Toto som nemala povedať

 

Niekedy si myslím, že som príliš emocionálna. Niekedy si myslím, že si tým škodím. Samozrejme, neviem to spozorovať vtedy, keď sa to deje. 

Dôjde mi to až keď už je po všetkom.



Potom, keď ostanem sama, robím si výčitky. Toto som nemala, toto som mala inak, toto som mala takto.

Prehrávam si to v hlave donekonečna a hrabem sa v tom. Vymyslím tucet iných reakcií a riešení, ktoré som mala urobiť a povedať. 

Všetko, samozrejme, som mala povedať úplne inak, ako som to v realite spravila.

To tiež mávate, takéto chvíľky?



IMG_2818JPG


Odporúčanie


Myslím, že to bolo niekedy v auguste. Zapla som Netflix. Bola tam ukážka, že toto si mám pozrieť. Celkom často mi tou ukážkou trafia vkus. Vtedy je postup nasledovný: zapíšem si ako sa to volá na zoznam.

Pani Zoznamová, veď ma poznáte.

 

Prečo si to akože píšeš na zoznam, keď tam môžeš dať príznak a potom to tam nájdeš?

No preto, že to, že ma oslovila upútavka ešte neznamená, že sa mi to bude páčiť.

 


Pochybnosti


Čo ak to bude úplne mimo môjho vkusu? Lenže ja to budem mať v lajknutých. Takže vzorec si bude myslieť, že sa mi to páčilo. A bude mi ukazovať všetko ďalšie aj na základe tohto. Zacyklím sa v odporúčaniach niečoho, čo ma nie len že nezaujíma, ale ani sa mi to nebude páčiť.

A to sa nedá len tak ľahko vymazať. Raz, keď si niečo vaše prehliadače zapamätajú, ťažko im to vyhovoríte.

Pozdravujem kamku, ktorej som nedávno pozerala inzerát na predaj auta:D

Nechcete? Vidím teraz všetky ponuky sveta.

 


Seriál 


V auguste mi ponúklo „Once upon a time“

Videli ste? Ani ja.

Vysvetlím. Videla som niekoľko častí z prvej série. Niektoré námety ma neuveriteľne bavili. Niektoré som úplne nenakúpila, ale celkovo – ten nápad.

Och, ten nápad!

Skvelý.

 


IMG_2739JPG  

 


Odpájať som sa začala niekde po deviatej alebo desiatej časti. Vtedy si vravím, že sa mi zdá, že už sa to trochu umelo naťahuje. Koľko to má častí spolu?


Úprimne, bola som mentálne pripravená na dve, dám tomu šancu aj ak to má tri série. Že sedem. Sedem sérií. V tej chvíli som vedela, že to nedopozerám. Sedem sérií. Každá koľko?

22 dielov. Každý diel – priemerná dĺžka jedného dielu – 44 minút.

To neviem ani vyrátať. Toľko času v živote ja vôbec nemám. Na seriál.


  

Chytľavý námet


Veľmi sa mi páčilo aj obsadenie. Akože ten nápad, čo bláznite? Dlho som nič také zaujímavé nevidela. Dávalo to zmysel, postavy mali niekoľko vrstiev vnútorných svetov. Naozaj chytľavé. 

Ale 7 sérií po 22 častí po 44 minút.


Musím odmietnuť, už keď sa mi v deviatej časti prvej série zdá niečo trochu umelo natiahnuté.

Zvykla som sa k tomu ešte párkrát sporadicky vrátiť. Vždy ma to bavilo. Nenudila som sa. Ale tá predstava, že keď sa do tohto pustím, bude to trvať nekonečne dlho.

 

Predstavu našťastie ukončil Netflix sám.

7. septembra všetky série stiahli. Už sa to tam nedá vidieť.

Vlastne som si až vtedy uvedomila, že mi to ukázalo trailer v nejakej kategórií že „Leaving Netflix soon – don´t miss“ alebo také niečo. (preklad: čoskoro to stiahneme, pozrite si ešte kým sa dá)

 

 

Pohroma zažehnaná, nestrávim s tým pol života.

Tie časti, ktoré som videla, mi priniesli jednu myšlienku. O tej budeme dnes hovoriť.

 

Naozaj? Teraz? Teraz nám povieš, že toto všetko bol len úvod?

Och, áno. To bol úvod.



IMG_2897JPG

 


O čom?


Stret svetov. Rozprávkový a naozajstný. Jeden chlapec nosí pod pazuchou rozprávkovú knihu a tvrdí, že každý v ich meste je niektorá z postáv. Ale nepamätajú si to kvôli tej kliatbe. Všetci vyzerajú civilne, žijú normálne život tohto storočia, akurát majú také vizuálne črty rozprávkových postáv.

