V krajine, kde sa deň povie "žúr", nemôže byť zle

Pri prechádzke ulicami Cannes počujete také „ťuk“ a zase, a zase, potom trochu slabý potlesk. Pozrieš lepšie a tam ľudia hrajú petang. Normálne medzi domami na to majú ihriská. Starí, mladí, pomiešaní, všetci.

 

Rozprávajú sa pri tom, pofajčievajú. Ťuk. 

 

V hlave sa ti pustí toto a máš to tam celý čas pri prechádzke mestom.

 

Dnes vám napíšem o Francúzsku. A o ženách.

 

Zrecyklujem aj jeden príspevok zo sociálnej siete, fotky niektoré tiež, z tejto úžasnej krajiny.

Ospravedlňte preto kvalitu obrazového materiálu. Naozaj sa vtedy lepšie nedalo:D

 

 

V krajine, kde sa deň povie žúr, nemôže byť zle. 

Keď k tomu pridáte more, palmy a slnko, zaklincujeme to croissantovo kávičkovou kultúrou a je to. 

Žúr. 

No, ale k téme. Prvé dojmy boli veľké. Tie Francúzsky. Hotová som z nich bola po pár hodinách. Snažila som sa aj odpozorovať, čo je iné a ako to robia, že sú také, také, také francúzske.

 

Všimla som si, po prvom pár hodinovom špacíre, toto:

Vlasy

Ony nosia rozpustené vlasy. Jasné, že nie všetky. No smelo tvrdím 90:10. Možno aj 95:5 by som podpísala. Nie ako my, doma ráno stočíš zopneš a máš to tak celý deň. Skrátka vlasy rozpusť.

No a čo, že fúka. Možno o to ide, čo ja viem:)

Uvoľni sa, uvolni vlasy.

 

Červený rúž

Nemá každá. Aspoň nie cez deň.  Ale ak ho na tie pery dá, nosí ho ako pani. Kľudne aj k teplákom. Už som videla aj kombináciu červený rúž, tepláky, opätky. A predala to. Naozaj dobre.

 

Oblečenie

Aj aj. Niektoré kombinácie pozerám obdivne a hovorím si ako ju toto vôbec napadlo a ako to môže tak dobre vyzerať. Väčšinou sú ale oblečené ako ženy u nás doma.

 

Rozdiel

Nepoťahujem korzet hore, sukňu dole. Nenapravujem ramienka. Nepozerám na seba do odrazu v zrkadle. Nepúdrujem sa, nepózujem, skrátka – neprežívam sa. Čo som si ráno dala na seba, to nosím. 

Alebo lepšie: to nesiem.

Také nevtieravé sebavedomie. Nepotrebuje pútať pozornosť, len tak je. Pokojne je ticho a ide z nej šarm a štýl. Také uvoľnené sú tie ženy. Žiadny extrémny afekt. No radosť. Jáj, a:

 

Usmievajú sa

Doplnok 

V doobedných hodinách okrem kabelky nosia v ruke v papierovom vrecúšku bagetu. Nepodarilo sa mi zistiť, či je to otázka módy, folklóru alebo to aj jedia.

 

Inak, to je teraz aj u nás, na Slovensku celkom téma, tie ženy. Ja sa k nej náhodou viem celkom vyjadriť. Ale naozaj len náhodou.

 

Pozorujem tu unikátny fenomén

a to ten, že veľa žien (aj mužov, ale vieme si medzi sebou oveľa viac "nasoliť" ženy ženám) má jednoznačný názor na životy iných žien. Že ako ho žijú. Tie druhé. A hlavne, ako by mali.

 

Keď sa žena nemaľuje, hovoria o nej, že by sa mala o seba starať. Tie, čo sa nemaľujú, zas hovoria o tých, čo sa maľujú, že niečo zakrývajú. A že majú byť viac prirodzené.  

Keď sa neusmieva, berie sa príliš vážne. Keď sa usmieva, tak určite niečo zakrýva.

Keď veľa rozpráva, je otravná. Keď rozpráva málo, je podozrivá. A určite je nešťastná.

