbehu. 

Ukáže vám miesta, ktoré jeho život ovplyvnili a boli alebo sú jeho súčasťou. Plus vám trochu porozpráva o súvislostiach napríklad jeho príbehu s tým, ako to v Prahe v tej ktorej oblasti “chodí”. Vy si na ich webe vyberiete sprievodcu, navolíte dátum, zaplatíte a potom idete s ním na prehliadku mesta.

Tento článok nie je sponzorovaný a nemám v úmysle predávať vám ich. Rada by som vám popísala dva príbehy, ktoré sa mi stali na prehliadke Prahy so sprievodcom od nich. Ak sa rozhodnete, že si to dáte aj vy, úplne vás v tom podporujem. Ale naozaj neviem, či budete spokojní. 

Ja som bola. A už som ich zažila dvakrát.

Prvý bol ešte pred pár rokmi. Sprievodca má rád vláčiky. Keďže v zime prespával na staniciach a nemal tam čo čítať – čítal cestovné poriadky. Pozná naspamäť skoro všetky príchody a odchody vlakov v Prahe, z a do Prahy. Má vláčiky rád. Zobral nás takou “ančou” na kopec. “Anča” – to je jednovozňový vlak ktorý chodí medz dedinami.

Táto Pražská “Anča” nás vzala na kopec, ktorý sa volal Cibulka. 

Tam ti žil taký aristokrat, ktorý počas napoleónskych vojen prišiel o kniežatský titul a potom sa kvôli jeho navráteniu dostal do sporu s Vatikánom. Tí ho nahnevali tak, že sparodoval ich zvyky, ale veľmi citlivo. Choďte si to pozrieť naozaj a určite. On bol veľmi vzdelaný, zrušil v jednej oblasti trest smrti, zaviedol povinnú školskú dochádzku, osadili hromozvody. Bol nadaný aj hudobne a traduje sa, že bol veľký romantik. V tom parku totiž dal (okrem iného) postaviť zrúcaninu.

Áno, správne. Kaštieľ tam bol, ale taká zrúcanina, kde sa prejde s milovanou osobou pri západe slnka, to by sa zišlo. Dobre, postavíme. A postavil si zrúcaninu:D

Keď schádzate z kopca už do mesta je tam posledná socha so svätcami – ale keďže spor, ktorý sme si spomenuli vyššie, stále trval – on týmto svätým povymieňal ich symboly. Sú tam sochy svätých ale Katarína má Antoníčkov symbol, ten zase Vojtechov a takéto… Decentnosti:D

To ste o Prahe vedeli?

Pred touto prehliadkou ani ja a dokonca aj človek, ktorý v Prahe žije a bol na prehliadke s nami a býval kúsok odtiaľ to videl celé prvýkrát.

 

Cesta späť viedla okolo výkupne zberných surovín. Pred ňou sme zastavili a sprievodca nám hovoril, že tu vykupujú papier aj za 80 halierov za kilo a tak si privyrábajú, pozberajú odpadky... 

Okolo šiel pán zo zberne surovín, v rukách zvieral pár drobných a kričí na nášho sprievodcu: “Roberte ahój, ahój Roberte jak se máš.”

Robert nereaguje a pokračuje vo výklade otočený k nám.

“Ahój ahój jak se máš?”

Robert sa naňho otočí a s vážnou tvárou vraví: “Promiň, nemúžu, já tady pracuji.”

Otočí sa naspäť k nám a pokračuje vo výklade. Ja schovávam slzy za slnečné okuliare. Ešte nikdy som nepočula človeka povedať s takou hrdosťou vetu: “Nemúžu, já tady pracuji.”

Strašne ma to dojalo. Hovoril o práci ako o niečom, na čo je hrdý. Povedal tú vetu rázne, dokonca trochu zdvihol bradu keď to vravel. Viete, čo myslím?

My za akú samozrejmosť to niekedy berieme. A niektorí špecialisti sa ešte aj na ten fakt vedia posťažovať. On - pozri. On nám ukázal, čo je to radosť mať prácu.

 

Tento rok sme vybrali sme iného sprievodcu, lebo stratégia je, ísť vždy s niekym iným.

Povedal nám o nočnom živote, o veciach, ktoré nevieš ani o Bratislave. O takých na hrane aj o takých smutných. Ako ľahko do nich padneš. Býva pod mostom. Aj tam nás zobral. Po ceste okolo železničného starého depa – to je ten skvot. A potom k nemu “domov”. Bývajú asi ôsmi pod jedným železničným stĺpom. Majú tam poriadok, čisto a pred stanom alebo pred matracou každý aj rohožku, na nej papuče.

Pýtali sme sa, či ich odtiaľ policajti nevyhadzujú. A on že: “máme dohodu, nesmie tu byť hluk a bordel a môžme tu ostať. Dokonca keď sú najväčšie mínusy v zime, policajti nám niekedy donesú teplý čaj v termoske.”

 

My sa otočíme okolo seba a vieš čo? Tam okolo toho starého železničného depa a pod tým mostom, kde spávajú ľudia bez domova, a celú cestu tam aj naspäť, bolo hádam len zopár kusov  odpadu na zemi za celý čas. Nič. Bolo tam čistejšie ako na priemernej Ružinovskej ulici. Lebo taká je dohoda.

Kým to udržia čisté, môžu ostať.

Možno sa od nich aj my máme čo naučiť. Napríklad v tejto téme.

 

Keď sme to rezervovali pýta sa ma kamoška: “Na ktorý deň to mám dať? Podľa predpovede môže byť zamračené. Vieš, aby nepršalo, čo potom s tou prehliadkou bude.”

Pozeráme chvíľu na seba, potom si uvedomíme absurdnosť tejto otázky. Oni žijú na ulici. Bez prestávky a bez ohľadu na počasie. Prší, sneží, spia, bývajú a žijú na ulici. Za každého počasia. Kvôli mrholeniu to asi pre paničky nepresunú.

 

Celkom si po návrate z takejto prehliadky zas chvíľu vážiš “obyčajné” veci. Taký kopanec to je, že haló, toto všetko máš.

Toto všetko máme.

Dobré to je.

 

Vy by ste mi čo odporučili vidieť / pozrieť si tam nabudúce? Nejaký dobrý tip? 

Krásny týždeň vám prajem