Sme na Kube, časť štvrtá, Varadero.

Posledná. Už viete všetko:)

Už chýba len: čo sme videli v telke, aké sú tam palmy, kokosy, búrky, ľudia a vyvaľovačka na pláži s pieskom bielym a jemným ako kypriaci prášok do pečiva. 

A pelikány, to bolo niečo.

Nech sa páči.

 

 

Opúšťali sme Havanu, smer Varadero. Po ceste nám šofér aj niečo povedal o miestach, okolo ktorých sme práve šli.

Je tam miesto, ktoré kedysi slúžilo ako Kubánsky detský tabor. Po výbuchu v Černobyle ako prejav solidarity Sovietskemu zväzu Kubánci z tohto zariadenia spravili miesto na liečbu detí zasiahnutých následkami výbuchu. Posledný zdroj som na internete našla z roku 1995 a v tom sa uvádza, že sem priviezli a postupne liečili na 45 dňových pobytoch až viac ako 13 tisíc detí.

 

Prešli sme aj po najvyššom moste na Kube. Ujo hovorí: “pozrite sa dozadu” a my kukáme dozadu a nechápeme. Ujo sa opraví: “jáj pardon, pozrite sa dole, dole sa pozrite, nie dozadu. Prepáčte, tá moja angličtina.” No podarený. Sa tak snažil. Tak ľudsky. Šli sme aj cez mesto, ktoré ujo šofér povedal, že je jedným z najbohatších miest na Kube. Nemám dôvod mu neveriť, ale viac o ňom neviem, tak vás nebudem zavádzať:D

Cesta bola skoro celý čas popri pobreží. Výhľady pre bohov.

Opúšťali sme Havanu, smer Varadero, práve keď sa blížila tá búrka. Na konci minulého článku som vám písala, ako zaplavilo tesne po našom odchode niektoré ulice Havany. My sme to celé nejako “lízli” – akože nás to tak obkrúžilo a zažili sme to len trochu. 

Upresním.

Výhľad z balkóna, Varadero.

Po príchode a ubytovaní sme sa rozkukali, čo ponúka rezort. Ozvali sa domov, po dlhšej dobe offline, poslali prvé fotky tyrkysovej pláže do prebiehajúceho decembra tu na Slovensku. Trochu tam spŕchlo. 

Mali sme izbu s výhľadom na more. Taký tyrkys som ešte nevidela. 

Druhú noc, tesne po tej búrke, som si myslela, že more hučí najviac ako sa dá.

Už ste to niekto zažili? Že ste pri mori tesne po poriadnej búrke? Sedela som na balkóne a nechápala, že to je more, čo tak šialene hučí. Sila. Šum a hukot ale strašná intenzita. Úplne som si uletela ako sa Poseidon hnevá a kričí a ide urobiť poriadky. Absolútne chápem, ako na to môžu ľudia veriť. 

Celé Ti to pripomenie, ako naozaj maličký si.

Keby sa v tej chvíli more rozhodlo, že príde 30 metrová vlna, nepomôžeš si. Kričať tiež nepomôže, nikto by ťa nepočul, taký hluk to more robilo.

Naháňalo mi to strach. Ja sa aj tak celkovo mora bojím. Do vody idem max po kolená. Podľa mňa my sme suchozemci. A keď chodím do vody, tak si pýtam. Tam som hosť a neviem, ako sa tam mám správať. Teda, ja určite neviem, čo tie ryby nahnevá a čo nie, aj keby mi to hovorili, nerozumiem im. 

Vieš, čo myslím? To je ich svet. Môj je suchozemský.

Rešpektujem a neleziem im tam, keď netreba:D

Chápem, že to mnohí z vás asi majú inak. To je v poriadku. Veď ja netvrdím, že mám pravdu. Iba mne to takto vyšlo, tak sa podľa toho riadim. Ak to vám vyšlo inak, mňa do toho nič a nebudem vás presviedčať. Určite je to dobré tak, ako to je:)

Tá akože nenápadná búrka poriadne rozhučala more a boli veľké vlny. 

Teda, večer som si myslela, že to, čo vidím, sú veľké vlny. Ráno som pozrela a pochopila, čo sú to naozaj veľké vlny.

Utíchlo to celé za jeden a pol dňa, Aj počas tých veľkých vĺn svietilo slnko, akurát sme sa vyvaľovali pri bazéne a nie na pláži.

 

Okrem najväčších vĺn aké som kedy videla a mega hučiaceho mora som ráno videla ešte to, ako padali kokosy na zem. Len tak. 

