Uhol pohľadu

Neviem, či sa to stalo tento týždeň alebo minulý. Pozriem do kalendára. Stalo sa to na začiatku februára. To už sú mesiace. A dve ročné obdobia. Mne sa zdá, že to bolo teraz. Pocitovo? Predvčerom.

Včera som si to uvedomila. Dalo sa sedieť vonku v tielku aj v noci.

Letný večer.

Prosím vás, kedy sa to stalo, že už je jún 2021?

 

 

Plány

Keď som sa kedysi opýtala môjho vtedy muža, že čo by tak chcel o dva, tri, päť rokov, povedal, že nevie. A ja že ako je to možné, že nevieš? Ty nevieš, kde chceš byť? Čo chceš dosiahnuť? Kam sa chceš posunúť? Čo chceš vidieť? Kam cestovať?

A on že: „Neviem. Veď nejako to bude. Niekam aj pôjdeme. A niečo sa aj stane.“

Akože, ono to znie pekne, také všeobímajúce až zenové, ale mňa to strašne vytáčalo vtedy, no. Viete, ako strašne ma to vytáčalo? Počujete to aj teraz v tom tóne?:D

 

Pýtam sa: „Ty nemáš takú víziu a toto? Že ako by si to chcel?“

On: „Nie.“ 

Lebo že aj tak to neovplyvní. Teda, do nejakej miery áno, ale väčšinu vraj nie. A že miesto dovolenky vyberieme, keď sa bude blížiť. Že nám niečo napadne. A aj niekam pôjdeme a aj tie miesta rád uvidí a aj dobre bude.

 

No povedz toto zoznamovým ľuďom, čo si píšu list destinácií na začiatku každého roku.

 

Bok mi išlo vyvaliť, tak som sa vysamonahnevala. (Pekne som z toho urobila slušné slovo?) Že čo už je toto za bezcieľny prístup k svetu a životu. 

Spravodlivé rozčúlenie, viete ako.

To akože nemá plán na tento rok? Zoznam miest na svete, ktoré chce vidieť? Zoznam divadelných hier, na ktoré chce ísť? Nových hercov, ktorých chce vidieť? Knihy? Obrazy, výstavy, filmy? Krajiny?

Nemal, no.

Akože všade sme šli. Lebo to nebolo tak, že by nechcel ísť. Len nemal tieto plány a zoznamy a všetko. Prišiel film (neplánoval rok dopredu ísť naň) ale prišiel film, pozrel, a že toto je vidíš dobrý nápad. Poďme. Tak sme šli. Aj na miesta z mojich zoznamov.

Dobre bolo a aj sa páčilo a aj sme mali pekný čas.

Chápete? Lebo ja som nechápala.

Akútne. 

 

A on že: „No ale nie, veď nie bezcieľne. Ale nech sme dobrí ľudia, nech sme zdraví a nech prežijeme pekne dnešný deň.“

„To je všetko? Tam to končí? Tvoje ciele? Pri dnešnom dni?“

„Asi hej, no. (povedal opatrne) Veď všetko máme čo potrebujeme, ja som spokojný.“

 

Nerozumela som

Ako môže byť niekto spokojný? Veď akože áno, spokojný že vďačný za to čo má, to áno. Ale nie že spokojný – už som v cieli a stačí, že som. Že keď sa stane viac, dobre, ale ak by sa nestalo viac – nevadí. 

Dosť ma to aj vytáčalo. 

Vravela som si, že to má potom asi bezcieľny život.

 

Možno nemá

Len to má inak. Neviem, či sa mi to podarilo dostatočne vysvetliť, že ako to tí ľudia majú. Snáď sa neurazia. Snažila som sa, naozaj.

 

Toto sa mi v živote opakovalo párkrát

Obklopujem sa celkom často ľuďmi, ktorí to majú takto. Neúmyselne.

Vôbec to nie sú neúspešní ani bezcieľny ľudia. Mnohí práve úplne naopak. Majú aj to, čo podľa objektívnych kritérií považujeme vo svete za úspech. No.

 

Len to majú celé inak vyskladané

Dokonca posledné dni a mesiace, ale čo kecám, posledný rok ukázal, že možno táto ich stratégia je niekedy naozaj tou najlepšou zo všetkých. Na mojom zozname miest na rok 2020 bolo asi 10 miest v Taliansku. Viete? Spätne sa na to pozerám teraz a všelijaké závery chcem vyvodiť. 

Tento rok zoznam nemám.

Tiež na narodeniny prehodnocujete?

Vyšlo mi to tak dobre, že silvester a narodeniny mám perfektne vzdialené. Pol roka. Čiže môžem prehodnocovať, sumarizovať a plánovať na Silvestra / Nový rok, a potom zas na narodeniny akože s príchodom môjho „nového roku“.

Tento rok som sa celkom opúšťala. Nie som tam, kde som s pomalým príchodom 40tky chcela byť. A kamko mi povedal: 

„Ale vieš, že to si zas robíš sama?“

Zoznamy, ciele, plány, a keď tam náhodou nie si? Veď to nemusí znamenať, že sme neschopné alebo že sa niečo nepodarilo. Iba skrátka, že ten život ide inou cestou. A mimochodom, bol rok a pol covid, neviem, či sme to úplne vzali do úvahy. 

To tiež veľa zmenilo.

 

Možno sa na to teraz treba pozrieť inak. 

Možno keď sa nepozrieme tak, že: kde som chcela v tomto veku byť, čo som chcela a či som to už videla, zažila a dosiahla. Možno to netreba porovnávať s tým východiskovým bodom. Lebo keď sme si to vysnívali a plánovali pre seba, bolo to dávno. Boli sme vtedy ešte iní ľudia.

Možno sa na to treba pozrieť takto:

Keď si teraz sadnem na gauč, vyložím nohy, zhlboka sa nadýchnem a rozhliadnem sa okolo seba. Som spokojná s tým, ako veci sú? 

Nie v kontexte porovnávania čo som už chcela, ale tak, v prítomnom momente. Som spokojná s tým, ako sa mám?

A sú moji milovaní zdraví? 

Vidíte? Mám všetko. 

Mám teraz aj veľké odhodlanie. Ale ako sa poznám, ja sa ešte poopúšťam z tých istých dôvodov. Ale to je teraz jedno. Budete pri tom, tak, ako každú nedeľu:)

Takže: je úplne v poriadku nebyť tam, kde si v tomto veku chcela byť. Aby sme si nesplniteľnými očakávaniami sami na seba nerobili celkom zle.

A je úplne v poriadku aj nemať takéto plány a ciele, ak ste ten druhý typ. Možno sa to od vás budeme potrebovať trochu naučiť.

Ale mám teraz plán. Mám v pláne sa venovať tomu, čo mi zapriala neter. Má tri a pol. Lebo sa mi zdá, že je to veľmi vhodný cieľ na najbližšie obdobie. Toto by sa nám mohlo podariť, aha:

„Prajem ti veľa melóna, veľa cukru a nech poslúchaš obuvák.“

 

Aj vám to prajem. A držte sa zdraví.

Dobré to je.