Vidíš tento kopec? Tak za ním, za ním to ešte nie je

 

Bol koniec augusta. Stretli sme sa po práci. Až podarene symbolicky to bolo konkrétne 28. augusta – deň pred sviatkom "esenpé". 

Nevedela som, či ho ešte spoznám. Je možné, že sme sa naposledy stretli 6 rokov dozadu na koncerte. To sme si zakývali, a potom zas roky nič. 

Prichádza. Má červené tričko, kraťasy a sebaistý, pomalý ale rázny krok. Počkali sme pod budovou na jeho priateľku a poď ho cez štvorprúdovku mimo prechod cez cestu na kofolu;) Popri kofole zapnem nahrávanie, otvorím svoj debilníček a začínam sa pýtať.

Všetky fotky v tomto článku urobil Fero a sú z tej cesty, o ktorej je reč. Použité so súhlasom turistu a ich autora. Ďakujem. 

Prečo sa pýtam práve Fera?

On rád cestuje a strašne pekne vie písať. Pamätám si cesty do afriky ale aj každú dovolenku. Keď na fejzbúkoch zachytím, že Fero je na výlete, začína príjemná rutina ako si každý deň prečítam jeho zhrnutie zážitkov za posledných pár hodín.

 

Prečo teraz?

Prešiel cestu hrdinov SNP. To je taká dlhá túra. Najvýznamnejšia turistická magistrála na Slovensku. Má približne 750-770 km, ale to len keď všetko dáš na prvú, nemusíš zachádzať do okolitých dedín po zásoby (kto nemusí?) a nikde sa nestratíš. Stratiť sa dá v niektorých úsekoch jednoducho. 

Napríklad preto, že značky boli na stromoch. Veľa stromov po víchriciach vyváľalo. Takže už chýbajú. A tak sa ti môže stať, že ak na tej pláni, kde kedysi bol les so značkami, nie je ani gps signál, akokoľvek skúsený turista si, stratiť sa dá. Prejdeš teda o pár desiatok viac kilometrov. Konkrétne jemu to trvalo 26 dní miernejším tempom, lebo niektoré miesta si chcel užiť. 

Toto viem od neho, lebo mi to počas rozhovoru vysvetlil.

 

 

Odcitujem jeho príspevok po návrate, lebo to bol dôvod, prečo som si ho zavolala na rozhovor. Pozrite ako to zhrnul a zároveň tu nájdete sumár dôležitých dát. 

Rozhovor nájdete pod týmto odcitovaným príspevkom. Áno, prešiel autorizáciou. A áno, vždy som chcela napísať tú predchádzajúcu vetu. S tou autorizáciou. Veď viete.

Pozrite si aj to rozdelenie na bežcov a pôžitkárov, to je super:)

„Ráno vstanem a všade sucho. Otočím kohútik, tečie pitná voda. Dokonca je tu keramické wécko so splachovaním a toaleťákom. Tiež suchým. A na raňajky si môžem dať, čo len chcem. Ešte aj studené pivo je v chladničke!
Nemusím ísť hľadať pitnú vodu, baliť mokrý stan a nakladať ťažký ruksak znovu na plecia. A odšlapať si ďalších 30-40km, aby som znova hľadal miesto na ďalší nocľah...

Ťažká pohoda táto civilizácia. Človek by si povedal, že taký skoro mesačný sadomasochizmus akým je Cesta hrdinov SNP, ho prefacká, bude si o to viac vážiť pohodlie domova, a navždy mu to vymláti z hlavy sprostné nápady ísť si zašlapať 800 km. Potiť sa ako somár, zbierať otlaky, lopotiť sa z jedného kopca na druhý...

Nuž, to prvé je pravda. Prefackalo, pohodlie domova si človek naozaj potom viacej váži. Ale tá druhá časť... ja to vidím trošku inak a veľa vecí z toho mi bude v tom každodennom mestskom živote chýbať... :)

Toľko zamyslenie sa po návrate z "divočiny" do civilizácie.