 

Jáj, toto je dobré: Keď píše, povedia jej, že by mala mať blog. 

Keď má blog, tak kto si akože teraz myslí, že je. Nejaká blogerka alebo čo? Na čo sa hrá. Veď to môže povedať každý. 

No, veď môže. Aj povedať, aj urobiť. Je to vlastne celkom ľahké. A milé spojenia z toho vznikajú. Odporúčam každému.

 

Keď nosí sukne, tak je vyzývavá. Keď nosí nohavice, má byť viac ženská.

Keď cvičí jógu, je príliš ezoterická. Keď cvičí čokoľvek, tak to preháňa. A keď necvičí, mala by sa o seba viac starať.

Keď nosí výrazné doplnky, prehnala to. Keď nenosí žiadne, nevie sa zladiť.

Keď si farbí vlasy, tak určite chce, čo nemá a mala by byť prirodzená. A škodí to. Celkom živo si pamätám, keď som prešla na blond. Koľko veľa dobrých rád som dostala o tom, ako som tmavá a ako som to mala predtým lepšie. Nevadí, že moja kaderníčka vraví, že som tmavá blond a konečne bližšie ku svojej farbe. Nevadí.  

Keď si nefarbíš vlasy, mala by si, lebo musíš zakryť šediny.

Musíš? Kto vlastne povedal, že musíš? Maj šediny. A čo je na tom.

 

Keď nemá deti, nevie, čo je život. A keď má, zas sú všetci múdri, ako ich má a nemá vychovávať. 

Keď študuje, tak je príliš ambiciózna. Mnohokrát ešte počujem dodatok „príliš ambiciózna - na ženu“. Keď neštuduje, tak sa vraj spolieha, že sa dobre vydá. Tým pádom si odnesie ešte viac a ešte horších pomenovaní.

 

Je rok 2019 a celkom často počujem takéto vyjadrenia. Stále ma to prekvapuje. 

Počujte, ženy. A nemohlo by nám to byť jedno? Že ako to svoje žije tá druhá?

Ja neviem. 

Veď nech si žije ako chce. Som si takmer istá, že robí, ako najlepšie vie. A ak vám tým svojim životom tá druhá neubližuje, načo.

Vám, ženám, ktoré druhé nesúdite, patrí veľké ďakujem. Ste úžasné. Ste inšpirácia. Viac takých ako vy.

A vám, ženám, ktoré si idete svoju cestu, niekedy ťažšiu práve kvôli tejto "podpore" od kmeňa, držte sa. Je to stále lepšie a bude ešte lepšie. Nedajme sa;) 

Ak nepatríš ani k jednému extrému, tak celkovo si sa tu nenašla, mám len prosbu. Na nás, na všetky. Možno stačí troška. Nikdy nevieš, kedy tvoja troška pre ňu znamená veľa. Prosím:

Skúsme si viac navzájom držať palce.

Skúsme sa viac podporiť.

Skúsme sa viac počúvať.

Skúsme si viac dopriať.

 

Veď to, že ona je šťastná, tebe z tvojho šťastia neuberá. Môžte sa mať dobre obe.  #girlpower

 

Som presvedčená, že sa navzájom naozaj potrebujeme. Som dokonca presvedčená, že keď si navzájom aj doprajeme aj pomôžeme, budeme sa mať lepšie, než si dokážeme vôbec predstaviť. 

Vieš? Že sa to znásobí. Hudba – táto. Ostávame v krajine o ktorej bol začiatok.

Inak, toto ma naozaj zaujíma: 

Povedzte, kedy sa vám to stalo. Spomeňte si na to, poďakujeme jej.

Snažím sa to sformulovať zrozumiteľne. Asi mi to úplne nevýjde a potom ma môžu ohovoriť, že ani písať neviem:D 

Môžu. Zvládnem. Dobré to je.

  

Že: Povedzte, kedy vám nejaká žena naozaj pomohla. Kľudne slovami, povzbudením, činom, akokoľvek.

Však sú také? Však sa to deje?

Sem s nimi, do komentáru pod príspevok:)