Celkom ešte fúkalo a keďže všade okolo boli palmy občas sa stalo, že sme počuli tupý úder. To pod tou silou vetra spadol na zem kokos. Zdalo sa mi to síce celkom nebezpečné, ale deťom v rezorte sa zase zdal veľmi dobrý nápad hneď po páde jedného alebo viacerých kokosov naraz z palmy sa k nim rozbehnúť. Vzali ich, utekali s tým do baru aby im to ujo rozsekol, strčil tam slamku a oni cuckali kokosovú vodu.

Kokos, ako z knihy džunglí, že? (kokos v tejto vete nie je podstatné meno neživotné ale citoslovce prekvapenia:D)

Palmy na celej Kube boli najkrajšie, aké som zatiaľ videla. 

Také fotogenické, štíhle, hladké kmene a hore košatá koruna, málokedy dolámané listy. Tých tam bolo najviac. Ešte bol jeden typ. Taký čo mal pod korunou akoby imelo alebo čo. Červené bobule. Takéto. Foto vyššie.

Kategória fauna a flóra – ešte vám musím povedať toto. Okrem mojej najväčšej lásky – palmičiek a druhej najzaujímavejšej – padajúce kokosy, kokos. Videla som ešte tretiu vec, pri ktorej som na chvíľu prestala dýchať. 

 

Už ste niekedy videli letieť nad morom kŕdeľ pelikánov?

To je iná formácia. Prvý krát to bolo takto: ležíš na lehátku 23. decembra, nohy ponorené v bielom jemnom piesku a čítaš si knihu (túto vetu si najviac užívam). Zrazu to zbadáš. To letí za sebou veľa vtákov. Zdvihne ťa z lehátka. A oni idú tak asi pol metra za sebou v úplne rovnej čiare. Do 10 metrov od pláže takže je to blízko a vidíš jasne.

Je ich 16. Pohybujú sa veľmi tesne nad vodou, v takej gangsterskej formácií, 1 meter nad vodou a približujú sa k nej, vznášajú sa pár centimetrov nad hladinou. Letia za sebou v pravidelných rozostupoch. Chvíľu plachtia tesne nad hladinou vody, potom začnú aj mávať krídlami. Ako ich je tak veľa za sebou vyzerá to ako mexická vlna a celé to pôsobí tak koordinovane a komplikovane ale má to v sebe slobodu a ľahkosť. 

Na fotke a obrázku taký nič moc vták. Ale naživo je to láska. On je aj veľký aj ťažký a letí s takou ľahkosťou a až francúzskym šarmom. Doteraz som nechápala, keď o pelikánoch niekto básnil.

Už presne viem. Úplne.

Jasné, že to neodfotíš, lebo neveríš tomu, čo vidíš. Pozeráš, žmúriš, ostríš a nechápeš, že si jediná na tej pláži kto je z toho dojatý:D

Keď to vidíš na druhý deň znovu, okamžite vytiahneš telefón, lebo toto ti fakt nikto neuverí keď to nemáš na videu:D

Tak mám. Akurát druhá rodina bola menej početná, sú tu len štyria. V článku je foto. Foto je robená z videa, preto má zlú kvalitu a je rozmazaná. Video je na insta, tu je link. Koniec to bol. To by som dokázala pozerať nonstop. 

Nádhera. 

Živé pelikány takto plachtia.

 

Pri zázrakoch ešte zostaneme.

Na raňajky boli jeden deň medzi pečivom take čudá, čo vyzerali ako šišky. Opatrne som zobrala jeden kus na ochutnanie. Prisahám, že to boli šišky. Na opačnej strane zemegule v oddelení sladkého (moje obľúbené oddelenie každej reštaurácie).

Aj som sa chcela opýtať kto je tam cukrár a odkiaľ je, ale nechcela som byť Hujerová. Veď vieš, koľko ľudí sa ich tam také veci vypytuje? Je im to vôbec príjemné? Musia sa potom s turistami rozprávať smalltalky keď možno práve mali prvých 5 minút na vypitie kávy, ktorá už je od rána aj tak studená. A nedajú pokoj tí turisti. 

No, tak som dala pokoj, nech si pokojne tú kávu vypije. Veď ja zase bez tej informácie vydržím.

Keď som na večernom bufete v ten istý deň v oddelení sladké našla roládu, perníkový koláč a mrežovec, nebolo mi viac treba. Je jasné, že tu niekedy piekol nejaký slovák. Prepáč, nemusím sa ani nikoho pýtať:D

Šišky (nie donuty, šišky), perníkový koláč na plechu navrchu natretý džemom a mrežovec? Mrežovec mojej babky? Ako?:D

 

Trvá presne 13 dní bez budíka, kým ti zmiznú kruhy pod očami.

(Alebo 3 dni bez socíku a bez budíka. Alebo 3 krát sám doma v španielčine, neviem presne ktoré z týchto premenných mali na oddych zásadnejší vplyv.)

