Vyplo ma.


Vo štvrtok ráno. Mám podozrenie, že možno už v noci zo stredy na štvrtok. Nemohla som spať, lebo som mala veľa myšlienok. Potom zrazu o tretej ráno strih a všetky zmizli, zaspala som.


Môjmu mozgu regulérne niekto prestrihol kábel.

Tak sa teraz mám. Odpojená od elektriky. Hlava je úplne prázdna. Nič si nemyslím. Celý čas. Už sa to nemalo do hlavy kam vojsť, tak vypla príjem:D


IMG_3277_1_ajpg


Aby si vedela, čo máš robiť, musíš sa pozrieť do diára. Aj jednoduché úkony, ktoré sú tam napísané, sa nevysvetliteľne komplikujú. Únava. Dlhodobo. Veľa. Telo povie: už sa ukľudni.

A keď sa neukľudníš, proste Ti to telo (hardware) vypne gombík (software.)

Fyzicky sa teda ešte pohybuješ, ale nie si prítomná. Mozog se odstěhoval do Humpolce:D Tak len tak som. Každý niekedy má aj také dni. Musí to tak byť. Dobré to je. Balans.   


Vypnutý (alebo prepnutý, ešte neviem:D) deň vyzerá takto:

Ráno zaspíš. Budík nepočuješ. Vôbec. V kuchyni zistíš, že už nemáš kávu. Oblečieš sa. Všetko trvá nezvyčajne dlho. Ale vôbec nevieš, kde sa dejú tie časové straty. Všetko robíš ako vždy, ale trvá to o polovicu dlhšie. Nerozmýšľaš o ničom.

Sadneš do auta a máš úplne prázdnu hlavu. Vieš, že ten budík kvôli niečomu bol. Vieš, že niečo niekde je. Ale nevieš čo ani kde. Musíš pozrieť do diára.


Ideš teda na to očkovanie. Očkovací preukaz, ktorý si si položila ku dverám, aby si ho nezabudla, si pri tých dverách nechala. Dojde ti to až v čakárni.

Tety na cudzokrajných chorobách sú milé, práve dohadujú program a termín vianočného večierku. Usmievaš sa, počúvaš. Počúvaš, ale nič nepočuješ. Iba vieš, že dohadujú vianočný. Ostatné je len šum.

Mozog mal už toľko veľa podnetov v poslednej dobe, že sa proste v situácii, keď “hrozí”, že by niečo navyše vnímal, opäť úplne vypne.

 

Zaplatíš parkovanie. Pán na parkovisku je príjemný, žartuje, hovorí, že je pekné počasie, nech sa naňho nehneváš, že sa na teba škerí, lebo to je kvôli tomu slnku, ale že je rád, že to slnko svieti, lebo je potom pekne. 

A on hovorí ďalej. 

A ty original vidíš, ako sa mu hýbu ústa. Vedome sa sústredíš, aby si počula aj tie slová. Nejde to. Hľadáš vnútri v hlave ten gombík, ktorý niekto vypol. Úprimne ho chceš nájsť, aby si sa s tým ujom mohla porozprávať. Nenachádzaš.

Tak sa len usmievaš, prikývneš a odchádzaš.

 

IMG_3265_1_ajpg


Čo to je toto?

O šoférovaní a jednotlivých úkonoch nepremýšľaš, je to automatika.

Ideš to odložiť do servisu. Prinesieš to tam a hádaj čo?

Namiesto jednej hodiny si to tam musia nechať celý deň, lebo kompletná prehliadka, výmena neviemčoho všetkého, čo ujo vymenoval, lebo ma vyplo:D Prekvapivo.

Hlava už má plno, nevie spracovať nič ďalšie. Preto keď prichádza situácia s informáciami, vypne sa. A ty to vedome nevieš zapnúť. Len pozeráš že v akej si situácii. 

OK, no veď dobre, veď nech to auto spravia keď treba, budem sa voziť bezpečnejšie, to je správne.

