Vysoká škola diváckeho umenia

 

Mám rada divadlo. Nie som odborník, ani kritik. Nič o tom, ako má vyzerať divadlo, neviem. Mám ho len rada. 

Napíšem vám o tom predstavení riadne amatérsky.

Ale zase - úprimne.


Netrúfam si ani náhodou napísať recenziu. Skúsim vám povedať dosť na to, aby vás to zaujalo ale zase málo, aby ste si to možno šli pozrieť;)

Bolo to veľké.

 

IMG_0176_ajpg

 


Príhoda z piatku



Boli sme v národnom. Sedela som – počas predstavenia – na javisku. Na javisku. V národnom. Vedľa mňa sedel Bárta, vedľa neho ešte jedna dáma a vedľa nej Roth. Na kolená mi dal nohu Daniel Fischer, keď predvádzal publiku rôzne spôsoby príchodov neokrôchaného a nakoniec aj slušného diváka, ktorý prichádza neskoro, teda keď už všetci ostatní sedia a musí sa cez nich “predrať” na svoje miesto.

Keď som mala nervy a neistotu pozrela som sa vedľa na toho Bártu a on prižmúril oči, súhlasne pokýval hlavou a hral ďalej svoje.

Nie, nesnívalo sa mi to. A nie, nepožila som žiadne omamné látky.

Mám aj svedkov, prisahám:D Celú sálu – divákov tohto predstavenia v Štúdiu SND tento piatok.


“Aspoň budeš môcť povedať, že si bola na pódiu s Bártom a Rothom,” - povedali tej druhej dáme, keď sa trochu okúňala počas toho, ako ju brali na javisko. 


Ja som sa teda neokúňala, lebo ako? Chytil ma džentlmensky za ruku ten Bárta, pozeral mi do očí a keby ma dovedie na most nad Dunaj a zhodí do vody asi by som si to všimla až keď by ma pustil:) No a čo. Hypnóza je herecká metóda? Neviete niekto?


Očné kontakty

Vieš, ako niekedy herec hovorí monológ a pozerá sa na teba? Vieš, ten pocit? Tak to sa v tejto hre deje takmer stále a podľa mňa to vykryli u všetkých divákov z tých prvých dvoch radov určite. Každý jeden z nás sa chvíľu s tým Rothom pozeral do očí. Ako toto dokáže? Vieš, on keď sa na teba tak uprene pozrie tými očami? 

Ja viem, že pre nich si rekvizita a ty si to tu nafukuješ na veľkú vec. Lenže pre mňa to je veľká vec. Som taká šťastná rekvizita vlastne. Všetky strany spokojné:D

Dobré to je.

  

Budem z tohto zážitku žiť ešte asi tisíc rokov, tak vám ho skúsim popísať, lebo odpadla som z toho, čo sa tam dialo.

I keď, skúsim nepovedať priveľa, lebo spoilery, aby sa vám stále chcelo na tú hru ísť.

 


IMG_0065_ajpg

 


Prečo divadlo - všeobecne



Mňa divadlo naozaj berie. Emocionálne. To som vám už písala v článku o dojákoch. Napríklad minulý mesiac sme boli na “Ilúzie”. A to vám bola taká hra, že na javisku 4 stoličky a pri každom pohár vody a oni štyria tam len sedeli, možno niektorý z nich urobil počas toho predstavenia zopár krokov okolo svojej stoličky, a to je všetko. Ale také to bolo dynamické aj plné všetkého. Och.

Keď pani Vášáryová povedala na začiatku prvých pár viet, hneď som mala slzy. Chápeš? Si v divadle, hra začala, prvá herečka hovorí prvé vety a ja do troch minút plačem.

Hovorila príbeh ženy, hovorila ako si ju jej chorý muž zavolal k posteli, chytil jej ruku a povedal “Chcem ti poďakovať za to, že si ma naučila, čo je to láska..” a pokračovala. To už som smrkala a nenápadne utierala slzy.


Lebo keď ona hovorí o láske tým jej mäkkým hlasom hneď ti odomkne srdce. A to sa potom nerozprávaju oči a uši, ale dve srdcia. V tom je ona veľká pani. Preto je divadlo láska.

To bolo že vysokokalorické divadlo. 

Lebo bolo výživné. Neviem, či sa dá rozumieť tomu, čo chcem povedať. Ale toľko myšlienok, toľko príbehov, každé slovo malo zmysel. Silné.


  

Toto konkrétne predstavenie – z piatkovej príhody

 

V piatok sme boli na predstavení, ktoré sa volá Vysoká škola diváckeho umenia.

Bárta, Roth, Fischer, to bude stáť za to, beriem lístky. 

