Roman na pokračovanie, časť 4. - Jana cvičí

„Ale nie som namaľovaná a mám tepláky. Zvládneš to?“

Kričí na mňa z desiateho poschodia.

„Jasné, že to zvládnem. Počkám tu. Daj si aj šál, je zima.“

 

Balkónové dvere sa zatvorili. Tresklo to na celé sídlisko.

Čakám dole na Janu. Ideme spolu venčiť Nádej. Sme v rámci jedného okresu, čerstvo otestovaní, vonku a budeme od seba 3 metre a respirátory. Tak aspoň venčiť môžeme ísť. Budeme vonku, tu medzi stromami, v takom malom parku. To sa môže.

Keď dopisujem posledné vety predstavujem si, ako o pár rokov nebudú dávať zmysel. A Janine deti sa ma opýtajú: „To čo malo znamenať s tým „v rámci okresu“? To malo byť vtipné?“

Nie, to malo byť tak, ako to je.

A budem dúfať, že na to všetko zabudneme a že to budú absurdné vety. A že najbližších niekoľko desiatok rokov ich nebudeme potrebovať.

 

Jana vybehne zababušená von.

„Zasraná zima! Toto je peklo. Ako si máš všimnúť, že som schudla a cvičím a mám nové svaly, keď mám na sebe niekoľko vrstiev oblečenia, ha?“

Usmejem sa a nadhodenú tému chápem. Reagujem tak, ako dobrý priateľ má:

„Hneď som si všimol. Líca ti spadli. No hovor, čo robíš? Ako sa to stalo? Dúfam, že zdravotne je všetko v poriadku a že je to dobrovoľné a kozmetické chudnutie?“

Jana sa ukloní, ako keby práve prišla na pódium a chystala sa recitovať Hviezdoslava. Nadýchne sa a spustí:

„No veď vieš, ako sme v tej karanténe všetci najskôr pribrali, potom po pár mesiacoch sme sa namotivovali a schudli sme, potom sme zase pribrali, lebo veď aj Vianoce a zákusky a všetko. No tak teraz začíname zase po novom roku chudnúť, no. Ale nie je to zvláštne, že so začiatkom nového roku máš takú chuť niečo skončiť? Ja som skončila s niektorými potravinami.“

„Aáááá, takže je to stravou? Som čakal, že mi povieš, že si začala online cvičiť.“

 

Nádej sa mi pletie popod nohy a doniesla mi loptičku. Sadla si a čaká, kým ju pohladkám a riadne nahlas pochválim. Jana sa na ňu pozrie a zakričí:

„Nádej! Fuj to!“

Aj vy sa vždy trochu zle cítite, keď sa niekoho cudzí pes chce s vami hrať a majiteľ mu povie „Fuj to!“ Či len ja to beriem osobne? Čo som ja pre vášho psa fuj?:D

 

Jana sa na mňa pozrie, zdvihne obočie, nadvihne bradu a vraví: 

„No, ver alebo never, aj cvičím online. Prisahám, som už jedna z nich. Čo ti mám na to povedať.“

„A veď dobre pre teba. Hlavne ak si spokojná. Čo mi máš povedať? Povedz mi všetko. Chcem vedieť úplne všetko!“

 

 

 

„Ty, vieš, ako som kedysi mala toho kamaráta, čo bol kulturista?“

„Neviem. Ekskjúzmi, toto ja o tebe neviem?“

Tak mi to Jana celé porozprávala.

„No, tak bola som raz na súťaži. V kulturistike. Pozrieť. A to je úplne iný svet. Napríklad. To ty keď vojdeš do tej šatne, ktorá je v zákulisí, tak tam nenájdeš jedinú fľašu vody. A to je divné. V šatniach na štadiónoch bývajú proste všade na lavičkách aj v šatniach vody. Nie?

Lenže oni nemajú. Oni nepijú pred súťažou vodu. Aj niekoľko dní. Všade sú prázdne poháre od džemu, vrecúška od piškót a valčeky. Džem a piškóty. To vraj cukrujú. Alebo také niečo mi hovorili. Aby sa im akože vyrysovali tie svaly, no.

