Roman na pokračovanie, časť 5 - O randení v korona časoch

"Počuj, mám otázku." - napíšem a nebojácne kliknem na "odoslať správu".

"Áno?" – reaguje hneď. Reaguje vždy hneď. Teda, ak jej nepíšete počas pracovnej doby. Alebo keď je na návšteve. Ale to väčšinou viem, že niečo má.

Zozbieram všetky zvyšky odvahy. Nádych – výdych. Skúsim.

"Ako sa teraz randí?" 

 

Chvíľu vidím tri bodky. Píše. Potom je ticho. Nič. Nič? Už boli tri bodky a teraz nič? Je to nezrozumiteľná otázka? Buď trpezlivý – opakujem si.

Na displeji zasvieti správa. Odpoveď.

„Ako vždy.“ 

 

 

„Si naozaj vtipná, ale to mi nepomohlo.“ – odpovedám.

"Volaj." - pípne mi okamžite v správe. 

Volám. Zuza zdvihne telefón a spustí:

„Na čo konkrétne sa pýtaš? No veď ako vždy. Akurát buď online alebo sa vonku prechádzate. Výhoda je, že do 8-mej si doma:D“

 

„Online?“

„Hej, akože veď raz tá otázka musí prísť.“ – hovorí.

„Aká otázka?“

„Že či sa stretneme s testom alebo si dáme drink online.“

„S testom?“

„Hej. Vieš, ako sme si minulý rok o tomto čase robili žarty, že keď sa stretneš s niekým prvá otázka bude, či má test?“

„Hej.“

"No. Presne tak to je. Akurát nečakáš na stretnutie. Ak sa máte stretnúť na rande vonku tak v ten deň, alebo deň predtým, idete na test. A pošlete si výsledok. Samozrejme, osobné údaje zaškrtáš. Veď sa ešte nepoznáte. Nedáš mu predsa rodné číslo a kód.

Takže ti príde obrázok výsledku niekoho testu, ale vlastne to znamená „Potvrdzujem stretnutie“.

Vieš?

Ako kedysi keď sa na pozvánky písalo RSVP. To teda podľa etikety znamenalo „repondésilvuplé“, ale my, čo nás to naučili inak, nikdy nedostaneme z hlavy „Ráčte sa vyjadriť, prídete?“ 

RSVP.

No, tak keď ti príde fotka výsledku testu, znamená to RSVP - potvrdenie rande. Je to vlastne celkom pekné. Niečo malé navyše, čo teraz pribudlo. Na tú správu sa tiež tešíš.

Koronoetiketa."

"A potom sa teda ide von, hej?" - odhodlane pokračujem v otázkach, nič ma nezastaví. 

"Presne. Potom ideš von a sa prechádzate. A do osmej si doma. Bože, čo by za to dala moja mama v puberte, keď nebolo toho, čo by ma dotiahol z vonku domov. A teraz pozri. Slušné dievča."

 

„No, ale keď ste vonku, tak to máte stále respirátory, nie?“

„Áno. Roman ty si dnes čo, detektív Oriešok? No dobre pýtaj sa všetko. A potom sa ja budem pýtať, že čo s týmito informáciami chystáš. Ďalšie otázky?“

„A to keď spoznávaš nového človeka ti to nevadí že má pol tváre zakrytej?“

„Vôbec. Dá sa na to zvyknúť. Ako na všetko.“

 

 

„Nie je dobrá alternatíva ísť k jednému z vás domov? Nemusíte mať respirátor.“

Zuza sa nadýchne a spustí. Ale toto ma prekvapilo, o tomto ja nerozmýšľam:

„Jasné. K neznámemu človeku pôjdem do bytu. Och. No dobre, ty si chlap a asi sa nebojíš, ale ja celkom hej. Radšej vonku a do osmej doma. A vlastne ešte to osobné stretnutie striedaš s online randením, takže poznáš jeho tvár. 

Videl si ju na obrazovke.“

„Ešte platí, že pusa sa dáva na treťom rande?“ – pýtam sa pre istotu.

„Jasné. Zmenila sa forma. Nie pravidlá. Keď sa ti páči, na treťom rande jej dáš pusu. Aby vedela. To je trochu blbé, ak je tretie rande online. Ale podľa mňa sa to ráta tak, že na treťom osobnom stretnutí. Online rande sa tam podľa mňa nerátajú. Lebo to je skôr ako telefonát. A telefonát sa predsa do randenia nikdy nerátal."

"A teda, prečo sa nestretávať u jedného alebo u druhého? Okrem teda bezpečnosti? Ak by to bol, čo ja viem, spoločný známy alebo tak?"

Zhlboka sa nadýchne a spustí:

"No lebo predstav si, že ideš na rande k jednému z nich. Prvé, druhé, alebo tretie.

