Tehotenstvo, pôrod a materstvo - píše netehotná nerodiaca nematka

 

Bol to strašný náklad. 

Nehovorím to ani v zlom ani v dobrom. Bolo to ako lopárom po hlave.

Ďakujem.

Za tú úprimnosť. To je veľké, že ste mi napísali pravdu.

 

 

Nevedela som, do čoho idem. Zistila som to až keď som priebežne čítala vaše odpovede a prichytila sa vždy pri tom, že buď plačem alebo mám zdvihnuté obočie alebo otvorené ústa. Niekedy aj všetko naraz. 

Keď som vypla dotazník a stiahla odpovede, bolo to 30 strán raw textu. Nepodarí sa mi uviesť všetky odpovede, skúsim povyberať, čo sa často opakovalo, alebo čo ma najviac prekvapilo. 

Tento článok nemá 30 strán. No je naozaj dlhý. Keď už sme sa do tejto témy pustili a dali ste mi tú dôveru, cítim, že to musím urobiť poriadne. Je popredelovaný vašimi krásnymi fotkami, tak verím, že ak to budete aj čítať na viackrát, obrázok vám pomôže zapamätať, kde ste skončili:)

Pripravené?

Ja naozaj neviem, či som. Ale ideme na to:

Prečo si ja dovoľujem písať o mamičkách má tri dôvody.

Prvý:

Keď som pred pár rokmi chodila na kurz písania, raz sa stala takáto situácia. Hovorili o tom, ako vyslali človeka, ktorý vôbec nerozumel téme, na jeden happening a mal o tom napísať.

A on že: “Ale veď ja tomu vôbec nerozumiem."

Oni že: „To je ono. Chceme to priblížiť aj čitateľom, pre ktorých je to cudzia téma. Napíšeš to nezaujato. Popíš, čo si videl. Dobré bude, že nemáš predsudky ani nevieš, ako by to malo byť.“

Ten článok som potom čítala. Dobrý bol.

 

Druhý dôvod je,

že sa s vami – mamičkami – stretávam. Rozprávam. Počúvam. Pri niektorých vašich príbehoch ma mrazí. Máte to naozaj veľmi ťažké. Denne. Veľakrát. A to viem len časť. Takú časť, ktorú ste mi povedali a z toho, čo ste mi povedali ešte len takú časť, ktorú vôbec mám schopnosť nejako pochopiť.

 

Idem sa pustiť do veľmi ťažkej úlohy, z ktorej mám obrovský rešpekt. Aj sa bojím.

Prosím, ak niečo nenapíšem tak, ako „by sa malo“ nehnevajte sa na mňa. Skúsim to urobiť najlepšie ako viem. Najlepšie, ako to môže vedieť človek, ktorý v tej pozícií nie je. Ale chcela by som vás aspoň takto anonymne a virtuálne prepojiť a podporiť.

 

Mám naozaj veľký strach, ako to dopadne. Robím to s naozaj najlepším úmyslom.

Tento článok bude obsahovať drsné výrazy. Lebo mojou úlohou a cieľom je to, čo ste mi povedali, prerozprávať.

 

Raz mi jedna mamička povedala: „To, že sa poserieš doktorovi do tváre, na to ťa naozaj nikto nepripraví.“ To mi celkom odstrelilo dekel a odromantizovalo predstavy o tom, aký je pôrod krásny zážitok. Preto sa vás na to často a veľa pýtam. No, to si povieme nižšie v článku. Lebo niektoré to tak naozaj mali. Že to mali krásne.

Nečítala som žiadne fóra a ani neovládam vedecky ani medicínsky, ako to je a čo sa má a čo nemá diať. Laicky a neodborne s vami všetkými navzájom nazdieľam to, čo ste nazdieľali vy so mnou. Cieľom je vypočuť si, ako všelijako to môže prebiehať.

 

Niekedy mi hovríte: „Ale to nemôžem ani nahlas povedať, hovorím to len tebe, lebo viem, že ma neodsúdiš.“

Viac krát som počula aj: „To nemôžem povedať pred inými mamičkami. Ukameňovali by ma.“

Toto je tretí dôvod

Často ste mi vraveli podobné pohľady a situácie. Len si ich tie mamičky navzájom nepovedia, lebo nevedia, či môžu. Či ich neodsúdia. Nebudú haniť. Pozerať cez prsty alebo ukazovať prstom. A tomu, že sa boja si aj navzájom povedať, trochu viac rozumiem až po tomto zážitku s vami.

