Prečo vlastne tých drakov chceme zabíjať? Viete niekto?

Občas strážim niekomu deti. V skutočnosti to robím preto, aby som s tými babami mohla pozerať donekonečna dookola “Frozen,” aby som mohla mať na hlave ružovú korunku a jesť lentilky.

Podľa farieb.

Teraz ideme jesť žlté. Dobre, ako povieš.

Z posledných výchovných úspechov sa pochválim tým, ako som naučila jednu dvojročnú ženu, na otázku: „Čo si prosíš na narodeniny?“ odpovedať „guči“. Ukameňujte ma, ale podľa mňa je to dobré. Keď to vyslovuje trochu prižmúri oči a „č“ je ešte ťažké, takže vyzerá naozaj zmyselne.

Veľká pani.

Niekedy strážim chalanov. A to je exkurzia do mužskej duše, mám vždy pripravený list otázok, ktoré spustím hneď ako rodičia vypadnú;)

 

Vieš, ja som veľa veciam v detstve nerozumela

Konkrétne asi miliarde vecí. A dodnes si pamätám, ako ma to štvalo. Že som prijala nejaké informácie, ale vôbec som nevedela, že čo akože s nimi, no. Zaspávala som a vôbec som nevedela, že čo táto vec znamená a kde má miesto a prečo. Lenže ani som sa neopýtala, neviem prečo.

A dnes vám o takých pár prípadoch napíšem, lebo aj múdre knihy hovoria, že s traumou sa vyrovnáte najlepšie keď ju date do príbehu:D

Konkrétne Maya Angelou a jej múdry citát: “There is no greater agony than bearing an untold story inside you.” – teda v preklade – "Nie je na svete väčšej agónie než niesť v sebe nevypovedaný príbeh."

Nie, žartujem, nebudú to traumatizujúce veci, veď zase poznáte ma.

Aký už len heavy burden si ja môžem niesť okrem toho, že ten basgitarista nezavolal:D Ozaj, táto veta nie je úplne v poriadku. Aj vy tak používate slová, že niekedy plynule anglické slovné spojenie? 

Dostala som za to nedávno aj pekne spätnú väzbu. Prepáčte, „heavy burden“ je v preklade ťažký náklad alebo ako ma nedávno dovzdelali mileniáli a zeniáli a xeniáli, „naloženka“. „Naloženka“ – má niekoľko významov. Je to buď to, že máš riadne naložené alebo aj to, keď je niečo naozaj pekné. Napríklad máš naozaj pekný kabát, tak ti povedia, že ten kabát je „naloženka“.  

Pokus o návrat k myšlienke, ktorá niekde na začiatku naozaj bola?

Aha, no, takže nemusíte sa báť vážnych tém:D lebo veď dobretoje. Ale zase ako dieťa ťa dokáže riadne traumatizovať aj totálna volovina, držte si klobúky:D

 

Prvé, čo sa mi ťažko nieslo, bol Malý princ

Prepáčte. Ja viem, že on je malý a tým pádom si myslíme, dospeláci, že je to dieťa a je to pre deti. Nie je. Už som vám raz aj písala o tom, že sa pekne rozčúlim, keď tú knihu vidím v kníhkupectve v oddelení detskej literatúry, lebo ako? Prečo?

Nerobme im to. Ja vám poviem, čo sa stalo. Poviem vám to. Len na dvoch príkladoch a potom si to vynásobte.

Vieš ten, čo zasvecuje a zhasína lampu? Lenže planéta je taká malá, že robí stále dookola len to? Na rebrík – zasvietiť – na rebrík – zhasnúť? Veď krásna metafora to je. Ak si pripravená ju pochopiť. Nie ak máš zopár rokov a naozaj vnútri v srdiečku riešiš, že ten ujo sa ani nenapapá ani pusu nedá žene lebo musí stále tú lampu zasvecovať a zhasínať a potom úplne ťa to dojme a rozľútostí lebo aký je už toto život a nevieš mu pomôcť a rozplače a úzkosť máš.

Prisahám presne vám poviem do akých obliečok som plakala keď som z tohto dôvodu nevedela zaspať.

Druhá a vôbec nie posledná je, že tie baobaby. Rastú. Majú veľké korene. A prerastú celú planétu. A toto ako dieťa unes. Že tu rastú nejaké mega obrovské stromy a všetko to tu prerastú a nevieme to zastaviť a nebudeme mať kde žiť. Treba viac povedať? Veď ja som mala radosť ako decko keď rúbali stromy. Lebo som si myslela, že to nás zachraňujú pred Baobabmi. Čo taká Gréta, tá v tom má jasno, ale ja som to mala naopak, vieš čo myslím? 

Čítavali nám to v škole v družine. Mali sme si pri tom kresliť. No, tie kresby by som chcela vidieť, musia to byť riadni démoni:D

A potom tá líška a ten vzťah k ruži ale to už nekomentujem. To ako malé dieťa len nerozumieš a nevieš čo s tým. Veď nedávajme im metafory zbytočne, to všetko má čas.

Dnes tú knihu naozaj milujem, ale kým som ju vôbec prvý krát otvorila to trvalo dlhé roky.

Prosím, nečítajme tieto veci deťom. Aj keď, zase, čo ja viem:D Veľmi pravdepodobne dnes už deti vnímajú úplne inak.