Po ceste okolo zrkadla ráno som sa uvidela. Potom mi to došlo, vrátila som sa, pozrela do zrkadla ešte raz. Mala som naozaj oddýchnuté oči. Taký úplne iný výraz tváre. Taký maš len pár krát v roku. Dostavil sa:) Tesne pred štedrým dňom.

 

V tomto hoteli bola medzinárodná – väčšinou Kanadská – klientela. Aj Rusi, Aziati, Nemci, zopár Čechov a dvaja Slováci – my dvaja:D

Tomu bol prispôsobený aj výber dostupných televíznych kanálov.

Celkom ma prekvapilo, keď v domácej relácií “Anima” pustili večer "A je to". Len tak, z ničoho nič. S tými pôvodnými titulkami aj všetkým. Druhý deň zase šla česká celovečerná animovaná rozprávka. 

Prekvapenia.

Vo Varadere sú niektoré televízne programy Kubánske alebo Španielske, a zopár aj pre tie národy, ktoré tu majú najväčšie zastúpenie. Zvyšok Kuby sa nedostane k satelitnému vysielaniu a majú len domáce kanály. 

Na domácom programe sme si pozreli Sám doma 1 aj 2, v španielčine. Niekoľko krát. Tiež tam chodí cez sviatky to isté dookola. 

Mi pobre anchelito dos, perdído en Nueva jork. Píšem foneticky, samozrejme, ale bolo to naozaj dobré v tej španielčine.

Na Kanadskom programe ma bavilo všetko.

Vieš, keď uvidíš záblesk z iného sveta? Takého, čo už niekedy aj strácaš vieru, či také niečo je možné?

To bolo ono. Počasie – prúd teplého vzduchu spôsobil, že niekoľko dní po sebe boli teploty okolo nuly, na niektorých miestach dokonca aj plus dva stupne. Potom teta pustí animáciu, kde ukazuje, ako sa ľad topí a slabne, keď je dva dni nula stupňov a potom požiada deti aj rodičov, aby sa nešli korčuľovať na jazerá, lebo kvôli tomuto je možné, že ľad bude mäkký a hrozí riziko, že sa prelomí.

Tomu hovorím správy s pridanou hodnotou a pozitíva.

Dorazila ma ale iná správa. V tom najlepšom zmysle slova doraziť. Televízne noviny. Moderátor sedí za veľkým stolom (ako u nás) vedľa neho vpravo hore je animovaný štvorček, kde je obrázok z reportáže, ktorú práve uvádza (ešte stale ako u nás). 

Je tam aj titulok tej reportáže.

Nejaká žena (meno a priezvisko) učí variť ženy zo Sýrie aby sa cítili v Kanade viac vítané. Presne v tom titulku bolo napísané: "Helping Syrian women to make them feel more welcome". 

Reportáž bola o žene, ktorá učí ženy z tejto krajiny, ktoré prišli do Kanady, variť z miestnych surovín. Učí ich aj variť rôzne trendy stravovacie návyky – ako vegan, bezlaktóza, bezlepková a iné kuchyne. 

Aby lepšie zapadli do súčasnej kultúry ich novej zeme.

Predstavila som si, či by u nás vôbec existovala možnosť chcieť, aby sa u nás niekto mohol cítiť vítaný. Nie ešte mu v tom pomôcť a na celonárodnej úrovni informovať. Motivovať tým ostatných, aby tiež niečo také spravili. Vieš, namiesto toho celého hejtu a šialeností tu u nás. 

Preblesklo mi hlavou v akých súvislostiach vídam slovo "sýria" v našich titulkoch. Priepastný rozdiel. Neopísateľný.

Kanada, podľa toho, čo o nej zatiaľ viem, je krajina môjho srdca. Akurát jeden malý háčik to má. Teda vlastne celkom veľký. Nikdy tam nie je teplo. Takže je možné, že sa tam nikdy nepôjdem ani len pozrieť. Ale všetko ostatné okolo vyzerá, že je presne to, čo ja v živote hľadám:D

Musím asi ešte hľadať. Ale už som blízko. Dvoch favoritov už mám. Buď vyberiem z tých dvoch krajín, alebo nájdem tretiu. 

Alebo počkám, kým sa v Kanade oteplí?

Ešte neviem.

   

Priebeh štedrého dňa som vám popísala v minulom článku. 

Štedrá večera sa dá spraviť dobre aj keď miešaš niekoľko národov, národností, tradícií a kultúr. V hoteli to vymakali. Ľudia sa aj nahodili do pekného oblečenia, pri vstupe na večeru hrali na husle tri krásne ženy v dlhých spoločenských šatách, uvítací bublinkový drink, sviatočné prestieranie na stoloch, jedla bolo vždy na tých stoloch plno a teraz ešte viac.