Totižto, aj keď odpovede na niektoré otázky boli na 80% rovnaké (alebo teda popísané podobnými slovami, zážitok určite nebol rovnaký – je mi jasné) tých 20% to niekedy malo ale že úplne opačne.

Vieš, čo myslím? Mne toto dlho hlava nebrala. 

Lebo veď ako sa na to máš „pripraviť“, keď sa môže stať toto. Alebo vlastne celá škála tohto až po úplný opak toho niečoho. Hm?

Takže rozumiem, že niekedy sa o tom ani s inou mamičkou mamička neporozpráva. Lebo niekedy majú úplne opačnú skúsenosť. Potom – ak sú v komunikácií len dve – je to 50 na 50. A teda každá z nich si môže myslieť, že ona je ten mimozemšťan.

Podľa toho, čo som sa od vás dozvedela, mimozemšťanky nie ste. Ani jedna. Zjavne je to proste tak, že u jednej to prebiehalo takto a u druhej kľudne úplne opačne. Príklad – vlasy. Niektorým sa zlepšili vlasy - kvalita, krásne lesklé, všetko. Niektorým poredli a zničili sa. Úplný opak proste.

Tak je pochopiteľné, že je to nepochopiteľné. 

Pre obe. Aj pre všetkých nás ostatných – to už absolútne. K tomu sa ešte dostaneme.

Rada by som vás spojila. Myslím, že to, čo vás spája je, že ste prežili niečo obrovské. Mnohokrát na hrane. Vyrovnávate sa s tým. A ste v tom samé. A to je asi úplne naho_no. Lebo samo o sebe je to mega zážitok a zmena celé a je ľudská prirodzená potreba sa s tým celým nejako vyrovnávať. To sa robí asi extrémne ťažko, keď ste na to samé.

Mám tento web, tak reku dobre, dáme to sem.

Tak si v kútiku duše verím, že vás to nájde. Že v tom nie ste samé. Ani náhodou.

 

Ako to bude prebiehať:

 

Opýtala som sa mám v mojom okolí niekoľko otázok. Skúsim interpretovať odpovede. S ohľadom na to, aby všetko ostalo anonymné. Aj keď niektoré som odcitovala, vždy som odstránila mená.

Odpovede som zoradila tak, že prvé sú tie, čo sa vyskytli najviackrát, potom tie menej až po tie individuálne. Preto tu možno nenájdete svoju presnú formuláciu – zoradila som to do skupín podľa podobnosti – často až úplnej rovnakosti vašich odpovedí.

Na citáciu som si vždy vybrala len zopár konkrétnych vašich vyjadrení. Niekde viac a niekde menej. 

Otázka prvá: 

Tehotenstvo: Čo bolo najlepšie? 

Najlepšie:

• Pocit, že v tebe rastie, že budem mama (TOPka, skoro vo všetkých odpovediach)
• Že som mohla jesť všetko (približne 25%)
• Radosť, že som nemala žiadne zdravotné problémy celé tehotenstvo (cca 20% z odpovedí)
• Kopance do bruška od dieťaťa (cca 20% odpovedí)

 

Viac krát sme mali aj:

• Kvalita vlasov  
• Ľudia boli na mňa milí
• Že som vôbec otehotnela, už som nedúfala
• Palacinkové utorky:D
• Uvoľňovanie sedadiel v MHD
• Že som konečne mala prsia
• Iný pohľad na moje telo, zrazu som si nepripadala ako krehká žena
• Cítila som sa milovaná, krásna, užila som si to
• Presne som vedela na čo mám chuť, v obchode to bolo rýchle:D

 

Tehotenstvo: Čo bolo najhoršie?

• Spanie na chrbte, spanie celkovo
• Zdravotný problém, strach, bolesti na začiatku a komplikácie - (toto bolo na druhom mieste. Na druhom. Vieš si predstaviť, že koľko tých žien prežívalo takéto? Najväčšia facka)
• Rizikové tehotenstvo a väzenie – domáce, na posteli, vo svojom tele
• Nevoľnosti, nie len ranné – celý deň, pálenie záhy (tá záha ma prekvapila inak, to som počula prvý krát a hneď od niečo cez 20% z vás)
• Pachy

 

Fyzická stránka:

