Tieto chvíle

Bolo leto. Ale taký deň, že ani zima, ani veľmi horko. Na slnku teplo, v tieni tiež dobre. V obrovskej záhrade na trávniku bol stan. Mal len strechu. Mohli by sme to pomenovať aj že zastrešená terasa? Neviem.

Ale to. Viete, čo myslím?

 

Takže bola to letná svadba. A to sa celé zbehlo rýchlo, aj keď to bolo od obeda. Tie slávnostné dni to má iné tempo, alebo čo. Neviem už.

Niekde medzi druhou a pol piatou ráno (po programe a pred svitaním) sa udeje taká situácia. Sedíme vonku pred tým stanom. Mimo hluku hudby. Aby si ešte videl, čo sa deje na parkete, ale už sa mohol porozprávať, lebo si trochu ďalej a už to tak nehučí.

Sedíme tam okolo stola. 

Prišli sme len v letných šatách. Je nad ránom. Bolo nám chladno, tak nám muži požičali saká. Tak sedíme, že každá máme na tých letných šatách prehodené chlapove sako. Chlapi sedia vonku s nami. Im stačia košele. Rozprávame sa.

Zmiešali sa ľudia, ktorí sa už predtým poznali a takí, čo sa spoznali až dnes. Sedíme tam okolo stola. Témy sú bez obmedzenia. A všetko je dobrá téma. To je na týchto rozhovoroch v tomto stupni únavy super. 

Že všetko je téma.

 

Zrazu sa pri nás objaví nevesta. 

Sadne si. Vyloží si nohy na vedľajšiu stoličku. Povie: "Toto je prvýkrát, čo sedím!“ 

A pridá sa k vám. Po pár minútach ju nájde pri vás aj ženích. Prinesie svoje sako. Položí jej ho na ramená. Priloží si stoličku od vedľajšieho stola a sadne si tiež k nám. Z vnútorného vrecka saka vytiahne cigaru. Povie: "Už je po, už si môžem aj ja vydýchnuť." 

Zapáli si. Rozprávate sa. Medzitým si niekto všimne na lúke líšku. Všetci ju chvíľu sledujete. Potom sa téma zas zmení na niečo iné.

Takto tam sedíte kým začne svitať.

Potom sa poberiete spať. Ešte raz zaželáte novomanželom a odchádzate.

 

Alebo raz sa mi ešte také stalo, že presne takáto podobná situácia. 

Už prebiehali tie rozhovory. Dosť po polnoci ale pred svitaním. Dojazdy. A jedna povie: 

„Veď ja vlastne ani neviem, ako ste sa vy zasnúbili.“ 

No a tak všetci (všetci v tomto ponímaní býva tak 4-8 ľudí) no a tak všetci začnú vyzvedať. A pýtať sa, zisťovať ako to bolo, kedy, kde. Z nich idú detaily ako z chlpatej deky, ale keďže je pokročilá hodina, hladina empatie nižšie, hladina alkoholu možno trochu vyššie, húževnato a odhodlane sa vypytujete ďalej.

Potom ten príbeh vyskladáte. Chvíľu sa z neho spoločne radujete. A potom je zas iná téma.

 

V nedeľu ráno, keď na obed vstaneš, otvoríš chladničku. 

Je tam krabica s koláčmi. Vytiahneš ju a dáš si na raňajky laskonku, parížsky rožok alebo kus torty. Kávu k tomu. Mejkap máš ešte zo včera, vlasy máš zo včera. Umyješ si zuby. Pomotáš sa trochu po byte, dáš asi prať a ideš naspäť do postele. 

 

Na toto sa teším, keď sa to vráti. 

Príjemná únava z ponocovania a tie rozhovory. To teraz nemáme. Nemáme tie dojazdové rozhovory medzi pol treťou a východom slnka. Tie majú svoje čaro. Neviem prečo. 

Možno preto, že sú vzácne. Možno preto, že s málokým sa to dá. Možno majú takú inú hĺbku ako rozhovory cez telefón. Možno mi to len teraz chýba. A proste som si na to z nejakého dôvodu spomenula.

Na to sa dosť teším, keď sa toto celé znovu bude dať.

Dobré to je.

  

Pekný týždeň a držte sa.