Červená, čierna a biela. Santorínske pláže
Vstala som o piatej. Od rána som v ten deň mala byť Žiline. Keď vstanete o piatej, chvíľu trvá, kým dokážete vnímať svet. U mňa to začne až niekde ďaleko po druhej káve, v tomto prípade myslím tam, kde sa odbočuje na Nitru.
Palubná doska auta píše, že je jeden stupeň.
O pár kilometrov ďalej píše nula. Nevzala som si ani kabát, idem len z auta a do auta.
Neochoriem?
V byte mám vianočné svetielka. Vonku je ráno tesne nad nulou. Cez deň aj 13. Cez deň stretnete aj ľudí v tričku. Ja už nosím zimné topánky a pančuchy.
Dnešná téma: Santorínske pláže. Och, a západy slnka.
Vitajte.
Sunset lover
Čo je na západe slnka to magické a magnetické, neviete niekto?
A sú na svete aj ľudia, ktorým to nič nerobí? Lebo mňa to vždy úplne dostane. Je dosť jedno, či je to na parkovisku pri Tesku vo Vajnoroch, alebo na Bali. Inak lebo naozaj, videli ste niekedy západ slnka odtiaľ? To vám je žúžo. A pritom – parkovisko pri tesku vo Vajnoroch. Vieš.
Keby bola planéta Zem jedna krajina, ktoré miesto by bolo hlavným mestom západov slnka?
Bali alebo Santorini?
Sú na svete krajšie miesta na západ slnka?
Neviem. Mne sa páči aj ten, čo vidno z Bratislavského hradu. Aj ten z opačnej strany Dunaja. Aj sunset Tesco Vajnory. Ešte viete, kde je pekný?
Keď skončíte v práci v Košiciach o 17tej a vyrazíte smer Bratislava. Tak niekde od Rimavskej Soboty až po neviem aké mesto. To stále idete po ceste a vlastne stále ten západ slnka dobiehate. Výhľad pre bohov.
Minulý týždeň dokonca môj telefón spravil kompiláciu fotiek západov slnka z mojej galérie a ponúkol mi ich ako video. Normálne mi napísal, že: máme pre vás video, nazval ho „Golden hour“ (akože zlatá hodina) a do toho videa sám pospájal fotky západov slnka.
Toľko ich tam mám, že už aj telefón pochopil.
No, takže, máte to všetci tak, hej?
Fira
Prvý deň som išla na západ slnka do mesta Fira. Išla som tam hneď ako som sa dala po neskorých raňajkách pomaly dokopy. Vybrala som sa tam peši.
Celý deň som mala pocit, že sa prechádzam v kalendári. Fotila som takmer nonstop. Tie výhľady sú neuveriteľné. Ti fotky tu budem ešte používať možno aj pol roka.
Blíži sa čas západu a ja rozmýšľam, či ešte vládzem a ostanem naň tu, alebo idem už do izby, vyložiť si nohy a upraviť fotky. Tieto dovolenkové dilemy mám rada.
Nechala som život, aby to za mňa rozhodol. Ak nájdem miesto, ostanem. Ak nie, pôjdem do postele.
Vybookované sú tie západy slnka v podnikoch s výhľadom
Pri vchode do reštaurácie som sa teda aj celkom nesmelo a s dúfaním v zázrak opýtala tej dámy, čo tam stojí, že či majú free table for one. Voľný stôl pre jednu.
Ona že: Would you like a table for drink or for dinner?
(Chceli by ste ten voľný stôl na večeru, alebo na drink?)
A ja že: I would like a table for the view.
(Chcela by som ten voľný stôl na ten výhľad.)
Ona sa usmiala, pozrela do papierov a hovorí:
Well, for the view, i dont have a table at the restaurat, but follow me, there is one free table in the bar:)
(No, tak v reštaurácii už stôl na ten výhľad nemám, ale ešte jeden posledný voľný v bare. Poďte za mnou.)