• Fyzicky strašne zle. Nič som nemohla jesť. Smrdel mi aj môj muž, šampón, voňavka, všetko
• Prejsť do obchodu je výkon, nič nevládzeš
• Je ti zle a cítiš sa nemotorná. Instagramové tehu fotky majú od reality strašne ďaleko
• V závere som už nič nevládala
• Teraz si bola cikať a už zas sa ti chce, ani nemusíš vstávať zo záchoda
• To strašné teplo
• Nevedieť sa oholiť
• Nič nebolo najhoršie, vôbec mi nebolo zle, všetko bolo super
• Neustále návštevy všetkých lekárov
• Úplná strata súkromia – zrazu majú všetci pocit že ti do všetkého môžu hovoriť
• Strata vlasov
• Ako ma strašili pôrodom počas tehotenstva
• Hemeroidy, opuchy – tie boli viackrát, nohy aj prsty na rukách, fľaky, únik moču

 

Sumár:

Vidíš? Prvá otázka a už protichodné odpovede – vlasy, nevoľnosti.

Najviac ma prekvapilo, ako veľa z vás bojovalo zdravotne. To boli veľké facky. Neviem, čo hovoria štatistiky. A nemyslím si, že by som okolo seba mala nejakú neštandardnú vzorku. Ale tie zdravotné komplikácie – a ich popisy, to čítanie ma preplieskalo. 

Zdá sa mi, že to je oveľa viac ako si vôbec vieme predstaviť. Že cca tretina z mám, ktorým som poslala otázky a rozhodli sa odpovedať, v nejakej fáze bojovala o život - bez metafory, úplne že naozaj - (váš alebo bábätka). 

To je obrovsky veľa. Majndfak najväčší.

Nemohla som sem napísať všetky tie príbehy, ale vybrať som nevedela. Dokonca nie všetky skončili dobre. Ženy, ja vás žeriem. Že ako ste bojovali a bojujete, vieš?

Neni málo. 

Pokus o odľahčenie sumáru:

Veľa z vás použilo to isté slovo na popísanie fyzického stavu. Že “veľryba”. No tak pardón, dámy, ale o tom nič neviem, že by ste boli. Ale bolo zaujímavé, že ste použili to isté slovo. Nepoznáte sa medzi sebou.

Tak ja už neviem odkiaľ to ide.

 

 

Tehotenstvo: Čo sa stalo, na čo ťa nikto nepripravil? (a zistila si, že sa to deje často, len proste ti to nikto dopredu nepovie)

Niektoré témy sa opakovali:

• Pálenie záhy, zavodňovanie celého tela
• Zhluk protichodných emócii / čo s tebou dokážu spraviť hormóny

 

Úplne opačné odpovede, rovnaká otázka, pozri:

• Že ti môže byť viac zle ako dobre
• Že to môže byť celé úplne v pohode
• Všetci ma príliš strašili a polka vecí sa nestala
• Pripravujú ťa na všetko a príde niečo úplne iné, čo ti nikto ani nepovedal

 

Nechcem vás ukrátiť o tieto odpovede:

• Na všetky nekonečné reči všetkých okolo ako máš čo robiť (toto inak tak celkovo vo všetkých témach)
• Prepozorované už mamy aj babičky ktoré rodili pred 50 rokmi. Všetci ti hovoria čo máš ako robiť
• Že ťa začnú vynechávať zo spoločenského života
• Že často výjde test na geneticé choroby pozitívne aj keď na to nie je dôvod / Že ťa pripravujú na to, že budeš mať choré dieťa
• Že to môže trvať pokojne o 2 týždne dlhšie
• Užívala som si tie intenzívne zmeny – aj neviditeľné zvonka. Divoké sny, reakcie na vône / pachy, bola som zvedavá, čo ma čaká ďalšie mesiace, tešila sa na to
• Zaseknuté nervy v bedrovej časti znemožňujúce chôdzu – po pôrode to hneď zmizlo
• Nechutila mi čistá voda
• Strie všade

 

 

 

Pôrod: Čo bolo najhoršie?

Najčastejšie sa opakovali: Všetko, Zradilo ma moje telo, Bolesť z vyvolávačky, Bezmocnosť

Tu sú niektoré vaše slová:

• Všetko. Je to peklo. Snažíš sa potom len zabudnúť. Dlho
• Od odtečenia vody až po poslené potlačenie všetko
• Pocit, že ma zradilo moje telo / netušila som, čo sa somnou deje
• Bolesť z vyvolávačky 
• Bezmocnosť ovplyvniť čo sa deje, nemožnosť to urýchliť a pocit že to nikdy neskončí
• Veľmi zlý pôrod, dôverovala som lekárom a stratila som kontrolu nad svojim telom
• Že si myslíš, že vieš, čo je „bolesť“
• Veľkosť tej bolesti
• Že si myslíš, že vieš „tlačiť“ lebo si bola na kurze
• Diktovanie údajov do dotazníka keď už máš kontrakcie
• Strach
• Že mi dieťa po pôrode nedali do rúk