Keď to vezmeme čisto štatisticky vyzeralo by to takto:

- počet kilometrov Cesty hrdinov SNP: 769 (píšu sa rôzne údaje od 750 do 770, ale mne sa páči toto číslo)

- počet kilometrov celkovo, podľa celephónu: 985,8 (zopár zachádzok za potravinami a pivom + zopár zablúdení zo značky)

- počet krokov (podľa celephónu): 1 201 674

- nastúpané metre: 31 666

- klesania spolu: 31 316m

- úbytok na váhe: 4 kg (najmenej z tých, s ktorými som sa o tom rozprával. Častejšie sa objavovali čísla od 6 do 13 kg). Už vidím zvýšený záujem nežnejšieho pohlavia o túto túru :D

- počet divých zvierat: najviac sŕn a jeleňov, nejaké muflóny, daniel, líška, zajac a všakovaké vtáctvo. Medvede som nepočítal, ale predpokladám, že oni mňa veľakrát áno

- počet útokov divých šeliem: 2x zahryznutý kliešť (oba som ruskou nitkovou metódou vyoperoval), 1x útok neznámeho tvora na môj členok, ktorý sa dočasne dvojnásobne zväčšil a potom ešte jedno repete do ucha. O ďalších útokoch som oboznámený nebol

- počet mojich útokov na divé šelmy: 0 (ja mám zvieratká rád)

- štatistika nocľahov: v stane tuším 6 alebo 7. Pod holým nebom asi 2x, v útulniach asi 3x, v chatách 3x (aj so sprchou!), raz na vyhliadkovej veži. A pamätný bol aj nocľah na Kráľovej holi, na hrade, na futbalovom ihrisku, za krčmou, na cvičisku psov a v neposlednom rade ten v zvalenej kolibke počas poriadnej búrky

- počet zodratých topánok: len jedny, ale vyšlo to s nimi LTT

- počet odhodených odpadkov: 0

- počet zozbieranýh papierov, obalov a fliaš: niekoľko sto...

- zoznam prejdených pohorí (až teraz som si to vlastne pozrel a zosumarizoval: Laborecká vrchovina, Ondavská vrchovina, Čergov, Šarišská vrchovina, Čierna hora, Volovské vrchy, Spišsko Gemerský kras, Nízke Tatry, Veľká Fatra, Kremnické vrchy, Malá Fatra, Žiar, Strážovské vrchy, Biele Karpaty, Myjavská pahorkatina a Malé Karpaty

Celkovo to môžem zhrnúť tak, že odporúčam vytrhnúť sa zo svojho komfortu a vypadnúť na niečo takéto. Veľa to naučí, veľa preskúša. Trošku aj vezme, ale oveľa viac dá. Hlavné dva typy ľudí, ktorí to dávajú sú "bežci" - tí, ktorí sa ako prvé pýtajú koľkí deň šlapete a koľko denne prejdete. Druhá kategória "pôžitkári" - tí sa pýtajú ako sa voláte, prečo ste sa na esénpéčku vlastne vydali a kde sa vám zatiaľ najviac páčilo. Ja osobne som sa radil skôr do druhej kategórie. Inak by som to možno prešiel o pár dní skôr. Ale načo... Takto to bolo dobré, aj s nejakým tým občasným vegetom v socialistickom bazéne, na vrchole kopca, pri dobrom obede, pivečku, v debate s ľuďmi, ktorí stáli za to.
Mrzia ma len dve veci. Že som za ten čas stretol v lesoch viac píľčikov a traktorov než divej zveriny a že sme ako ľudia také prasatá a všade nechávame odpadky. Navrhujem všetko z prírody zozbierať a vysypať domu do postele každému, kto si to tam "zabudol"...

Oplatí sa to kvôli tomu, že zistíte, aká dobrá môže byť obyčajná voda z prameňa, alebo rohlík z klobáskou na vrchole dlhého stupáku. Aký super môže byť večer niekde na Štefánikovej mohyle, keď zaspávate "pod širákom" a pozeráte sa rovno z "postele" na hviezdy. A ako dobre padne, keď sa s vami niekto podelí po zásoby jedla, resp. keď niekomu neskôr nejako pomôžete vy...

PS: Ako povedal jeden ujo, ktorého som stretol kdesi za Dobrou Vodou ako tlačil fúrik: "nááá čo už dneska tí mladí. Šecko majú pochodené, aj Makarsku, aj Paríž, ale nevedááá, co všetko máme doma pjekného..."
Aj preto som si šiel rodnú hrudu prejsť i takto na pešo. A stálo to za to! ”

Zdroj: FB/Personal/Fero6

 

 

 

Najradšej by som vám celý rozhovor prepísala od slova do slova, lebo naozaj bol super. Sedeli sme na tej kofole hádam aj dve hodiny. Akokoľvek, skúsim vybrať to najzaujímavejšie.

 

DTJ: Idem si zosumarizovať, čo o tebe viem. Prvý krát som ťa stretla asi pred dvesto tisíc rokmi.

On: 2006.

DTJ: Ty máš takú pamäť na čísla?

Viete, že v každej partii je jeden taký, kto si presne pamätá čísla, dátumy, roky a časy? Pozdravujem Lenku:) a Fero sa týmto usvedčíl, že to je on.

