To preto, že nevieš, čo je dobré

 

A majú pravdu. Neviem, čo je dobré. Neviem, čo je objektívne dobré a ani neviem, čo je dobré pre vás. Ale definitívne viem, čo je dobré pre mňa. (Tak ako asi každý z vás.)

Nepresviedčam o tom každého? To nie preto, že si tým svojim záverom nie som istá. Nepresviedčam ťa možno preto, že ma do toho nič, čo robíš ty a ako:D

Som rada, keď mi o tom porozprávaš. A je v poriadku, že to vidíme odlišne. Ani jeden z nás nemusí mať pravdu. 

Dokonca ju môžme mať obidvaja. Sila, že? 

Lebo to, čo je najlepšie pre mňa absolútne nemusí byť pre teba. Čo už ja o tom viem. Preto nepresviedčam. Keď sa opýtaš, veľmi pravdepodobne ťa tiež presviedčať nebudem. Len ti poviem, ako to mám ja.

O čom?

O niekoľkých témach:D Jedna z mojich najobľúbenejších je, že ako sa strašne stravujem. Lebo strašne sa stravujem a nejem nič “normálne”. Kámo, poď do mňa.

Idete s kolegami na obed. Niekto iný vyberie reštauráciu. Vy aj dáte tip, ale neprejde. Idete s nimi, potrebujete pracovne niečo vyriešiť. Vojdete do tej smradľavej vývarovne preplnenej ľuďmi, ktorí “rýchlo a veľa”. Pozeráte na denné menu.

Dvojka už nie je a jediná verzia bez mäsa je kurací šalát. Polievka je len jedna a tá je s mäsom. Alebo bujón.

Lebo vedia, čo je dobré.

Zhodnotím svoje možnosti a záver je nasledovný: 

Môžem si vypýtať zlú skúsenosť. 

To sa robí tak, že v menučkovej reštaurácii v čase obeda začnete mať od brigádujucej čašníčky špeciálne požiadavky: toto bez tohto a toto takto bez tohto a opýtajte sa v kuchyni, či.

Skúsila som si ten kurací šalát už toľkokrát vypýtať bez toho kuraťa, že viem, že by na prvú doniesla s mäsom, na druhú by na mňa zabudla a na tretiu by sa išla opýtať do kuchyne a tam by jej povedali, že sa to nedá. 

Všetci ostatní by už mali dojedené, ja by som ostala hladná a ešte by sa ostatní čvachtali v pohoršovaní sa nad tým dievčaťom, ktoré naozaj nestíhalo a nevedelo.

Ja viem, že vás napadlo: "Ale to je ich chyba, oni musia, ona to nezvládla…" 

Vieš čo? Podľa mňa nemusia. Oni Ti napísali, čo majú. Keď sa Ti to nepáči, môžeš ísť vedľa. A väčšinou to tak je. Ale dnes som si proste nevybrala miesto sama. A hlavne, je mi to všetko naozaj jedno. Ja sa potrebujem najesť a nie sa handrkovať a ostať hladná.

Preto, ak už sa občas takáto vec stane, postup je nasledovný: Palacinka alebo vyprážaný syr, hranolky, tatarka. 

Skúsenosť ukázala, že tieto dve jedlá stihnú pripraviť skoro tak rýchlo ako menu. Ja sa najem – nie chutne, ani dobre, ale najem.

A mám to tu, vypýtala som si: “Ako môžeš toto jesť na obed? To je také nezdravé.” A niekedy ešte s mojim obľúbeným dodatkom: “Aké to je nespravodlivé, že takto ješ a pozri aká si chudá.”

Tak ešte raz – takto jem len dnes a len preto, že ste zvolili tento lokál a ja nemám veľmi inú alternatívu ak sa chcem najesť bez konfliktu. 

Pokračuje to. Ľudia, ktorí jedia černohor alebo mäso ryža alebo mäso zemiaky, hlavne veľa, na mieste, kde o kvalitnom jedle a čistote nemôže byť podľa mňa ani reč. Na mieste, ktoré oni vybrali Ti pozerajú do taniera a držia Ti prednášku o tvojom hroznom stravovaní.