 

Teraz budem citovať, lebo presne tu máme opäť dva úplné opaky:

• Čo už len môže byť na prirodzenom pôrode najlepšie? Nič

Druhá:

• Úprimne, zopakovala by som si to kedykoľvek znova, nemám žiadnu traumu

 

Alebo aj:

• Vôbec nemám žiadnu traumu

Verzus:

• Trauma bude určite do konca života

Sumár:

Asi to teda naozaj môže byť tak, alebo niečo medzi tým, alebo vlastne úplne opačne.

Pôrod: Čo bolo najlepšie?

Remízu vo víťaznej odpovedi majú tieto tri:

• Nič, že už bude po tom, posledný „push“
• Pocit úľavy po / eufória
• Výsledok

 

Ďalšie opakujúce sa odpovede:

• Že mi dali dieťa po pôrode do rúk
• Pohľad na narodené dieťa a dojatého tatka
• Že je dieťa zdravé
• Keď som počula doktorky hovoriť medzi sebou ako ma pekne zašili / že to dobre dopadlo

 

 

Pôrod: Čo sa stalo, na čo ťa nikto nepripravil? (a zistila si, že sa to deje často, len proste ti to nikto dopredu nepovie)

Jednoznačne najčastejšia odpoveď (skoro všetky odpovede obsahovali):

• Veľkosť tej bolesti

Hneď druhá najčastejšia:

• Na to ťa nepripraví ani dula, predpôrodný kurz ani lekcie hypnopôrodu
• Na to sa naozaj nedá pripraviť. Aj po vypočutí všetkých príbehov nie si pripravená
• Ja som nechcela počúvať tie príbehy iných. Ale myslím, že aj keby som si ich vypočula, nepripravilo by ma to na toto

Ďalšie:

• Nerešpekt
• Nulová dôstojnosť počas pôrodu
• Žiadna intimita
• Že po pôrode nebudem schopná pohybu 6 týždňov
• Že začneš rodiť v aute
• Strašne sa mi triasli nohy a nevedela som to ovládať
• Všetky tie tekutiny čo z teba vytekajú odvšadiaľ
• Že ten úžasný pocit, že som mama a dieťa je zázrak, sa nemusí dostaviť okamžite
• Popôrodné prázdno – máš v rukách svoje dieťa a necítiš ten „zázrak“ hneď

 

Sumár:

Veľmi chcem byť opatrná. Mám veľkú úctu, že ste toto napísali. Že vás dokonca bolo viac, aj viac ako tieto dve posledné citované odpovede. To ste mi pri rozhovoroch aj hovorili s dodatkom "ale to nemôžem nikomu povedať". 

Popisovali ste to tak, že si uvedomujete, že najskôr musíte dať dokopy seba a potom, po pár dňoch / týždňoch že už to prišlo. Ale že ste sa za to cítili zlé. Alebo že ste boli v tej depresii a ešte ubolené a dokonca ani neprichádzal tento pocit.

Jedna z vás mi napísala, že si dodnes pripadá divná, že „to“ necítila hneď, až po pár týždňoch. A že si to stále vyčíta. Nebolo to hneď tak, ako to iné maminy opisovali. U niekoho áno a u niekoho proste nie.

No, pozrite. Je vás viac a ste úžasné maminy. Podľa všetkého sa to proste niekedy tak stane, no. Vôbec za to nieste mimozemšťanky. Naozaj.

Naozaj.

 

 

 

Materstvo: Čo bolo najlepšie? (zatiaľ)

Vyhráva, že láska a úsmev.

• Cítiš obrovskú lásku vždy keď sa na dieťa pozrieš. To si nevieš predstaviť takú lásku akú máš k tomu dieťaťu
• Ten pocit, že ťa niekto tak veľmi ľúbi ako ma ľúbia deti, bez podmienok, aj špinavú, strapatú, tučnú, chlpatú, kričiacu a rozospatú
• Keď sa usmeje
• Usmievavé a zdravé dieťa. Keď sa smeje je to úplná droga
• Keď ťa obíjme, chytí za ruku
• Splnený sen byť mama
• Keď sme všetci spolu
• S deťmi je naozaj sranda
• Keď vidíš pokrok alebo ho vidíš v interakcii s ľuďmi / inými deťmi a si naňho hrdá. Vidieť svoje dieťatko ako napreduje, rozmýšľa, rozpráva, fantazíruje, aké je krásne a múdre, ako si dáva veci do súvislostí
• Spomalenie a uvedomenie si hodnôt
• Osobnostný rast – oni sú fakt topka zrkadlo
• Keď spí:D

 

 

Materstvo: Čo bolo najhoršie? (zatiaľ)

Tu ste sa zhodli asi najviac. „Vyhráva“ kojenie a únava.