Fero je v civile – keď práve neturistikuje alebo necestuje - spoluzakladateľ jedného z najväčších zľavových portálov na Slovensku plus vyrába zaujímavé mapy, k tomu sa dostaneme o chvíľu.

 

DTJ: Volajú ťa Fero6, aj ja ťa volám Fero, aj keď to nie je tvoje občianske meno. Ako to vzniklo? V ktorom období boli Ferovia?

On: To začalo ešte v jednej sťahovacej firme, tesne po ukončení školy, bolo tam kopec brigádnikov a vedúci prišiel že: “pome, pome, zoznámte sa, fero 6, fero 8…” a potom sme šli dvaja z toho spolu do Ameriky. A ostali sme Ferovia. Ja som Fero 6.

DTJ: Bol niektorý z nich naozaj Fero?

On: Žiadny z nich nikdy nebol František.

DTJ: Ešte tá komunita funguje?

On: Áno, s jedným z nich máme aj web, 68travel, predávame stieracie mapy. https://www.68travel.sk/

 

  

DTJ: Prešiel si cestu SNP. Prečo? Ako to človeku napadne?

On: Vedel som že to existuje, je to najdlhšia túra, mňa to lákalo, nikdy som nevidel ako na seba hrebeňovky nadväzujú. Ako turista som si niektoré jednotlivé časti už prešiel ale nikdy nie spolu. Chcel som odísť z tohto tempa na chvíľu preč a prejsť Slovensko.

 

DTJ: A ty si si čo o tom myslela? (otáčam sa na priateľku)

On: Môžeš povedať pravdu. (smiech)

Ona: No bolo mi ľúto, že tam chce ísť keď už má frajerku. Že nemohol tam ísť keď ešte nemal frajerku?:D Ale nie, mohol ostať doma a byť nešťastný alebo ísť a byť šťastný, a teda aj ja. A ešte ten psychologický efekt že “dovolila som mu” – to mi tiež pomohlo:) A vedela som, že na niektoré úseky sa pridám.

 

 

 

DTJ: Kondičná príprava?

On: Nulová. Tak ale ja chodím občas na bicykel.

DTJ: Počkaj, nulová. Veď ty si stále niekde na túre a do toho po meste chodíš na bicykli a do toho ešte vybehneš na bicykel do lesa a kade tade, ty tak pravidelne aspoň 3x do týždňa si dáš riadne športom do tela?

On: No, hej, zvykol som častejšie ale dnes už menej, ale trikrát týždenne to vždy.

Poznámka autora: Pšátelé, toľko k “nulovej” kondičnej príprave. Keď máš hyperaktívny športový životný štýl. Prosím vás inak to neskúšajte bez prípravy;)

 

 

DTJ: Ako to prebieha? Ideš po lese 26 dní?

On: Najdlhšie úseky bez civilizácie sú možno dva dni. A sú na slovensku dediny bez krčmy. Neveril som. A aj 4 za sebou. Možno keď to zrátame spolu na 10 dní sa ku mne pridali na niektoré úseky kamaráti, priateľka. Keď stretneš iného “esenpéčkara” idete chvíľu spolu, ale každý má svoje tempo a tak to funguje, že sa navzájom nebrzdíte.

DTJ: Stále hovoríš o nejakých ľuďoch, čo si stretol. Mám pocit, že tam je veľa ľudí.

On: No, to tak znie. Ale ty ideš 11 hodín sám a z toho 2 hodiny stretneš niekoho. Samozrejme že sa rozprávam teraz s tebou o tých dvoch hodinách. Ale 9 som bol sám.

DTJ: Nechýbali ti ľudia?

On: Práve naopak. Niekedy som šiel celý deň cez les sám a keď som sa večer približoval k útulni pristihol som sa pri tom ako si v hlave hovorím: dúfam, že tam nikto nebude lebo nemám náladu na ľudí.

 

 

DTJ: Čo bolo najlepšie?

On: Stretneš človeka, ktorého ani nepoznáš a po pár hodinách sa rozprávate o veciach, ktoré doma ani kamošovi nepovieš. Stretneš všelijaké osobné príbehy. Chalana, ktorý to šiel minulý rok, ale odišiel mu členok a nedokončil cestu, tak ju ide znova. Druhého, ktorému odišlo koleno tak to ide po kratších úsekoch.