Vychádzam z toho servisu, že teda idem pokračovať v tom programe ďalej, bez auta.


Teraz to príde:

V tom aute boli dva ďalšie outfity na dnešný deň – lebo program zahŕňa niekoľko stretnutí na rôznej úrovni formálnosti. Všetky ostali v aute. V tom, ktoré je na celý deň v servise.

No čo už, budem to musieť zvládnuť aj bez toho. Povzbudzujem sa odvážne.

Posielam si SMS lístok, lebo veď teda idem použiť MHD.

Moment. Čiapka ostala v aute. Aj teplá bunda. Aj teplé topane. Som oblečená do auta, nie do mesta. Tenký kabátik a nezateplené topánky.

A nevhodný outfit.

Holé uši aj krk.

Dobre. Volám taxík, za prechladnutie to nestojí.


Biela Dacia, pár minút. Biela Dacia? To spoznám, takých nie je veľa. Ha. Tri biele Dacie označené ako taxi išli okolo najbližších 12 minút. Ani jedna moja:D Štvrtá, to je on. Toľko Dacii som nevidela za posledné tri roky dokopy, prisahám:D


A ten pán rozpráva a rozpráva. Všetko neznáša. A všetkých. Ľudí, čo robia s peniazmi špeciálne nenávidí. Viac neviem, vyplo ma:D Našťastie.

Začala som teda akože pozerať do telefónu. Akože pracujem. Prišlo to. “Tá dnešná mládež aká je, stále len do tých telefónov pozerajú.” 

Rozumiem, vlastne mi polichotil, lebo si môžem domyslieť, že hovoril o mne a zaradil ma k "mládeži":) Ale ak o mne nehovoril a hovoril o nejakej abstraktnej "mládeži" tak tieto reči ja nevediem. Nemyslím si, že sú hrozní, ani že stále pozerajú do telefónu. A ak pri tomto ujovi pozerajú do telefónu nečudujem sa - tiež som pri ňom zvolila túto stratégiu ako únik z konverzácie:D Situácia mi nebola príjemná, rozhodla som sa to ukončiť.

Poprosila som ho, že sa mi zmenili plány, že či bude teda taký zlatý a zastaví mi tu na tejto zastávke. V hlave mám: radšej pôjdem autobusom ale musím to zahrať nenápadne.

Vystupujem. “Ďakujem, pekný deň.”

“Aký pekný?” – vraj – či srandujem. “Ešte aj to počasie je nenormálne.”

“Aké nenormálne? Veď je krásne” – pýtam sa.

“No ale slečinka, v novembri? V novembri aby bolo takto? Veď to je nenormálne.”

Aha, ďakujem, dovidenia. Naozaj:)


IMG_3284_1_ajpg


Čakala som na zastávke do 3 minút, sadám do autobusu. Pohoda, nikto na mňa nerozpráva. Konečne chvíľu. Spievam si. Som presvedčená, že si spievam len v hlave.

Ale keď ku mne pride postihnutý chlapec, smeje sa a začne si spievať somnou dojde mi, že ja si vlastne celý čas spievam nahlas:D Nemám ani slúchadlá – že by som si spievala to, čo počúvam.

Ja si len tak spievam. Nahlas. Vôbec to o sebe neviem, neuvedomujem si to.


No, nevadí. Aspoň sme si spolu zaspievali kým som vystúpila. A jeho mamina sa nehnevala, podľa všetkého.

Káble vypnuté, mozog odpojený. Totálne.

Hlava mi dokonca pustila zvučku a ústa si ju spievali. Všetko bez toho, aby som si to vôbec uvedomovala.

Stojím na zastávke a rozmýšľam kam som vlastne išla a čo som tam chcela.

Išla som do kancelárie, lebo som tam chcela kopírovať materiály.

Ktoré sú v tom aute. V servise. A keďže kópii treba veľa, neviem ako by som ich odniesla, keďže plán bol naložiť ich do auta.