• Laktačná kríza, neschopnosť kojiť
• Stres z kojenia, že to nešlo a pocit, že som zlyhala v tom, čo má byť pre ženu také prirodzené a pritom nie je
• Ako kojenie strašne bolí na začiatku
• Nedostatok mlieka a nekonečne veľa článkov o tom, že nekojace matky sú zlé. Depresívnejšie chvíle som snáď nezažila v celom živote, nie len v materstve
• Prvých desať dní - nespala som zo stresu, na hranici šialenstva 

 

Hneď tesne po tom ale len o jeden hlas majú remízu: strach, bezmocnosť a strata osobnej slobody

• Obrovský strach, ktorý ťa premkne. A neodchádza
• Keď plače o dušu a neviem pomôcť
• Strata slobody, stereotypy - ty si mama ty sa staraj
• Ty uz neexistuješ. Nikdy nie si sama

 

Tretie miesto – okolie.

• Že sa k tvojmu štýlu výchovy všetci vyjadrujú a hodnotia ho
• A ešte otázka: "kedy bude druhé“
• Úplná strata súkromia - zrazu majú všetci pocit,že potrebujú vedieť (a že vôbec majú právo vedieť): kedy si mala posledný krát krámy, ako chceš rodiť/ako si rodila, či ťa nastrihli, či zošili, či kojíš, či ešte kojíš, koľko kojíš... Proste úplný zásah do intimity. Akože čo komu po tom? Cudzí ľudia sa fakt pýtajú na kojenie (??!!)    

 

Sumár:

Najviac ma prekvapilo ako veľa z vás malo ťažkosti s kojením a ako veľmi necitlivo k tomu okolie pristupuje.

Prehovorím asi do vlastných radov. Že: nevypytujme sa ich furt na to kojenie, pozri, naozaj to môže veľmi ublížiť. Veľmi. Ony vedia, že je to dôležité a aj chcú. Často to nejde a maminy sa trápia. Majú toho naozaj dosť, nie ešte aby sme sa my vypytovali a solili rany. Akože naozaj. Keď budú chcieť, povedia samé.

A to, že sa niekto dovolí opýtať na strihanie šitie a všetko okolo, no ja neviem. Odkiaľ majú ľudia odvahu na takéto otázky? Odkiaľ? Kde sa to berie?

Veď áno, aby to nebolo tabu treba to riešiť, ale asi to riešia s tými najbližšími, nie? Lebo intimita.

Čo nás, v podstate cudzích – do toho. Ale možno to zas niekedy vyzerá ako nezáujem alebo čo. Maminy, nemám na to, sa toto opýtať. Nemám odvahu. Som pripravená vás aj o tomto vypočuť. Ale nemám na to odvahu položiť tú otázku. Možno to potrebujete niekomu povedať. Tak ak áno:

Mamičky, keď budete chcieť, budete to tak cítiť, povedzte.

Sme tu.

  

V tom čase mala 9 dní️ a áno, bolo to prvé strihanie - ruky sme mali roztrasené ako starý rebriňák, tie prstíky boli neskutočne malé.

 

Materstvo: Čo sa stalo, na čo ťa nikto nepripravil? (a zistila si, že sa to deje často, len proste ti to nikto dopredu nepovie) 

Prvá trojka: 

Kojenie, depresia a vzťah. 

Aspoň jedno v skoro 80% odpovedí, kombinácia dvoch a troch až priveľa krát. Vy ste to napísali najlepšie, tu sú vaše slová: 

• Laktačná kríza, začiatok kojenia – masaker. Plus všetci riešia kojenie. Tvoje kojenie
• Depresia – ak nežiješ komunitný život, z depky pôrodu ideš rovno do depky osamelej zodpovednosti
• Nespoznávala som sa, akoby do mňa vstúpil na tých 5-6 týždňov niekto iný, dokonca som si zaznamenala pocity z tohto obdobia na papier, také to bolo iné a intenzívne. Plačlivosť, potenie, ľutovanie sa, stres z kojenia a uspávania, nemanie času na seba samú nieto na partnera, to bola taká šupa že mi trvalo, kým som sa tým prehrýzla
• Nedostatok spánku a totálne vyčerpanie
• Je to neuveriteľne náročné a únavné a nemáš od toho voľno
• Že začiatok materstva je súčasne aj skúškou pre partnerov

