Privítajte chaos, je to iná forma poriadku


Na Kube mali taký nápis – akože citát na kúsku plechu? Bolo to pripevnené na skrinke v obývačke. Tak veľmi sme sa na tom smiali. Bolo tam napísané:

“Privítajte chaos, je to vyššia forma poriadku.”

 

Konkrétne som si to vysvetľovala tak, že bol alibizmus tamojšieho systému povýšený na akože megapravdu. Zabávali sme sa na tom úplne najviac, aj v kontexte tých reálií, ktoré tam žili, že ako aj sami seba presviedčajú, že ničnefungujúci neporiadok v krajine ešte pasujú za “nadporiadok.”

 

Nepochybne sú v živote situácie, kedy tomu ale potrebuješ veriť. Aspoň trochu. 

Vysvetlím.

 

IMG_7457_ajpg

 

Považujem sa za človeka bez predsudkov. 

Veľa situácií, ktoré niektorí ľudia riešia, naozaj asi vďaka dôslednej výchove – neriešim. Farbu, náboženstvo, orientáciu, veľa iných tiež. To sú ale základné veci. Teda, pre mňa základné. 

Keďže sa považujem za človeka bez predsudkov, niektoré situácie ma dostanú do pomykova.

 


Napríklad to, keď som začala žiť život ako blondína. 

Mnohým z vás som tieto skúsenosti neveriacky opisovala. Mne by nikdy, naozaj nikdy nenapadlo, ako veľmi často a veľmi inak pristupujeme len na základe tohto faktu k ľuďom. Neviem, či ku všetkým. Viem spoľahlivo, že ku mne (k žene blondíne?), áno. To, že sa ku blonďavej mne správa cudzie okolie inak ako predtým, je proste fakt. Užívam si to, baví ma to. 

Prekvapuje ma, že je to iné. To áno. Nemám záver. Iba ten, že okolie sa správa inak ku blond ako sa správalo k tej istej mne, keď som bola bruneta. Je to okolie. Neovplyvním. Nechám tak. Neviem povedať, či to robím aj ja.

Viem ale na základe aktuálnej situácie popísať stret s absolútnym predsudkom, ktorý som si ja dlho žila. Dobehol ma v posledných mesiacoch.

 


Vždy som bez váhania vedela rozhodnúť.

Také tie bežné denné záležitosti. Čo si obliecť, čo jesť, kam ísť, ako sa tam dopraviť. Vždy som sa čudovala, keď som stretla človeka, ktorý nevedel. Váhal, dlho sa rozhodoval o maličkostiach. Pre mňa vždy: veď to rozhodni a s následkami sa potom popasuješ, to je najmenej. Alebo to rozhodneš znova a opačne, veď o nič nejde. Nerozumela som, načo je to komu dobré rozmýšlať o výbere z jedálneho lístka tak dlho a diskutovať o tom. Alebo vyberať varnú konvicu do kuchyne týždeň. Farba sedí, cena dobre, beriem. Ale niektorí ľudia – nie. Rozmýšľali, váhali, nerozhodli hneď.

 

Akceptovala som to, niekedy som sa pousmiala a povedala si “to by som naozaj nechcela, v takýchto veciach stáť a váhať.”

A pozri. Je to tu.

 

IMG_7458_ajpg

 

 

Proste v tom teraz lietam. Najviac. Neviem nič.

Neviem si vybrať šaty. Ja? Človek, ktorý vždy presne vedel, čo si kedy ako oblečie, ako to bude vyzerať a aké budú koho reakcie. Tak ja si neviem vybrať šaty. Neviem ako sa učesať. Neviem mejkap, ani šperky. Slávnostný stajling je projekt, ktorý ma vždy bavil a vždy som sa na tie chvíle, keď sa tým budem zaoberať naozaj veľmi tešila. Lebo som to vedela rozhodnúť a potom naplánovať, zmajstrovať a obliecť a wau.

Teraz? Idem to vymýšľať a plávam v nerozhodnosti. Absolútnej.

Niekto to tak má celý život. Ja teraz. Nepoznám to.

Som z toho zmätená.

 

Jedlo

Neviem, čo chcem jesť. Neviem, na čo mám chuť. Zo zvyku kupujem šalát, avokádo, citróny, pomaranče, kiwi, olivy a parmezán. Zo zvyku. Jem to zo zvyku. V časoch, v ktorých sa zvykne jesť. Nemám na nič chuť. Neviem, prečo mám také malé hodnotenie na Uberi. Sníva sa mi o tom, ako meškám a uber už čaká dole. Potom nasadnem a viem, že šofér mi strhne body na hodnotení.

 

Auto

Po návšteve u kamošky mi volá a pýta sa: “Nevieš, kde ostala malá honda?” a ja že “Neviem.” Lenže v skutočnosti naozaj začnem rozmýšľať, či som ju nezbalila. Idem pozrieť do ľadvinky, či tam nie je. Naozaj? Prečo by tam bola? Prečo by si si brala angličák do ľadvinky, do ktorej sa nevojde? Od malého chlapca? Prečo? Neviem, ale idem sama seba radšej skontrolovať.

 

Všetko

Prídem na nechty a neviem, čo chcem. Keď už naozaj treba urobiť rozhodnutie, spravím ho a dám zadanie. Po štyroch nechtoch sa opýtam, či to môžem zmeniť. Môžem. Spilníkuje a začne znovu. Dokončí. Prídem na druhý deň a chcem to zmeniť. Na ten prvý nápad.

 

Vydržala som tri dni bez čokolády. Za odmenu vieš, čo som si kúpila?