Hneď si ho mám volať domov? Cudzieho človeka? Čo ja viem, či to nie je úplný psychopat? Vieš. Možno ani nechcem, aby do tretieho rande vôbec vedel, že kde bývam. Pandémia – nepandémia. Naozaj. Doma mám aj fotky svojich blízkych po stenách, vieš. Chcem aby to cudzí človek videl? A možno nechcem aby zo začiatku vedel, že kde bývam. Ja by som sa toho bála.“

„To mi nikdy vlastne nedošlo, ale hej, dáva to zmysel.“

 

"No veď vravím. A potom si predstav, že máš – hypoteticky – to prvé druhé alebo tretie rande u niekoho doma. To ako sa dá vo všetkej počestnosti, ak teda pusa má padnúť až na treťom rande?"

„Prosím?“

„No ja teda sledujem toto randenie v karanténach a lockdownoch a blekautoch už rok. Vo svojom okolí. A nepoznám nikoho, nikoho, kto by mal to rande u jedného z nich a prebehlo by vo všetkej počestnosti - tým myslím bez preskakovania krokov, keďže je prvé, druhé alebo tretie.“

„Jáj, chápem, jasné.“

 

„Lebo veď aj keď veľmi chceš. Ste u teba alebo uňho. Všelijako neštandardne sa to zvykne vyvinúť. No a potom ľahko prešvihneš aj tú ôsmu večer a musíš ho u seba uložiť, presunúť sa môže až ráno... 

Jedna komplikácia za druhou.

Pamätám si ako v prvej vlne začala randiť jedna moja kamka. Povedala, že presne dva či trikrát sa videli online a že potom hneď išli k nemu. Lebo to bolo vtedy ešte veľmi všetko pozatvárané na začiatku. On býval dočasne nie u seba, ale v dome, lebo bol s rodičmi aby im pomohol a nakupoval a tak.

Večer bol príjemný, témy sa nemíňali, na terase dobre, do bytu sa nenáhlila. Potom zrazu už bolo naozaj neskoro. Obaja mali pohár vína, taxíky nejazdili. Lebo v prvej vlne naozaj nejazdili až do mája, veď. Slušne ju uložil spať. Naozaj. Teda, toto je verzia, ktorú mám od nej, ale nemám dôvod jej neveriť.

Takže. Slušne ju uložil. 

Ráno ona ide na toaletu a ako z nej potichučky vychádza a zhasína ozve sa hlas. ´Ja som Maja´ (meno som zmenil, samozrejme). A budúca svokra jej podáva ruku. A ona teda, okrem štandardnej trápnosti, ktorú táto situácia má, že sa ešte nepoznajú, že jeho mamu vlastne stretneš neupravená, v jeho tričku a ráno, keď sa zakrádaš potichučky z toalety – tak ona vraj ešte v hlave mala že:

Ešte sme si ani pusu nedali a už sa poznám s jeho mamou. No a toto celé jej preblesklo hlavou za milisekundy, lebo ešte musela vyhodnotiť a rozhodnúť, že či pani Maji môže podať ruku. Je to ohrozená skupina. Nemala by som mať rúško?

Nejako to vyhodnotila, najlepšie ako vedela, povedala svoje meno. Maja sa opýtala, že či jej teda urobí kávu s cukrom, mliekom, alebo akú pije.

A už bolo."

 

„Niektoré situácie budú teraz asi prebiehať inak ako kedykoľvek doteraz, to hej.“ – smejem sa a pokúšam sa vyjadriť empatiu. Ale to, čo popisuje, znie veľmi reálne a veľmi trápne. Ale hej, také sa asi teraz stáva. 

Toto potrebujeme teraz naozaj? Och.

„Tak neviem, ja sa na to asi vykašlem. Toto nepotrebujem fakt. Potom, keď sa bude dať chodiť aj na kávu aj von aj dlhšie než do ôsmej. Možno aj do kina a do galérie. Potom sa tým budem zaoberať.“ – vravím rozhodne.

A ona že: 

„Ja neviem, Roman. Neodkladala by som to. Vieš. 

Tá fáza, keď vlastne správa od neho je prvá ráno a posledná pred spaním. Kde ti praje dobrú noc, ale ešte ste nerandili, takže tak inak. A potom ráno sa zobudíš a pozrieš hneď na telefón. Keď tam začnú byť správy od neho a ty trochu vieš, že to asi ide dobrým smerom.

Potom sa stretnete. 

A potom ideš domov. A máš totálne nervy, lebo nemôžeš mu po ceste z rande napísať ty prvá. Chceš. Najviac strašne chceš, lebo si v ňuňu roztopenej nálade, nad hlavou ti lietajú farebné motýliky. Ale čakáš, že či napíše on. A keď áno, tak vieš. Lebo obaja viete. Že vlastne keď napíše po tom, ako odíde z rande, že dobre je. Skáčeš od radosti. Lebo sa tešíš.

Tak s týmto by som nečakala. Ani by som to neodkladala. Prinesie to v tejto dobe často aj trápnosti, ale nech. Stoja za to."

 

Držte sa, postupujte opatrne, a dajte tomu možno šancu.

Dobré to je. 

Váš Roman.

 

P.S: Ďakujem za krásne fotky♥