 

 

Dám vám sem aj veľa ďalších, lebo ste mi napísali také veci, čo by podľa mňa aj ostatné mamičky mali vedieť. Strašne super ste, veľa, neviem vybrať, na:

• Že sa vlastne komplet život zmení. Neostane nič tak ako bolo
• Že už nikdy nebudeš mať ten pocit bezstarostnosti
• Reálne ani chvíľa pre seba. To si človek nevie predstaviť, kým to nežije
• Že môžeš aj zlyhať. Proste si ľudská bytosť so svojimi stavmi up and down, niekedy robíš aj zlé rozhodnutia. Teraz nemyslím ten vplyv tých časopisových mám, ktoré sú dokonalé v dokonalom upratanom dome s nadpriemerne inteligentnými deťmi. Ale mnohí sa na verejnosti prezentujú usporiadane a ja som chcela byť tiež. Zbaviť sa toho pocitu, hneď zaraz

 

• Že všetci okolo sú najviac odborníci na všetko. Pediatri, psychiatri, vychovávatelia, všetko sú, ale žiadna rada nefunguje na toto tvoje decko:D
• Niektoré bábätká strašne veľa plačú
• Prvé týždne si v konštantnom hluku
• Práve to s tým strachom. Vedela som dopredu, že každý rodič sa o dieťa bojí, ale tie vnútorne pocity sú také intenzívne, až ma to prekvapilo

 

• Úplná blbosť. Máš prvé dieťa, odchádzaš z nemocnice, riešiš ako prežiť a udržať pri živote ten ľudský život a všetko vrátane teba je tak krehké a zrazu ti medzi rečou pri odchode z pôrodnice povedia, že každý deň máš tomu stvoreniu dať dve kvapky D vitamínu:D Úplná blbosť a ja som zostala v ri*i z toho. Proste mala som čo robiť so sebou a s dojčením a prebaľovaním a masírovaním nôžky, lebo mala ju trochu krivú ešte z bruška. A že každý deň dve kvapky. Strašne ma to zaskočilo. Že to ešte aj toto? To prečo mi nikto nepovedal! Dnes sa na tom smejem. Vtedy som bola hotová
• Že môžeš mať jedno dieťa radšej ako druhé. Uvažujem, koho mala moja mama radšej, či mňa, alebo brata
• Toto som nemala šajnu: keď je bábo mini mini a budí sa v noci na jedenie, tak sa aj pokaká! Čiže nie len mu dáš papať, ale sa musíš aj postaviť a ísť ho umyť a prebaliť. Aspoň 4x za noc. Čože? Potom uz kakať prestane, ale budí sa furt. Vraj existuju aj také, čo sa nebudia. Ale môj mozog také niečo nepripúšťa, inak sa rozplačem:D

 

Zmenilo ťa to celé? (tehotenstvo, pôrod aj materstvo)

Ak áno, ako? 

Vyhráva „určite áno“ – a potom idú dôvody že v čom a ako.

Ale mala som aj pár odpovedí: „Myslím, že nie.“ Až po "Vôbec."

Vidíte? Zase protichodné a pritom obidve reálne. 

• Viac sa bojím o svoje zdravie aby som tu bola pre deti
• Mňa to tak nejako presvedčilo, že každodennosť (taká tá sartrovská) nie je vôbec neplnohodnotná, resp. nudná
• Fyzicky – prsia, intímne miesta
• Áno, už rozumiem ženám, čo sa rozhodli nemať dieťa

 

K tomuto poslednému ja musím, ale skúsim veľmi opatrne, aby si to nikto nevyložil zle. Bolo takých odpovedí viac. Že neľutujete, nemenili by ste, vaše deti milujete a ste takto šťastné, ale že už chápete, že sa niekto rozhodne, že si toto nedá. 

Jedna z vás mi k tomu napísala že: „Ako hovoríš ty, „a je to tak v poriadku.““ – chápeš? Práve som v článku citovala niekoho, kto citoval mňa. Hešteg egosprcha, ale hodilo sa sem, ozaj.  

A áno, zdôrazňujem to napríklad aj preto, že si to vážim, ja osobne, od vás. Chcem vám povedať, že toto pochopenie a tento postoj a rešpekt k rozhodnutiu každej z vás / nás je úplne vzájomný aj odomňa ku vám. Najviac.