Predstav si. Nepil si vodu tri dni, aby si bol odvodnený nech sa to vyrysuje. Vrcholový šport, obete a odriekanie. 

Zješ fľašu džemu a piškóty. Ešte tam boli tie valčeky. Vieš, normálne ako keď maľuješ steny v obývačke. Tak oni mali také tie menšie. Používali ich na to, aby sa natreli tým hnedým krémikom predtým než pôjdu na pódium.

A on prišiel a hovorí že zožeňte mi čipsy. A my že čo? Načo? Mal svalový kŕč. Takže soľ a škrob, či ako to bolo. Marí sa mi, že to bol dôvod.

Ale najväčšia chuťovka príde teraz. 

Tesne pred tým, ako vyjdú na pódium, vypijú malé šampanské. Vieš, tie malé dvojdecové fľaštičky? Tak to vyrábajú pre kulturistické súťaže:D A naozaj neviem, či si to dobre pamätám. Ale keď som sa na to pýtala povedal mi, že to preto, aby im vybehli na tých svaloch žily. Že tie bublinky a trošku alkoholu čosi spravia a potom máš na pekne natretom vyrysovanom odvodnenom tele svaly a na svaloch žily. A to je vraj dobre v takej súťaži, no.“

 

„A ty teraz chceš trénovať na súťaž?“ 

Pýtam sa úplne bez irónie. Lebo veď a čo. Ak by sa tak rozhodla, podporím ju. Akokoľvek.

„Nie nie, len na to teraz veľa spomínam. Vieš, že oni mali tak vymakaný úplne každý detail. Všetko mali pod kontrolou. Všetko, čo dali do svojho tela starostlivo zvážili. A presne vedeli, čo to spraví. Taká veľká pokora k tomu telu. Chrám. Toľko mám zameškané. 

Vieš, ja som do svojho tela hádzala mirnix-dirnix hocičo viac ako tridsať rokov. Akože preháňať to neplánujem, ale teraz som vyradila tri potraviny a vidím obrovský rozdiel. To si predstav, aká veľká vec to je, keď presne vieš, čo do svojho tela kedy dáš. Mám k nim rešpekt. Strašnú pevnú vôľu to chce.“

„A on ťa trénuje?“ 

 

Povedala mi všetko. Tak som sa dozvedel, ako našla trénera, ako cvičia, ako často, ako sa postupne pridávajú aj deti.

„Ale ty vyzeráš, že si naozaj dobre.“ 

A toto som nepovedal, lebo som kamoš. Naozaj vyzerala veľmi spokojne. A výborne.

„Som. Napriek všetkým dôvodom, pre ktoré by sme nemali byť. 

Sme zdraví. Mám prácu. Šibe nám doma. Nikam sa nedá ísť, len párkrát za deň venčiť, tu tie dve kolečká. Decká nevideli rovesníka ani neviem už ako dlho. Hľadáme, čo s tým. A toto, ja neviem. 

Je to asi tými hormónmi, čo sa ti vyplavia, keď sa hýbeš. Alebo tak. Je nám lepšie. Viac sa usmievame. Aj hádame sa menej. A je to s tými deckami fakt sranda cvičiť.“

Rozlúčime sa bez objatí a bez cmuku do vzduchu, pri ktorom sa ti ale dotkli líca. Len si zakývame z tých troch metrov. Už sa strašne teším, keď bude táto doba preč. Budeme si ešte pamätať, ako sa to robí? S tými cmučkami do vetra a opretým lícom?

 

Jana vyzerá výborne. 

Podľa všetkého sa tak aj cíti. Budem sledovať, ako sa to vyvinie a určite vám dám vedieť. Povedala ešte, že má teraz svoje telo trochu radšej. A že sa na to pozerá inak. Lebo vraj predtým si myslela, že si telo a máš dušu. 

Teraz povedala, že si duša. A teraz máš chvíľu toto telo. A že sa oň začala teda starať, aby vydržalo čo najdlhšie.

Dobré to je, držte sa.

Váš Roman.