Chápeš. Som tu úplne zbytočne:D Kocúrkovo.


Aha, nevadí. Čo tam mám ďalej?

Obed.

Ďakujem svojej vlastnej psycho povahe za to, že aj takéto veci si píšem do diára. To kvôli takým dňom, ako je tento. Asi sa mi to už niekedy stalo, tak preventívne v plánovaní robím až takýto detail, aby som náhodou s vypnutou hlavou nezabudla jesť:D

Nastúpim do najbližšieho autobusu a idem teda niekam, kde sa skúsim najesť.

 

Long story short – už máte predstavu, aký level toto je?

Nebezpečné štádium.

 

IMG_1439_1_ajpg


Sadnem teda do kaviarne, objednám šalát a otváram diár. Ruším všetko na najbližší víkend a čo sa ešte dá aj na ďalšie dni. Musím mať vypnutý budík. A musím mať v pláne len oddych. Nič iné. Naozaj nič. Nič.

 

Okamžite po zrušení víkendového programu mi perimbaba pošle signál “takto som si to predstavovala”. Lebo hneď ako zruším poslednú vec z diára stane sa zázrak. Jeden z takých, o ktorých sme hovorili minule. 

Najedená, plány zrušené – oddych naplánovaný.


Volajú zo servisu. Auto je hotové. Idem ho vyzdvihnúť.

Prechádzam cez Hviezdoslavovo námestie. Pozerám do zeme. A zrazu počujem nahlas moju obľúbenú vianočnú. 

Zdvihnem hlavu a pozri. Tam sú už trhy. Vonia tam punč, klobása a hrajú moju obľúbenú. Zastavím, pozerám, usmievam sa, dýcham tú vôňu a plačem. (naozaj kokos toto už bude asi navždy s tými dojákmi, ale bol to celé zázrak ako delo). 

Video neviem dať sem, tak je na insta:)

 

IMG_3293_1_ajpg


Taký deň to bol. A hneď ako sa rozhodneš si oddýchnuť, lebo treba, pustí ti tá Perinbaba tvoju obľúbenú a vyskytneš sa na tvojom obľúbenom happeningu. Netušiac, že už je. Zrazu. Keď sa rozhodneš mať sa rada a niečo pre to (pre seba) urobiť. Dať si na seba pozor. A oddýchnuť si. Svet ťa za to hneď odmení. Sila, nie?


Dnes sú asi dve pointy.

Prvá:

Dobré to je. Aj čarovné.

Že nemáme sa my asi zodrať, lebo to nás o tie zázraky uberá. A okamžite, keď sa vrátime na dobrú cestu – na takú, kde sa máš rada, rešpektuješ sa a dopraješ si aj oddych – všetko sa vráti do “zapnutej” krásy a nie vypnutého nevnímania.

 

Druhá:

Prosím vás, nezanedbávajte sa. Mám vás rada. Oddychujte. Je to dôležité. Ja som ešte stále “vypnutá”. Zaplo ma len na “driving home for christmas:D” Mozog mi nedovolí počúvať podnety zvonku, mal toho v poslednej dobe veľa. 

Tak už na dnes tiež zas vypínam, idem oddychovať.

 

P.S.: Ani náhodou sa nesťažujem. Je zaujímavé pozorovať, ako sa to telo správa, ako ti dáva signály a ako robí všetko preto, aby ti pomohlo. Moje dokonca až tak, že keď mám preťaženie hlavy zabráni, aby sa tam dostávali ďalšie veci. To je celkom sila. A ešte aj to, že si to dokážeš takto uvedomovať.

 

Ozaj, vidíš?

Možno je dobrý nápad, aby sme si dali navzájom tipy, ako sa vám najlepšie oddychuje.

Takže: keď potrebujete naozaj zresetovať, vypnúť, nabrať sily.

Čo vám funguje?