Nesúťažíme. (Matky verzus nematky? wtf - prosím vás, naozaj nie, absurd.) Neporovnávajme neporovnávateľné. Každá z nás má svoju cestu. Nehráme na to, ktorá je "ťažšia" a ktorá "lepšia" alebo "dôležitejšia". Každá má svoju cestu. Úplne inú. A je to tak v poriadku. Asi niektoré veci, ktoré zažívate vy, nikdy nepochopím.

Aj tak ma zaujímajú. 

Asi na tej mojej je menej starostí. To myslím nemôžem popierať. Mám totiž na starosti len sama seba. No má tiež svojské čaro. Aj svoje úskalia. Aj tá vaša má, len úplne iné. Chcela som tej vašej trošku viac porozumieť, preto tento článok.

Snáď je to z môjho správania sa k vám čitateľné a viete to, ale ak náhodou nie, tak aj narovinu hovorím. 

 

Najhorší moment toho celého zatiaľ?

Také, čo sa vyskytli už v častiach predtým. Tak len zhrniem:

Vyhráva strach – plus v spojení so zdravotnými komplikáciami

Potom pôrod, kojenie, strata slobody.

Prekvapilo ma – rozpad vzťahu. Viackrát. Ako ste to popisovali, táto téma je obrovská sama na celú sériu článkov.

• Najhoršie je, keď na dieťatko kričím, lebo som unavená a potom ma to hrozne mrzí

Táto veta od jednej z vás podľa mňa popisuje všetko. Silu emócií, veľkosť únavy, veľkosť tej lásky, stresu a strachu a potreby ochrániť ho a dať naňho pozor. ♥
 

Ešte jedna z mamičiek o najhorších momentoch napísala mega. Takto:

• Že som stratila niečo zo seba alebo zabudla na niektoré svoje sny. Prišli síce nové, ale niečo, po čom som túžila, šetrila si peniaze, tak to už asi nikdy neuskutočním. Popravde, teraz, keď to píšem, ani neviem, či ma to tak mrzí... Najhoršie ani neviem, lebo sme taká tá klasická rodina, kažý máme svoju posteľ, máme čo jesť, dokážeme si užiť zážitky. Ja tak nejako neriešim tie najhoršie, najškaredšie. Proste je tu vždy niečo, čo to zlé zrelativizuje. Krása je v mnohých veciach:)

 

 

Najlepší moment toho celého zatiaľ?

Suverénne vyhralo:

• Keď povedal/a prvý krát “mama” alebo “ľúbim ťa”

Hneď po tom sú s remízou:

• Keď sa usmeje, obíjme ma, láska, keď sme všetci spolu

Pár krát sme mali aj:

• Že som mala vydarený pôrod

Ale mali sme aj často:

• Keď som sa otriasla zo šestonedelia a začala si to užívať

 

Ďalší opak:

• Veľa ľudí má, že keď som ju prvýkrát uvidela, no ja neviem, so mnou to zas tak veľa neurobilo...Neviem nemám taký ten jeden moment, asi sú to rôzne drobné momenty, ktoré ťa robia hrdou mamou

Verzus:

• Keď vidíš svoje dieťa prvý krát

 

Boli aj humorné odpovede:

• Výroba, potom to už išlo z kopca:D a keď sa usmeje, na všetko zlé zabudneš

 

A tieto vám chcem ešte napísať, lebo pekne ste to: 

• To celé ako celok. Neoddeľujem rodinu, manželstvo, deti, náš život, naše kariréry, úspechy/neúspechy našich detí. Celé to tak nejak dáva zmysel. Deti sú asi ten "život večný"
• Ona (a tu mamina napísala meno dcéry). Viem, že je to anonymné, ale nevadí mi to takto. A keďže ju poznáš, tak asi vieš čo som tým myslela

Poznám. A asi viem. Srdce mi búcha ako to píšem:) Je to už teraz žena Ž.

 

    

 

Záver – trúfam si urobiť záver?

Obrovsky vám ďakujem

Chcela by som vám bez môjho hodnotenia vašej situácie – hodnotiť vás mi ale že naozaj neprislúcha – povedať, že vás žeriem.

Prešli ste - citujem jednu z vás -  "Zážitok, ktorý je mystika, mágia (teraz bez ezoterických podtónov). Na hranici emocionálneho aj fyzického vyčerpania." 

Na takej hranici, ktorú ste predpokladali, že je úplne inde a až v tých chvíľach ste zistili, že sa dá stonásobne posunúť. 