Ty to nekomentuješ. Vieš, že jeden syr alebo palacinka raz za týždeň/ dva / mesiac/ sú výnimka, nie pravidelnosť. Ale nepoložili Ti jedinú otázku, len si tak začali ísť svoje náučné a hlavne naozaj kompetentné a ešte viac teoretické monológy o zdravej strave. 

Nad svojim černohorom. Ktorí oni majú kľudne každý deň. Nevadí. A ešte je to nefér, že ty takto ješ a pozri na tú postavu. Ako k takej nespravodlivosti oni prišli.

Ty vieš, že raňajkuješ proteínový puding, kokosové hobliny, oriešky a ovocie. Ty vieš, že najlepšie na víkende je to, že si spravíš ten dobrý wrap s hummusom a čerstvým šalátom a lunter vege párkom. Olivový olej. Ty vieš, že sa celé leto napchávaš melónom, lebo mňam. Ty vieš, koľkokrát do týždňa v sezóne prepotíš tie legínky pri cvičení a že to nie je zadarmo. Ale nedávaš to na siete takže to nerobíš, logické. Nebeháš, necvicíš, neplávaš a nebicykluješ, ani brušáky pekelné, ani jógu nerobíš. Lebo na fejzbúku to nie je ani na instagrame sa tým nechváliš. Takže to nerobíš. 

Postavu máš zadarmo. A to Ti treba tresnúť do tváre.

Ešte ich dokonca provokuješ tým, že si nespravodlivo buchneš palacinku a oni sa na to musia pozerať ako ti chutí. Nutelová. A aká si chudá:D

Raz to dokonca jedna dobrá kamka nevydržala a vypadlo z nej: “Nech ti padne na boky.” No, čo narobíš. Škoda.

Nepýtali sa na to, tak im to nevnucuješ. Spravili si svoj záver v ktorom ty si mimozemšťan a oni sa môžu sťažovať. Nepresviedčaš nikoho o tom, ako veci naozaj sú. S úsmevom zopakuješ jeho vetu: “Presne, máš pravdu, ja neviem čo je dobré. Povedz mi o tom viac.”

A ideš si svoj vyprážaný syr. On si ide svoju prednášku, ktorú si už počula toľkokrát, že keď sa na chvíľu zasekne, ešte mu poradíš, čo Ti zatiaľ nevytkol ohľadne jedla.

Alebo sa rozhodneš, že si nedáš nič jesť, len kávu a vodu. Lebo si sa rozhodla, že toxickú ťažko stráviteľnú hmotu do svojho tela teraz dávať nebudeš.

Scenár sa presne opakuje, len prvá veta sa zmení na “Ty vôbec nič neješ, to preto si taká chudá, ale to ti učite chýbajú dôležité živiny.” 

Zvyšok sme si už povedali ako ide ďalej. Monológ sa po vyčerpaní všetkých klišé presúva na ostatné témy. Keďže neviem, čo je dobré. Že nepijem a že fajčím. Svadba, deti, rodina, plány ktoré “mám mať” alebo “musím mať”. Podľa nich. Plány, ktoré podľa nich musím mať so svojim životom. A dokonca im ich “musím” povedať.

Na počkanie a zadarmo mi veľkoryso naložia všetko, čo by som “mala” alebo “musím” alebo “raz pochopím”.

Nechcem vám nijako brať ilúzie, ale som už celkom stará. Ak "raz pochopíš" neprišlo doteraz, je možné, že už to proste nepríde:D

 

Nepijem samozrejme preto, že neviem, čo je dobré.

Tak ešte raz. Viem, čo je dobré. Pre mňa. A viem ako chutí alkohol. Aj viem, čo spôsobuje. Skrátka od určitej doby moje telo povedalo nie.

Prvá reakcia – “Tak to musíš robiť v malých dávkach aby si telo pomaly zvyklo.”

Na teba som čakala. Že prídeš a vysvetlíš mi to. Ďakujem. Naozaj to teraz od teba počujem prvýkrát, lebo takýchto originálnych vtipálkov nie je plné slovensko:D

Argument nevyvrátiteľný: “A vôbec, čo si to za Slovenku, čo nepije.” Pravda. Moja chyba. Prepáč, nehnevaj sa, prosím:D

Druhá – “To je psychosomatické.”

Veľmi pravdepodobne je. A? Teda je to niečo medzi mojou hlavou a mojim telom. Napríklad – hlava nechce tak telo nepije. Si na to prišiel, kudos, potlesky.

