“Ty musíš napísať o hmate.”

Povedal mi. 

“O čom?” Pýtam sa.

“O tom, ako veci uchopiť. Lebo veľa vecí sa ti v živote stane a potom sa niekedy zameriaš na tie hlúposti a tie podstatné ti utekajú. A ty si nešťastný a krútiš sa v tom. Musíš napísať, ako treba veci uchopiť. Aby boli hmatateľné aj pre teba tie, ktoré sa ti stanú a treba sa nimi zaoberať.”

Povedal mi kamarát večer po dobrom koncerte keď sme sedeli pri víne. Volajme ho Vlado.

To je veľmi dobrá otázka. Veľa som rozmýšľala o tom, ako sa to robí. Zistila som, že asi neviem:D 

Ale viem, ako uchopím veci a situácie ja, keď sa mi to darí. Lebo nedarí sa vždy. Máš tiež emócie, únavu, cyklus, všelijaké faktory, ktoré ovplyvňujú ako veci vnímaš. 

Začalo to dávať zmysel pri Johnnym Cashovi. (ako väčšina vecí - poznámka autora)

Ideš v aute. Pustíš si jedno z tvojich obľúbených cédéčiek. Cédéčko to je taký nosič, na ktorom sme po vinyle a kazete a pred MP3 počúvali hudbu:D Johnny Cash. Dala som si random playlist a snažila sa dodržiavať maximálnu povolenú rýchlosť. Lebo pri dobrej hudbe, no veď viete, šoféri, ako to je.

A on zrazu v jednej z tých piesní spieva: “I find it very very easy to be true.” Po slovensky: podľa mňa je veľmi ľahké byť pravdivý.

V tej piesni to má iný význam. Má to tam význam že “je to príliš jednoduché aby to bola pravda,” ale mne sa ti to nejako vytrhlo z kontextu a v doslovnom preklade to môže znamenať aj “podľa mňa je veľmi ľahké byť pravdivý.” 

A táto verzia sa mi zavŕtala do hlavy.

Je to totižto podľa mňa jedna z tých úplne najťažších vecí na celom svete.

Vysvetlím.

 

Vieš, ako ideš odniekiaľ a vravíš si, že to som nemala povedať, toto som nemala urobiť takto, toto neviem, či bolo dobre? Tak podľa mňa sa to stáva práve vtedy, keď to, čo si spravila a urobila si nebola pravdivá ty.

Kontrolná otázka pre mňa vtedy je: “keby to bolo v inej skupine ľudí, spravila / povedala by som to isté?”

Keď na túto kontrolnú otázku odpoviem: “neviem” alebo “asi nie” alebo “jasné, že nie" to má potom za následok tie pochybnosti.

A sme doma.

Raz dávno sme išli s vtedy kolegami na zdravotnú von. Čakali ma pri výťahu. Výťah bol za rohom. Približovala som sa a počula som spoza rohu ako sa smejú. Zo mňa. Na mne. Napodobňovali môj hlas a hovorili veci, ktoré som povedala predtým. Chvíľku som ešte postála za tým rohom a keď prišli na “kde toľko trčí” tak som akože práve vtedy nenápadne vyšla spoza rohu. Zmenili tému a začali hovoriť niečo iné.

Vieš, nebudem písať akí sú, ale o tom, ako sa k tomu postaviť. Lebo toto sa ti diať bude. Robí to občas asi každý. Ja sa strašne snažím neohovárať, ale tiež mi niekedy ujde. Sme ľudia. Robíme chyby.

Ostalo mi ťažko. Pýtala som sa sama seba, či som naozaj totálny retard, ktorý je len smiešny. Hľadala som kus ich pravdy, na ktorej to mohlo byť založené. Veď mohla som byť vtedy trúba. 

Počas cigarety sme sa aj rozprávali o všeličom a v jednej časti prišla zas tá situácia. Jeden z tých ľudí ma zosmiešnil za niečo, čo som povedala. Druhá sa usmiala aj na mňa a do očí mi povedala – taká si. Máme ťa aj tak radi.

Dnes to už vnímam inak.  Boli to takí moji učitelia sebaúcty. Vtedy som nevedela čo s tým.

Chcela som byť dobrá. Aj človek aj v práci. A myslela som si, že keď oni uznajú, že som, vtedy naozaj budem.

Trt.

Podľa seba musím byť dobrá. Nie som ešte stale taká, akou chcem byť, ale aspoň o kúsok lepšia každý deň. S chybami, ale ja. Taká, aká som naozaj. Pravdivá.

Múdry citát z internetov hovorí: “Kedysi som vošiel do miestnosti a pýtal sa sám seba, či ma títo ľudia majú radi. Dnes vojdem do miestnosti a pýtam sa, či mám ja rád ich.”

A to je dôležité otočenie pohľadu.