"A je tam ruka v ruke život a smrť – ako najlepšie kamošky."

Šialené 

A po tom všetkom, unavené, nevyspaté, vyčerpané a bez síl do toho dávate celú seba. Ste pre tie deti všetkým. A oni pre vás zmyslom. Ak by som vám mohla do toho kecať, tak by som vám z celého svojho bytia a srdca priala, aby vám to dal niekto naspäť.

Aby to nekonečné a bezhraničné všetko, čo vy dávate tomu klbku, niekto vrátil vám.

Aby niekomu záležalo na vás tak, ako vy ste ochotné položiť život (často nie obrazne, ale naozaj, kurníkšopa) za to dieťa. V dobrom aj zlom. Aj keď vás hnevá a nespali ste už týždne.

Najmenej spravodlivé sa mi vidí to, 

že to sa možno nikdy nestane. Lebo vy dávate späť to, čo ste / sme dostali ako deti od našich mám a to si nemôžeme pamätať. My si nepamätáme, ako sme toto dostali. A oni si to nebudú pamätať tiež. Takže vaše deti to asi nikdy takto nedajú naspäť vám.

Oni to dajú zase svojim deťom. Neterám. Synovcom. Vnukom.

Takže je možné, že to vy tak narovinu a teraz, keď už by ste si to mohli pamätať, nikdy nedostanete naspäť. Ako vám úplne bezhranične všetko niekto dá.

Napriek tomu ich milujete. Vstanete aj stokrát za noc.

 

„S dvomi vysokými školami a úspešnou kariérou sedím na pieskovisku a trpezlivo opakujem aj tri krát za minútu, že piesok sa na iné detičky nehádže. A všetko to teraz proste takto dáva najväčší zmsel. Nemenila by som.“ - toto by som nikdy sama nevymyslela, je to citácia jednej vás.

Odkaz pre vás

Ste najväčšie bojovníčky, aké si viem predstaviť. Šaolinky. Nindžovia. Nindžkyne - aký je ženský rod od slova "nindža"? Neviem. Mi tak vychádza, že ženský rod od slova "nindža" je "mama".

Svetu mier. A vám rešpekt, úcta, porozumenie a klobúk dole.

Nie že „dobré to je.“

Najlepšie ste.

 

Úplný záver a pesnička:)

Z vašich slov a to, ako ste to všetko napísali cítiť obrovské odhodlanie. Lásku. Ste naozaj dobré mamy. Viem, že sú aj ťažké chvíle. Viem vás len vypočuť. Naozaj vám neviem poradiť. Vypočujem vás vždy rada, to dúfam viete.

Jedna z vás mi napísala takto: „Niekedy sú chvíle, keď si už neviem rady. Vtedy mi manžel hovorí: hlavne jej daj veľa lásky a bude dobre.“

Kamky maminy, mám vás rada a obrovské ďakujem, že ste do toho šli. Verím, že som vašu správu posunula prijateľným spôsobom.

A ešte by som chcela, aby ste odomňa vedeli celé toto. 

Celý text, tak ako je ♥

 

(Keďže od vás viem, že mnohé z vás to budú čítať pri kojení alebo zaspávaní a musia bez zvuku, tu je ten text)

"Zdeněk Svěrák a Jaroslav Uhlíř - Ani k stáru"

Mám ploché nohy po tetě
a fantazii po svém strýci
už dlouho šlapu po světě
a nevím,co mám o něm říci

Kdysi jsem sníval o Nilu
a pak se plavil po Vltavě
já věřil spoustě omylů
a dodnes nemám jasno v hlavě
nemám jasno v hlavě

Ani k stáru, ani k stáru, ani k stáru
nemám o životě páru, nemám páru
třeba že jsem dosti sečtělý, sečtělý

Až mi tváře zcela blednou, zcela blednou
dal bych si ho ještě jednou, ještě jednou
třeba s vámi, třeba s vámi, chcete-li

Už dlouho šlapu po světě
a čekám, co se ještě stane
Mám pořád duši dítěte
a říkají mi starý pane

Já citově jsem založen
při smutných filmech slzy roním
a měl jsem taky málo žen
teď už to asi nedohoním
už to nedohoním

Ani k stáru, ani k stáru, ani k stáru
nemám o životě páru, nemám páru
třeba že jsem dosti sečtělý, sečtělý

Až mi tváře zcela blednou, zcela blednou
dal bych si ho ještě jednou, ještě jednou
třeba s vámi, třeba s vámi, chcete-li
třeba s vámi, milé dámy, chcete-li.