 

Viete, čo je zaujímavé? 

Že málo kto sa opýta. Na čokoľvek. Aj keď tam sedím vedľa. Ale každý má na moju situáciu aj názor aj riešenie. Definitívne a neoblomne. A o ňom ma začne presviedčať.

Jedlo, alkohol, fajčenie, rodina, deti, oblečenie, život tak celkovo. Ako ho mám žiť, ten môj. Koľko mám vážiť, čo mám robiť so svojim telom, prácou, so svojou maternicou, ako to všetko mám robiť. Podľa nich.

Topka úplne najväčšia je, keď poviem, že je to moje slobodné rozhodnutie. A odpoveď dostanem: “Veď presveč ma, zastaň si ten názor, argumentuj, veď diskutujeme.”

Veľký pozor. Toto je tá pointa.

Ja a ani nikto z vás totižto nemusí druhých presviedčať, že má svoje dôvody na to, aby bol tým, kým je. Kým vedome neubližuješ nikomu, tak si môžeš predsa žiť ako chceš.

Nemusíš si sama seba zastávať, ani vyargumentovať, ani druhých o svojich pravdách presviedčať. Je to v poriadku, že to máš inak. Si aká (aký) si. Si to ty.

Ja to mám takto – oni inak. V poriadku. Dobré to je. Neriešim, nespochybňujem. Akceptujem tvoje rozhodnutie.

 

Je to veľa ak žiadame to isté naspäť?

A potom je tu jeden dobrý priateľ ktorý mi povedal: “Sledujem ťa už dlhšie. Je tam zmena keď si prestala piť. Sa mi zdá, že to s tebou niečo robí. Neviem to presne pomenovať, ale chcem to týmto smerom mať tiež. Tak som to skúsil. Nepijem už druhý rok. Ani len radler. Je to sila.”

Nikdy som nikomu nedržala prednášku o tom, aké to je. Nikoho nepresviedčam o tom, že to tak má robiť alebo nerobiť aj on. A vidíš.

Obedná prestávka končí cigaretou a tu som si teraz jednoznačne vypýtala ďalšie kolo. “Také pekné dievča a fajčí.” – toto je moje obľúbené inak:D 

Ako sme sa tam dostali? Pekné dievča nemá fajčiť? 

Škaredé môžu? Rozumiem tomu správne? A vôbec, kto je "škaredý"? Ako sa to určuje?

A ako toto, do pekla, súvisí?:D

 

“Veď to Ti strašne škodí.” Je to nový štart pre všetky klišé ohľadne zdravia, ktoré sme už mali. “Aj kávy piješ priveľa, som si všimol.”  Zlatý.

Záver a pointa: fajčíš, to robíš zle. Dávaš si palacinku v reštaurácii keď je všetko mastné a s mäsom – si divná. Nedáš si nič – si total divná. A nepiješ – to si asi fakt chorá. Skrátka nevieš, čo je pre teba dobré.

Jedno nechápem. Prečo je "potrebné" mať názor na voľby a rozhodnutia druhých ľudí ak nám nimi priamo neubližujú?

Sú to predsa ich voľby. Čo ma do toho? Kto som ja aby som im hovorila, čo si o ich živote a rozhodnutiach myslím? A ešte k tomu ak sa ma na to oni neopýtali? Načo?

Inšpirácia: keď najbližšie pôjdete niekomu povedať, že niečo robí zle, skúste sa ho najskôr opýtať, prečo to robí práve takto:)

Alebo sa nemusíte ani pýtať. Možno to len vezmime ako fakt a nerýpme sa v tom. Taká ona / on proste je. Hm?

 

A pre vás ostatných – držte sa. 

Týmto ľuďom môžme povedať nie. Nemusíme s nimi tráviť čas. Nie je naša povinnosť neustále sa pred niekým obhajovať a vystavovať sa takýmto situáciam už vôbec nie.

Naša povinnosť je byť dobrý človek a robiť to najlepšie ako vieme. Hotovo.

 

Vy máte aké obľúbené situácie, keď vám cudzí držia prednášku, ktorú ste už počuli sto krát?

Som veľmi zvedavá.

Nebudeme hejtovať, dnes budeme ventilovať, dobre?:)