Keď sme odchádzali z večere tak vo foajé posedávali ľudia a rodiny, hrali v tom sviatočnom oblečení a čiapkach s deckami spoločenské hry, svetielka na palmičkách blikali, barmani nalievali o dušu, hudba hrala a teplo bolo, na sandálky. Rozprávka.

Takto prebehli sviatky.

 

Ľudia.

Doplním len tieto príklady, veľa som vám už napísala. Už si v hoteli vo Varadere. Domáci z Havany, u ktorého si býval, Ti napíše na Štedrý deň. Lebo veselé vianoce. Lebo si turista v jeho krajine a on chce, aby si sa cítil dobre a aby sa Ti tam páčilo.

Ujo šofér, s ktorým sme boli dohodnutí, nemohol pre nás prísť. Napísal. My že dobre, vďaka za info, dohodneme na recepcii iný odvoz. A on že to vôbec netreba, on dohodol, príde pre nás jeho kamarát, tu je ešpézetka. Vieš? Že Ti to zariadia.
Veď viem, jemu šlo o celkom pekný biznis tak ho nenechal padnúť ale dohodil to kamošovi. Ja túto stranu vidím. No aj tak to celé urobil tak, aby sme cítili absolútnu starostlivosť a pomoc od neho. A nemusel. Také ľudské.

Náhradný šofér prišiel presne na čas. Vošiel do foajé a zamieril rovno k nám, oslovil nás menami, takže sme vedeli, že to je on. Ešpézetka sedela, vybavené.

Len vieš, čo mi vŕta v hlave? Že ako znel ten popis, ktorý mu dal prvý ujo šofér, že nás tak na prvú odhadol správne. Toto by ma ale naozaj zaujímalo. Veľmi:D

Ideme domov?

Na letisku po ceste domov som sa rozhodla spotrebovať svoju poslednú žuvačku. Ak ste užívateľ žuvačiek, dovezte si. Nekúpite tu. Teda, kúpite – kusovku plátkovú, zabalenú v papieriku, od pouličného predavača. Ak to nechcete riskovať, doneste si. Ja som túto časť podcenila a riskovať som nechcela. Poslednú som si teda šporila na špeciálnu príležitosť, ako zatiaľ málo čo v živote. 

Na letisku prišla tá sviatočná chvíľa. 

Oslavovala som vypravenie letu plesnivca na cestu späť.

 

Totižto, pri odchode v hale na letisku bol displej a na ňom boli napísané 4 lety. Keď 2 z toho presunuli na neskôr (delayed) a jeden zrušili úplne (cancelled), celkom som sa bála. Keď k nášmu napísali “checkin open” – otvorila by som šampanské. 

Žuvačka bola hodnotná ako šampanské v tejto situácií:D

Ideme domov.

 

Turisti, čo som videla na letisku odchádzať z Kuby, mali dva možné postoje. Mnohí sa s Tebou o ich záver radi podelili, tam v tej odletovej hale, čakajúc na čekin. Akoby hľadali pochopenie, že či to je v nich alebo to tam tak cítili viacerí. Chceli si overiť, či sú to len oni, čo to nevnímajú hladko. Neboli to len oni. Boli to všetci. 

Na letisku panovala zvláštna družnosť úplných cudzincov, ktorí práve prežili niečo, čo ešte nevedia, čo to vlastne celé bolo. A chcú si overiť - kľudne u cudzieho človeka - či to tak má aj on.

Dva možné závery, ktoré som odpočula, boli:

1: nahnevaní, nespokojní čo chceli ísť rýchlo domov a nahlas dávali najavo svoj záver z výletu: “Nikdy viac.”

2: "wtf? To čo bolo celé toto? To myslia vážne?" Taký zaskočený neveriacky výraz akože sa Ti niečo stalo ale stále to nechápeš. Nevieš tomu uveriť, nevieš či sa Ti to celé nesnívalo a tak. 

Patrím tiež do skupiny číslo dva. 

Už viete všetko.

Ak máte otázky, pýtajte sa.

Ak nie, nechám to chvíľu uležať a nebudem sa k tomu nejaký čas asi chcieť vracať. Na niektoré veci potrebujem zabudnúť. Nálepku som na kufor pridala, môžem to uzavrieť.

Dobré to je, hlava je čarodejka, ona si to uprace. Spomienkový romantizmus zariadi, že na to ťažké zabudnem. A to už potrebujem. Potrebujem na niektoré zážitky odtiaľ zabudnúť. 

Ale chcela som to všetko napísať, aby som sa k tomu vedela čestne vrátiť, keď sa ma niekto opýta o pár mesiacov, že ako bolo.

Čo vy?

Po tom, čo ste počuli a čítali, pôjdete?