Keď ich nemám rada, alebo sú noví a ešte neviem, väčšinou len ticho sedím, vnímam ich a usmievam sa. A po nejakej chvíli sa rozhodnem, či teda áno. Lebo ja už sa nechcem správať tak, ako sa to v tej či onej skupine “hodí”. 

To potom spôsobí tie pochybnosti o sebe samej. Tie otázky v aute “toto som mala, toto som nemala…” 

A to ja už nechcem zažívať.

Ak po chvíli zhodnotím, že je to dobré, tu môžem byť sama sebou, lebo im verím (ich “mám rada”) tak som taká, aká som. Keď sa aj niekto rozhodne robiť si zomňa za to žarty, rada sa pridám. Viem si sama zo seba robiť srandu. Aj z mojich malých obsesií a smiešnych prejavov. Ustojím to, lebo som to proste ja. A čo. Každý sme nejaký.

Ak zhodnotím po chvíli pozorovania, že tu to nepôjde, ostanem kým “sa patrí” ticho sa usmievajúc, alebo sa skrátka poberiem a idem domov.

Neznamená to, že sú tí ľudia zlí. Znamená to len, že to nie je pre mňa.

Potrebujem proste byť pravdivá.

Volá sa to vraj “integrita”.

Aj keď tá má podľa slovníka viac významov. Skrátka ja budem ja, lebo to pred sebou ustojím, že toto som povedala, urobila. Aj keď si za to zomňa niekto bude robiť žarty, ustojím to, lebo som to skrátka ja, najlepšia ako v tej chvíli viem. Výčitky neprídu. Biť sa nebudem. A pobavím sa rada.

Beriem si tak sama pre seba ako definíciu tohto slova motivačný citát (prepáčte, zase jeden, ale som už taká). A ten hovorí, že: “Integrita je robiť správne veci aj keď sa nikto nepozerá.” A ja by som ešte asi doplnila: alebo aj robiť veci (podľa teba správne) a rovnako, nech sa pozerá ktokoľvek.

Slovné spojenie “správne veci” je kľúč. To, čo je podľa teba to správne. To má každý inak. A je to tak v poriadku.

Robiť to, čo považuješ za správne a byť taká istá bez ohľadu na to, v ktorej skupine si. Aj keď si sama. Si to proste vždy ty.

 

Kontrolné otázky – resp. ako som sa to učila. 

• Keď idem na trojprúdovke medzi Bratislavou a Trnavou v noci o druhej a je úplne prázdna. Idem v strednom pruhu, lebo je to pohodlné, alebo v pravom, lebo tak sa to má? Vedome som sa učila pekne sa zaradiť do pravého.
  

Ale veď tam nikomu nezavadziaš, prosím ťa, o druhej ráno.

Nie. Proste sa má v pravo, tak idem v pravo. Cez to nejde vlak. Tak je to správne.

• Dodržiavaš rýchlosť, keď vieš, že tu nemerávajú? Tak toto je pre mňa veľká skúška. A naozaj sa snažím. Ale tu ešte mám čo robiť, priznávam verejne.
  

• Zaparkuješ na tráve pred domom alebo prejdeš na vzdialenejšie parkovisko?
  

Ale prosím ťa, všetci parkujú na tráve. Je tu také susedské pravidlo, že sa neodťahujú.

No a čo. Idem na parkovisko. Lebo parkovať sa má na parkovisku. Lebo tak je to správne.

• Špáraš sa v nose, keď si doma sám? 
  

(Neodpovedajte mi, prosím:) Ja nie, lebo tak sa to má.

Chápeš. Integrita. Robiť správne veci, len preto, že sú správne, aj keď nehrozia postihy (parkovanie na tráve) a nikto sa nepozerá. (nos a iné)

Naposledy, keď na to prišla reč, sa mi moja kamarátka za to strašne smiala. Opýtala sa ma, či doma ani negrgám. A ja že neexistuje. Lebo sa to nepatrí. Strašne sa smiala, že to hrám na vílu. To sú roztomilé rozhovory takéto témy:D

 

Hmatateľnosť. Uchopenie. Integrita. Ako to do pekla súvisí?

Podľa mňa takto:

 

Mne totižto keď sa darí zostať v tej mojej integrite má to dôsledky:

1. Neprichádzajú tie sebavýčitky. Bohovsky dobre ti potom je, odporúčam.
   
2. A druhá – dejú sa ti zázraky. Zázraky hlavne typu synchronicita.

Integrita a synchronicita, tá tušim jedla tento týždeň písmenkovú:D

Viem, prepáčte. Ale nemáme na to jednoduchšie slovo. 

Príklad: práve píšeš o Bratislave a kamarátka dá na insta post, ako má rada Bratislavu. Alebo píšeš práve o lietaní do cudziny a ona dá foto lietadla a napíše ako miluje ten pocit niekam letieť.

