Pravdu a nič len pravdu. Ako to zvládame?

Napísala mi jedna kamarátka: “Ako sa máš? Ale tak reálne, nie tak nadnesene, ako v článku, lebo dobretoje.”

Trafila.

Píše sa mi teraz ťažko. Aj preto, že nič extra nezažívam, žiadne interakcie s ľuďmi, asociácie, nápady na články. Ale aj preto, že tam nechcem ísť. Do svojej hlavy. Vyhýbam sa tomu. Neviem, čo by som tam našla. 

Trochu sa toho asi aj bojím.

 

Fotky sú všetky z rovnakého miesta, len v rôzne dni. Sem chodím na izolovanú karanténnu rúško - prechádzku.
Same, same, but different. 

Na situáciu sme si zvykli.

Fungujeme zotrvačnosťou. Zo dňa na deň. Z rozhovorov sa nám vytratili plány na budúci týždeň aj na leto – lebo žiadne si teraz netrúfame robiť. Nevieme, ako bude. Hovoríme o tom, čo bolo. O minulosti, o tom, čo sme dnes robili. A varili:D

Ozaj, šúľance niekto nechystáte? S makom?

Pozdieľame si mémy a humor k téme, tomu slovu na "K/ C" sa snažíme v rozhovore úplne vyhnúť. Máme trochu odvahu hovoriť o tom, čo plánujeme na Vianoce. Najskôr. Dovtedy nerobíme plány. Také vákuum.

Na mojom zozname na chladničke bolo na tento rok veľa krásnych miest. 

Dve krajiny a štyri mestá z plánu som stihla. Jedno nečakane – pribudol piaty Bangkok ako prestupná stanica po ceste domov. Náhodou som sa ocitla v tretej krajine - Thajsku.

(Znie to ako začiatok pokračovania filmu vo štvorici po opici, nevadí:D)

Zvyšok môjho zoznamu bolo Taliansko. Hej, presne. Nevadí 2. Tie mestá a miesta tam budú aj vo vzdialenejšej budúcnosti.

Dobrý vtip som čítala, že: 

“Najbližšie keď pôjdem lietadlom ja asi budem tiež tlieskať, keď pristaneme.”

Komentár k tomu bol: “Ja budem tlieskať aj celý čas v lietadle, keď najbližšie niekam pôjdem.”

Aj ja. Celý čas, prisahám:D 

Nejako sme to prijali. Zvládneme. Máme ľahšie aj náročnejšie chvíle.

 

 

Vy sa ako opúšťate?

Lebo ja mám niekoľko úrovní opustenia sa:D

Konkrétne tri:

Prvá úroveň

Emócie sú zmätené, ale nie je to že vyslovene negatívne:D Je to len taká silná vlna, ktorá cítiš, že ide. Vtedy si pustím Mamma mia! Jednotku. To sa aj nasmejem, tancujem, aj si poplačem, aj si poplačem od šťastia. A Meryl Streep.

 

Druhá úroveň

Eat Pray Love. (Jedz, modli sa a miluj.) Julia Roberts, Javier Bardem. Taliansko, pizza. Tá pizzeria v Naples bolo jedno z miest na zozname na tento rok. Ona keď je v Taliansku (v tom filme) tak je sama a učí sa vychutnávať. Aj život, aj jedlo aj seba. A potom to Bali. Je to láska. Celé. Preplačem asi pol filmu. Najviac keď je v Indii.

 

Tretia úroveň – veľké finále

Madisonské mosty. Plačem od úvodných tituliek. Bez prestávky. A Meryl Streep. To je samostatná kategória úžasnosti. Netreba povedať viac. Úplne sa opustím a nechám si to doznieť až kým neskončia záverečné titulky.

 

Filmy sú z kategórie "romantické" - ale o to vôbec nejde. Ide o to, že spúšťajú ten vodopád emócií čo v sebe držíš. Prepláchneš a zas chvíľu dobre je.

Aj vy máte také filmy? Ktoré máte vy? Dajte, rozšírim si repertoár pre prípad potreby:)

 

 

Milá Marcelka,

Takto sa mám. Ďakujem za tú otázku. Nechcela som to sem pôvodne takto priamo písať, lebo aby som sa neopúšťala na Dobretoje. Lenže ty si mi položila tú otázku na rovinu.

Pomohla si mi pozbierať odvahu a priznať, ako to naozaj je. Vďaka. 

Je to takto.

Povedala som si, že to možno treba napísať. Aby sme sa navzájom nevzdialili. Aby sa medzi nami nevytvorilo vákuum. Aby som vám povedala pravdu. Na rovinu. 

Lebo nech rozmýšľam ako rozmýšľam, nie je to podľa mňa hanba. Ani to nie je že vyslovene „zlé“. Len tak o tom nejako zvláštne mlčíme. Takže, ak sa náhodou podobne má ešte niekto, možno mu dobre padne vedieť, že v tom nie je sám /sama. Aj keď to nevieme pomenovať.

Nebudem to na silu obchádzať a tváriť sa, že nič. Ale zase - nebudem sa sťažovať. Naozaj nemám na čo.

 

Lebo vieš čo?

 

Moji blízki sú zdraví.

Mám kamku v Košiciach, ktorá mi poslala domov kuriérom knihu, lebo je zvedavá, čo na ňu poviem. Mám rodinu, ktorá mi pripravila mikulášsky karanténny balíček a nechala ho pred dverami. Ešte aj chrumky tam boli:D Mám rodinu, s ktorou si pravidelne zavoláme. Mám kamku, ktorá robí dobré burgre a robia roznášku. Moja záchrana. Aj dnes.

Mám kamku, ktorá sa každý deň opýta ako sa cítim.

Mám aj kamku, ktorú zastihla karanténa keď bola na služobke. Takže keď sa vrátila, izolovala sa bez dieťaťa. Volali sme si a rozprávali o ponožkovej párty, ktorú sme mali medzi sviatkami cez Vianoce aj s jej dcérou. Mňa to teda celkom udržalo pri zmysloch. Každá z nás zavretá v komnate na opačných koncoch Bratislavy.

Babke som volala. Zdravá je. Deduš nie – ale vrátili sa mu trable s kolenom, konkrétne povedala: 

„Nemusíš sa báť, nemá tú korUnu.“

 

A mám aj takú kamku, ktorá sa ma opýta, ako sa mám - ale tak naozaj.

Dobré to je.

 

 

Držte sa. Zvládneme to♥