Snehulienka je učiteľka prvého stupňa na miestnej škole. Vlasy tmavé ako ebenové drevo, snehovo biela tvár, pery červené. Viete, čo myslím?

Že žijú v dnešnom svete, je civilne oblečená, ale ak dávate pozor, rozoznáte okamžite, ktorá postava je kto. Aj Červená čiapočka tam je. Aj jej babička. 



Chlapec to odkrýva postupne


Paralelne idú príbehy z rozprávkového sveta a z toho dnešného v mestečku tohto storočia. 

(Ešte sa to mesto aj volá Storybrooke. Detaily.) 


Postavy idú viac do hĺbky. Dozvieme sa, prečo zlá kráľovná nemala rada hentú, prečo Martinko Klingáčik je aký je, Klobúčnik z Alice v krajine zázrakov, aj Perníková chalúpka – otec a tie dve stratené deti v lese.

Úplne majstrovsky to pomiešali s dnešným svetom a ponúkli, ako by asi tie príbehy vyzerali teraz. Prirodzene a nenásilne a všetko vám v hlave sedí a baví vás to. Motívy tých postáv, ako vyzerajú v roku 2020 aj ako (by) vyzerali v rozprávkovom svete. 




IMG_2894JPG



Pointa


Pozerala som to a nečakala som až taký zásah. V jednej chvíli, keď Snehulienka nevie, či má ísť bojovať za svoje šťastie ku zlému kráľovi a už-už sa chce vzdať, tam zaznie veta:

„Let´s show the King, what the Snow White and her 7 dwarfs are capable of.“


Myslím, že to povedal Grumpy. 

 

Bum!

A síce pôvodné pomenovania trpaslíkov mali tiež svoj vývoj, mená sa nakoniec ustálili na: Doc, Grumpy, Bashful, Sleepy, Happy, Sneezy, Dopey.



Poporiadku


Doktor - to je ten, čo vyriešil, ako ju vyliečiť, keď zjedla otrávené jablko. Doktor – Gizka. Ide – rieši.

Nevrlý - máme v sebe tiež každý. Všade vidí hrozby, riziká. Na všetkom nájde to, čo sa nepodarí. Vždy povie, čo sa malo inak a lepšie. 

Hanblivý - ten sa hanbí alebo možno aj trochu bojí. Je ostýchavý. Opatrný. Už viete, kam mierim?

Ospalý – alebo lenivý. 

Šťastný 

Kýchajúci – ten, čo má nos na veci. Má "citlivý nos" na situácie.

Dopey - to neviem úplne ako preložiť. Je z nich najmladší (jediný nemá bradu). Meno dostal vraj podľa svojej neschopnosti a záľuby v hlúpych huncútstvach. Dopey je jediný trpaslík, ktorý nehovorí a namiesto toho komunikuje prostredníctvom pantomímy. Je to také detinské trdlo.

 

Pracujú hlboko dole v tmavej bani. 

Dolujú diamanty.

 


IMG_2847JPG



Záver


Ležala som v byte na gauči. Myslím, že som niekde na pozadí riešila svoju hlbokú emocionalitu. A že prečo a ako a prečo takáto som, prečo niekedy poviem veci a potom vlastne sa za ne hanbím a všetko.

Potom Grumpy povedal: 

„Poďme ukázať kráľovi, čo Snehulienka s jej siedmimi trpaslíkmi dokáže.“


Vymenovala som si, ako sa volajú. Doktor - čo hneď vyrieši situáciu. Nevrlý. Hanblivý. Ospalý leňoch. Šťastný. Kýchajúci. A to malé trdlo. Pracujú hlboko v tmavej bani. Tvrdou prácou odtiaľ vysekávajú a dolujú diamanty.

Z nás. Z našich hĺbok.

Tvrdou prácou v temných hĺbkach odtiaľ vysekávajú diamanty. Títo siedmi.

 



A veď ja vôbec nehovorím, že som to zistila prvá


Ani že som objavila Ameriku. Ale naozaj som mala vtedy pocit, keď mi to pri tom seriáli došlo, že vau. Že to dáva zrazu celé úplne iný zmysel. A že je to veľké. 

Tak som vám o tom musela dnes napísať.

 

Ako som tam na tom gauči tak ležala, poďakovala som svojim siedmim trpaslíkom a nechala ich ďalej pracovať. Sú dôležití. Nebudem ich prácu kritizovať, nevyznám sa v nej. Nepoznám tie hĺbky tak dobre, ako oni. 

Sú dôležití - dolujú pre mňa (alebo zo mňa, ešte neviem) diamanty.

 

Nech máte týždeň plný emócií. A nech si to s nimi užijete.


Dobré to je