Skrátka – niečo ti ide v hlave a okamžite ti perinbaba pošle signál “to je dobré” lebo ti hneď pošle do cesty niekoho, kto ti povie presne to, čo ty práve píšeš. Alebo riešiš.

Alebo sa zrazu o tvojej téme bavia ľudia vedľa teba v električke a ty už sa fakt pýtaš, či to máš napísané na čele, lebo toto už ani možné nie je.

Synchronicita a zázraky.

Zázraky: písala som cez týždeň na insta, ako som stretla svoju obľúbenú dídžejku. 

Vieš ako to bolo? 

Mne sa naskytla zázračná situácia stretnúť jedného človeka a dať mu podpísať diár. Spomenula som si na kamku, s ktorou sme sa o tom rozprávali pred rokom, že ho má tiež rada. Say no more. Kúpila som o jeden naviac a dala mu ho podpísať. Vyniesla som jej ho hore do kancelárie.

Odchádzam odtiaľ a perinbaba mi povedala: to bolo pekné, tu máš odmenu.

Vošla som do obchodu do ktorého vôbec nechodím. A tam bola ona. Meter odomňa. Úžasná. Odpadla som. Zmohla som sa len na “prepáčte, ste úžasná a strašne vám fandím.” Dúfala som, že ju to neobťažovalo. Večer o tom v insta story hovorila. Predomnou ju stretol nejaký hulvát čo na ňu zazeral. A potom na ňu vybehnem ja s týmto. 

Funguje to aj u iných, vidíš? A ty si dokonca súčasťou ich synchronicity a celé je to šialené. A niekedy sa to dokonca aj dozvieš. Aby si si nemyslela, že to ten vesmír robí v malom. Dostaneš občas také nakuknutie na súvislosti:D

Vojdeš na parkovisko pred obchodom, automat je pokazený a nevydáva lístky. Okamžite idem za SBSkárom a vravím mu: “Ujo, ja som vošla a máte to pokazené, nedalo mi lístok”

A on že: “To nevadí, do hodiny si predsa stihnete nakúpiť, to vás pustí”

Hovorím mu: “Ujo, ale ja tu budem dlhšie ako hodinu, musím si zaplatiť. Len mám tu stretnutie a už som inde nenašla parkovacie miesto.”

Ujo povie: “A to ste sa mi prišli priznať, že tu budete dlhšie a chcete platiť?”

Ja že áno. On sa usmial a hovorí: “pustí vás to aj tak, pekný deň.”

A vieš čo sa stane potom? Ideš si kúpiť kroasánt (takto napísané sa mi to slovo naozaj páči) postavíš sa do rady a položíš to na pás. A pani pred tebou sa spýta, že či máš len to a pustí ťa pred seba.

Nechápeš. Ako je toto možné, ako to môže vôbec fungovať. Okamžite. A dokonca tak premyslene, že ešte aj ty si súčasťou niekoho iného zázrakov a všetko to dokonale zapadá.

 

Toto sú pre mňa “hmatateľné” indície. Keď si “integrita”, máš “synchronicita” aj “zázraky.”

Je to pre mňa také potvrdenie, že dobré to je.

A mávam tiež dni, keď sú veci úplne inak. Keď je toho veľa, nevládzem a rozbolí ma zub. Niekedy to riešim že “zaťať zuby a prežiť to.” Ale to mi nefunguje. Vtedy sa "stiahnem" a nie som ja. Okolité zázraky si nevšímam, alebo sa nedejú, ťažko povedať, a môj deň je sivý a každý ako ten druhý.

Takže aj keď je toho naozaj veľa, snažím sa tým preplávať hlavne ako naozajstná ja. Potom sa mi naspäť vrátia situácie, z ktorých mám radosť. A každodennosť je potom nielen že znesiteľná, ale dokonca zábava. A zázraky.

Vrátim sa k otázke toho, čo mu hovoríme Vlado.

Vladík, neviem Ti ja úplne ale povedať, či toto platí univerzálne. Možno som len extrémny retard, ktorý vidí len to, čo vidieť chce. Možno si len cielene vyberám zážitky zo života a pripisujem im významy a nachádzam schémy. Ale vieš, takto mi to funguje. Mne, neviem či aj iným. Som takto šťastná. Snažím sa byť iba dobrý človek. A vidieť to pekné okolo. Zďaleka ešte niesom tam, kde chcem byť. Neviem inak. Možno je to dokonca moja vada - neschopnosť vidieť veci inak. Už vôbec nie som niekto, kto by mohol iným radiť. Ale ak sa pýtaš mňa, ako to je s tým hmatateľným, tak u mňa teda takto.

Hmatateľné zázraky sa dejú každý deň. Keď som pravdivá a naozajstná. A sú pre mňa potvrdením, že som na dobrej ceste.