Presne. Prídem domov, vykladám nákup a pozerám na tú Milku, že: “To naozaj? Toto si si kúpila za to, že si vydržala bez čokolády? Čokoládu?”

 


IMG_7466_ajpg

Ako máš byť rozhodný, keď hore vľavo sa ide rovno vpravo?


 

Neviem odpovede na otázky, ktoré som celý život vedela bez váhania.

Neviem, či mám radšej mačky alebo psy, mandle alebo lieskovce, zelené alebo čierne olivy, červenú alebo ružovú farbu, Brad Pitt alebo Keanu Reeves…

Celý život tím Angelina. Dnes sa pristihnem pri tom, ako som do Jenifer Aniston. Toto je vážne. Situácia je vážna.

 

Mne sa toto nestáva. Nikdy sa mi to nestávalo. Vždy som presne vedela, čo pre seba chcem. Vždy som vedela rozhodnúť. Aj hlúposti aj zásadné veci. Lebo veď aj zdanlivé hlúposti sú pre niekoho zásadné veci.

Teraz neviem urobiť malé denné rozhodnutia.

Viem, že niektorí z vás to tak majú celý život. Niektorí z vás majú takú povahu a ja vás mám takých rada. Je to tak úplne v poriadku. Prečo o tom píšem je, že pre mňa je to naozaj nová situácia. U vás to beriem, že takí ste, ale u seba to hejtím. Nepoznám ten stav, keď si neviem vybrať. Alebo keď sa neviem rozhodnúť. Lebo som si vždy presne vedela vybrať. Teraz zažívam, že neviem rozhodnúť. A rovno vo všetkom, aby nebolo málo:D

 

Zistila som, že si to mám za zlé.

Normálne sa chcem na seba hnevať, že čo si už jak toto, veď sa rozhodni, veď to nie je atómová fyzika. To je tá facka. 


Neviem s istotou povedať, či vnímam rozhodnosť ako "lepšiu" a nerozhodnosť ako "horšiu" - ale podozrievam sa z toho:D Lebo teraz, keď prežívam to druhé, cítim sa zle. Neviem, či je to tým, že to považujem za "horšie" alebo tým, že je to pre mňa neznáma situácia. Ak je to ale tým, že niekde vzadu je to podľa mňa "horší" variant, práve som sa pristihla pri predsudku. 

Panička sa pristihla pri čine. 

Tak sa teraz učím žiť s tým, že to nie je vôbec horšie. Prijať to. Že to tak je a je to v poriadku. Nejde mi to. Ešte sa na seba za to niekedy hnevám, že neviem vybrať, rozhodnúť, zaujať stanovisko. Je to pre mňa ťažké. Veľmi. 


Viete koľko ťažkých otázok denne dostanem?:D

"Našťastie" málo, lebo sme sa - my ľudia - zabudli pýtať. Inak, toto si tiež všímam teraz veľmi intenzívne. Že keďže som v situácii, keď som ostražitá na otázky, lebo neviem, či na ne viem rozhodne odpovedať, si uvedomujem, že my sa vlastne jeden druhého strašne málo pýtame. Niekedy aj pár dní medzi ľuďmi akože v intenzívnom kontakte a nedostaneš žiadnu otázku. Ani jednu. Naozaj.

To je pre mňa v momentálnej situácii celkom dobrá správa:D Ale pre ľudstvo je to tak celkovo dosť zmätočná správa. 



IMG_7467_ajpg

Alebo hore vľavo znamená rovno dopredu?




Na nedávnej párty, kde som bola pozvaná, sa stalo toto:

Stojím tak bokom, s výhľadom na všetkých, v ruke drink a pozerám len okolo seba. Prišiel chalan. Slušne podal ruku, predstavil sa, povedal od koho tam je (ako sa tam ocitol) a pýta sa: “A ty si kto?”

Chalan, ty si tuším trafil:D Dobrá otázka.

Počuj, ja som normálne ostala pozerať do zeme a rozmýšľala som nad tou otázkou. Usmiala som sa naňho, povedala som svoje krstné meno a to bolo všetko. Nevedela som mu s istotou povedať o sebe nič viac. Nevedela som.

Odvtedy mi tá otázka hučí v hlave. V nekonečnej ozvene.

 

  IMG_7475_ajpg

 

Čo s tým?

Trvá to už pár mesiacov.

Najskôr som z toho mala stres a veľmi som sa za to na seba hnevala. Teraz sa učím a skúšam to prijať ako novú situáciu. Skúšam prijať, aké to je, niečo o sebe nevedieť a nemať schopnosť niečo rozhodnúť. Alebo všetko nerozhodnúť. Je to ťažšie ako sa môže zdať.

 

Pre mňa teda teraz panuje “chaos”, no zvykám si, že to je len iná forma poriadku:D (Pozri, premostila som na úvod, nebola tam tá historka len tak)

Neviem presne povedať, či "vyššia" - ako hovorí pôvodný citát (“Privítajte chaos, je to vyššia forma poriadku.” ) Rozhodne je iná. A môže to byť - ako zisťujem - forma poriadku.

 

 

Neviem teraz nič. Len jedno viem. Že dobré to je.

Je. Lebo keď máme možnosť riešiť takéto veci znamená to, že máme všetko ostatné. Toto sú už len také “panské huncútstva” a úvahy. A je veľké, že žijem vo svete a žijem život, v ktorm si môžem dovoliť venovať čas a sily takýmto zamysleniam.

 

Ďakujem vám, že ste tu so mnou. Prajem vám pekný, kľudne aj nerozhodný, týždeň.

Dobré to je.

 

Ozaj, a vy ste ktorí? Rozhodujete sa rýchlo a ľahko? Alebo dlho dumáte?