Ale aj jedného učiteľa. Posledné, čo by som tipol, že toto je človek čo ide SNP. Nevhodné topánky, popolníky dioptrie, starý rupsak, dáke monterkové gate. Boli tam chalani vyšportovaní, profi výstroj, ale po 4 dňoch odišli domov, lebo to nedali. Tento učiteľ to pred dvomi rokmi prešiel prvý krát. Teraz to šiel znovu. Bol to taký učiteľ – spisovateľ – rozprávkar.

Keby si ho postavila vedľa týcto profi športovcov v top výstroji, nikdy by si nepovedala že práve toto je človek, ktorý to z nich dvoch prejde. Dvakrát.

 

Pre mňa boli super momenty, keď niekde dorazíš. Zaslúžené chvíľky keď prídeš večer na útulňu, spravíš si oheň a oddychuješ. A keď stretneš nezištných ľudí. Strážnik na hrade mi spravil ráno párky napríklad. Alebo jedna teta ťa vidí ísť okolo a reštaurácia je zavretá a opýta sa ťa : “ta co, muádzenče, dám vám rízek medzi chueba?” chcel som jej aj zaplatiť ale nechcela peniaze. Nezištne ti pomôže. Povedala mi: “podáš to ďalej dakomu.” 

A to sú momenty, ktoré nechápeš. Cudzí ľudia ťa zavolajú na kávu do záhradky, lebo ideš okolo. Volali nás “esenpéčkari”.

 

 

 

DTJ: Čo bolo najhoršie?

On: Ťažký rupsak.

 

DTJ: A ty si sa nechcel v nejakej chvíli vrátiť?

On: Čo akože vzdať to? No boli krízy. Také, že som si sadol proste na trávu a ostal som dve hodiny sedieť. Ale vrátiť sa to mi ani na sekundu nenapadlo. Aj frajerka mi hovorila, keď boli ťažké chvíle, teraz nie že sa vrátiš skôr, lebo ja už som všetkým v robote povedala že to prejdeš. (smiech)

Ona: A po druhé, samozrejme že som ho podporovala. Lebo ak by to neprešiel teraz, vedela som, že by šiel druhýkrát. Zase:D Tak už radšej teraz keď už sa na to dal.

 

On: “Asi druhý deň som stretol takého deduška. Na Dukle ešte na východe. A on sa ma pýta: “A kam to ideš?

- Na Devín.

- Na Devín? To tam dolu do Bratislavy?

- Hej.

- Sa na to vyser a choď domú.”

 

 

 

Povedal mi ešte, že neberte velikánske topánky. Že také trekové ľahké bežecké, že nie tie nad členky. Že to sa poučil z internetu čo si prečítal a bol to dobrý nápad. A ešte že sa netreba náhliť. Vraj ľudia najviac po tom ako to absolvujú ľutujú, že niekde neostali dlhšie ale náhlili sa ďalej. Fero povedal, že na to myslel a pripomínal si to. Nenáhliť sa a keď sa ti niekde páči, uži si to a ostaň tam, odboč na blízky hrad, možno sa už nikdy nevrátiš a teraz si tu.

Boli aj búrky keď sa báli, fúkalo, pršalo, boli celí mokrí a hromy blesky. Vraj aj ježko o tretej v noci v tichom lese ťa vie vystrašiť na smrť. Verím. Ježko ma vie vystrašiť na smrť aj v Bratislave;)

 

Cítite to, čo ja?

Ďakujem, Fero. Ďakujem, že si mi o tej ceste povedal. Že aj keď útržkovo, ale mohli sme tam na chvíľu byť s tebou.

 

 

Mne sa najviac páčil tento príbeh, ktorý sa Ferovi na tej ceste stal. Hovorí:

“V jednej dedine. Z potravín nás poslali preč, že už zatvárajú. Druhé boli zavreté a tretie nám pani zavrela pred nosom. Už sme po ceste nemali žiadne potraviny, prosili sme tú pani či by nás pustila dnu, vravíme jej pani, prosím, my máme za sebou už 30 kilometrov dnes, ďalších 30 pred sebou, aspoň nám predajte prosím pečivo a paštéku. Ona už si musí robiť inventúru, nedá sa.

Vedľa bol pán ktorý popíjal na schodoch čučo a vraví nám: “chlapi, ja som kúpil posledné 4 rožky, zoberte si ich”

My: "A vy budete čo bez rožkov?"

Ujo: "Ále veď nejako bude. Zoberte si ich."

My: "Nie, to nemôžme."

Polootrhaný, možno posledné 4 rožky mal a ani za ne nič nechcel.

Niekto môže pomôcť a zavrie ti pred nosom. Niekto ani nemá z čoho a dá ti posledné.”

 

Dobré to je.

Krásny týždeň plný inšpirácie od ľudí okolo seba vám prajem.