Neviem nič, ale povedala som vám to, je mi lepšie:D

 

Druhá, ktorej som nikdy nerozumela je, že „zlá kráľovná“

Lebo veď ako môže byť zlá, keď je kráľovná? Veď prečo ju ten kráľ má za manželku v kráľovstve, keď je zlá? Nemohla byť zlá vždy, lebo by nebola kráľovná.

Ale prečo ten proces bol inak? Napríklad väčšinou je pointa rozprávky, že princ je teda truľo alebo princezná je šiši a potom sa niečo udeje, oni to pochopia, zmenia sa lebo dostali lekciu a potom je svadba a oni sú kráľ a kráľovná a už sú múdri a všetci sa tešia.

No, lenže, prečo to teda pri ich rodičoch bolo inak? Ako sa mohlo potom stať, že títo sa nepoučili a sú zlí kráľovia alebo zlé kráľovné?

Chápeš? Ja nie. Dodnes.

Najviac mi pomohla jedna rozprávka až pred pár rokmi. Snehulienka z roku 2012. V origináli „Mirror mirror“. Julia Roberts tam hrá „zlú kráľovnú“. Och, to si dajte. To je ublížené srdenko. No. Potom aj „zlú kráľovnú“ vieš ľúbiť. Lebo jej rozumieš. Teda, aspoň trochu viac než doteraz. A celé to zrazu dá zmysel.

Lenže, to už máš skoro 30 keď sa ti vyskladajú „zlé kráľovné“. To je asi dosť neskoro. 

Neviem.

 

Tretie – lebo rozprávková téma, takže tajomstvá musia byť tri:)

Drak.

 

Vieš, ja som nikdy nerozumela, prečo drakov treba zabíjať. Lebo boli veľkí a silní? Niekto tvrdil, že oni boli zlí. Lenže vo väčšine tých rozprávok vôbec nevedeli hovoriť. Čiže ako sme mali vedieť potvrdiť, že tento drak je zlý? Keď nehovoril?

Chŕlil oheň. Áno. Lenže ty si drak, ty už si sa narodil s tým, že chŕliš oheň. S tým nič neurobíš a nijako ťa to ako osobnosť draka nedefinuje, to je fyziologický predpoklad predsa.

Drak uniesol princeznú.

Veď to sa vždy muselo stať. Veď keby drak neuniesol princeznú tak by princezná bola stále rozmaznaná a šiši a princ by bol stále truľo a nič by sa v tom živote nezmenilo všetko sa stalo len vďaka drakovi. Drak bol v našej „mytológií“ múdry starec o ktorom si všetci mysleli že bol šialený ale on Ti v podstate vždy najviac pomohol.

A nikdy ho nebolo treba zabiť, normálne len ukáž mu že už niesi truľo, on ti vráti princeznú a pôjde si ďalej po svojom.

Som o tom presvedčená. Najviac.

To, s čím som ako dieťa „bojovala“ bolo, že som nerozumela, prečo má byť drak zlý. Prečo ho treba zabiť. Vôbec. S drakmi sa podľa mňa treba kamošiť. V našej kultúre som tomu dlho nerozumela. Potom vyrastieš a začneš si čítať o iných kultúrach. O takých, kde drak je aj dobre. A ty si to nejako upratuješ, lebo veď tušila si, že je dobre. 

Len stále ti niekto vravel opak.

My to máme tak nejako čudne v tej kultúre. Drakov zabíjame. Len preto, že sú veľkí a silní a nerozumieme im, tak sa ich bojíme. Podľa mňa sú aj múdri. My sa od nich môžme aj učiť. Môžme sa aj skamošiť. Tak mi to vyšlo. Jasné že to nejde hneď. Za drakom nemôžeš prísť a že „čau buďme kamoši“. Lebo ťa spáli. Aj on sa ťa bojí predsa. Môžme toho draka pozorovať a pozerať ako sa on rozhoduje. Kedy chŕli oheň. Lebo on vie aj lietať. A silu, silu má obrovskú. 

Lenže nám povedali odjakživa: veľké a silné, treba sa báť a zabiť. No, skús si to aplikovať aj na iné situácie. Aj na život tak celkovo. Netreba vždy so silnými bojovať. Ani s drakmi. Skús spoznať, neviem. Skamošiť sa s tými svojimi "drakmi", ktorých sa možno aj bojíš. 

Prihováram sa týmto za všetkých drakov sveta. Skúste to s nimi;)

V živote mám prepletených veľa drakov. Jeden z nich mi už pár rokov celkom starostlivo kryje chrbát.

Raz, keď som mala také ťažšie obdobie, pomáhal mi kamarát. On mi napísal pamätnú vetu. Často si ju hovorím, keď mám z niečoho obavu alebo sa bojím, že ma to prevalcuje. Možno je to už aj desať rokov, alebo viac. 

Napísal: „A potom uvidíš, aké to je, mať na svojej strane draka.“

A ja ešte vôbec neviem veľa, ale už asi tuším. A mám.

Skúste.

Dobré to je.

 

Povedzte mi, vy ste mali z detstva takéto, že ste tomu porozumeli až ako dospeláci? 

Čo také?

Pekný týždeň.