Pozri, prvý rad! Tam budeme! (Výkričník! Zvolacia veta!)

 

Je sezóna 2035/36 a všetky divadlá sú zatvorené. Znovu ich sprístupnia len vybraným divákom. Tým, ktorí úspešne absolvujú Vysokú školu diváckeho umenia. 

Jej absolventi sa budú v divadle vedieť správať. Budú to divácky profesionáli. Budú disponovať pripravenosťou a natrénovanými schopnosťami absorbovať predstavenie tak, ako treba. Všetci v hľadisku sme študenti. Doktor Bárta a Docent Roth vedú prednášky na rôzne témy.

Úprimne verím, že si dobre pamätám akademické tituly, lebo ak nie, čakajú ma ohne pekelné;)

 

Normálne ako v škole. Prisahám. Aj niekedy nevypočitateľná autorita začne hulákať len tak (nech zdvihne ruku, kto sa s tým v škole nikdy nestretol;) Aj majú oni dvaja medzi sebou take mocenské ego boje, alebo ako to nazvať. Aj sú len ľudia. Lebo sú.

Rozdávajú aj známky. Naozajstným ľuďom z publika. Nám, čo tam sedíme a prišli sme na hru do divadla. Hej hej.

Vieš, ako je niekedy tá interakcia s publikom taká akoby trochu trápna? Tak tu podľa mňa nebola.  Akurát teda, ak vyslovene nechcete byť zatiahnutý do “výučby” – myslím predstavenia, nekupujte si miesta v prvom rade:D I keď, prišlo aj na zadné rady. 

Lebo zadné rady sú podozrivé a na zadné rady aj tak vždy tiež príde.

 

IMG_0273_ajpg


Sú tam aj časti, keď ako v múzeu alebo na hodine čohokoľvek v škole nezmyselne memoruješ veci. Napríklad ti ukážu miesta z rôznych divadiel, ktoré už akože neexistujú, veď je rok 2035, a hovoria o nich.

Mňa najviac bavili predmety: "Ako si správne sadnúť na stoličku" – tento je podľa mňa najlepší, viac vám nepoviem ale porazí ma, keď vám to nepoviem. Ale nepoviem. Vydržím. Choďte si to pozrieť. Ešte ma bavil aj: "Ako prísť na svoje miesto keď musíš prejsť cez ostatných, ktorí už sedia" – v tejto výučbe som bola zapojená, šťastná bezhranične, och. 

Formy a metódy potlesku. Skúšky potleskov. 

Má sa vôbec po dobrej hre tlieskať? Má? Patrí sa to? 

Určite?


Aké prejavy emócií "sa hodia" ku profesionálnemu divákovi a aké už nie?

Často som sa cítila naozaj ako v škole. Skoro až tyrania:D Tam som si ja uvedomila veľa vecí. Pre mňa to bolo zaujímavé tou zážitkovou formou, ale takou úplne inou. Lebo v divadle si vždy prežiješ osudy s tými postavami, ale teraz si bol súčasťou výučby a teda predstavenia. Tak som to asi prežívala inak. Ako sa to volá odborne? Presahy? (Či to bola tá hypnóza?;) 

Neviem. Ale teda to. To mali.


Lenže oni to nechceli len od teba. Oni tie presahy priniesli aj každý za seba. Konkrétne tí traja herci. Veľmi kriticky Roth a Bárta. Vieš, to chce asi celkom odvahu dokázať sám seba zahrať tak, ako to tam spravili oni. Aj so všetkými súvislosťami.

Asistent Fischer – roztomilá postava, ktorú ľúbiš od začiatku - čaká celý čas na svoj vrcholný výstup. Dočká sa. Divácke desatoro.

Dobré to je.


No a teraz si predstav, že ja som len taký divák že sedliacky rozum. Že tam vidím toho toľko a pritom ach koľko tam toho ešte je, čo ja nemám šancu svojim amatérskym okom ani vidieť. Veľké.

  


IMG_0111_ajpg



Odporúčam?



Bolo to veľmi netradičné. Excentrické. Emocionálne. Výbušné. Interaktívne. Asi nie pre každého? No. Už len kvôli tomu “desatoru” by som to každému naozaj odporučila;)

Ak chcete byť pasívny divák, kupujte zadné rady. Ak chcete tú jazdu naplno, miesto vpredu je to, čo hľadáte.  

Lúčim sa citátom z hry: 


„Herci vidia, počujú a cítia, či ich diváci vidia, počujú a cítia.“


Najviac som do nich. Do všetkých troch ♥

Vaša (dúfam, že úspešná, každopádne šťastná) absolventka úvodnej lekcie vysokej školy diváckeho umenia:D