V první žade som sedela.
Pozrite sa. Fira:
Hlavné mesto západov slnka - Oia
Hlavné mesto západov slnka - Oia
Existujú ľudia, ktorí si dali takúto turistiku.
Z mesta Fira do mesta Oia je to peši cca 4 hodiny. Idete vlastne po hrebeni tej sopky. Žiadny tieň. Ale cesta vás vovedie do krásnych dedín, kde nie sú turisti. Môžete si to načasovať aj tak, že prídete z Fira do Oia akurát na ten západ slnka.
Bol taký nápad okolo obeda, že: „Poď s nami, my ideme teraz peši z Fira do Oia a tam si nájdeme miestečko na západ slnka.“
Hádajte, čo som na to odpovedala:D
Bol to deň, keď tá jedna moja kamka, čo som ju tam stretla, večer, hneď po západe už išla na letisko. Dosť som ju obdivovala, že si ešte chcela dať takúto rozlúčku s ostrovom, že 4 hodinovú turistiku. Ale zase, to sa jej to vyčerpáva, keď už ide domov a môže potom dva dni nevládať, no. Išli teda okolo obeda po svojom, ja k bazénu.
Regenerácia.
Približne hodinu pred predstavením som sa teda vybrala sama do Oia autobusom. Ale. Keďže Santorini je také miesto, kde sa dejú veci, udialo sa toto.
Zase som na predposlednú chvíľu našla jeden stôl v reštaurácii s výhľadom. Tá reštaurácia fungovala tak, že keď si išla na toaletu, musela si z nej vyjsť na chodník, potom hore po schodoch, potom doprava a tam tie dvere.
Čakám na západ slnka, už sa to pomaly sfarbuje. Idem ešte na toaletu. Vyjdem na tie schody. Hádajte, do koho som tam narazila.
Presne.
Tak sme na ten západ slnka predsa boli spolu. Posadili sa ku mne, dali sme si večeru. Po predstavení utekala na letisko a ja som aspoň nešla po tme sama. Išla som s tými dvomi chalanmi, ktorí bývali tam, kde ja, a na obed vyrazili s Paris na pešiu túru.
Boli z Belgicka. Celou cestou mi rozprávali o belgickej čokoláde.
Zlatí.
Pozri. Západ slnka, Oia:
Bolo tam veľa turistov?
Vo Fire ani nie, bolo vidno, že je to turistické miesto, ale nebolo to prehnané. V meste Oia ponúkam aj výhľad z reštaurácie na druhú stranu. Aha. Ale, čudujete sa im/nám?
Zrazu bol môj posledný deň na ostrove
Toľko som toho ešte nestihla. Ale viete, že ja rada niečo na týchto miestach aj nestihnem. Nechám si to na budúce. Je to taký mentálny háčik, že pre toto sa tam ešte musím vrátiť.
Cítila som sa trochu prechladnutá a dosť unavená. Nikam sa mi nechcelo.
Lenže. Tie pláže som ešte nevidela. Lenže tie pláže sú ďaleko. A ja nemám plán. Nič som si nenaplánovala, blíži sa čas obeda. Po raňajkách som šla k bazénu, chcela som celý deň len ležať.
Lenže, tie pláže.
Hladná som. Aj tak musím ísť niekam jesť. To sa na pláži určite bude dať, dva v jednom, poď do toho. Ale neviem, unavená som, zase nechcem to hrotiť. Pokojne môžem ležať len tak. Ajfón sa ide zblázniť, nestíha rátať kroky za posledné dni, zvyšujem ročný priemer.
Veď ja viem, že sú to len kroky. Ale 20.000 denne, to je naozaj dosť únavné. Niekoľko dní za sebou. Chcela som oddychovať. Aj na ten západ slnka som sa slabo obliekla včera a prefúklo ma, čo ja viem.
Riešenie
Keď neviem, či chcem byť lenivá, dám si jeden pokus s tým niečo spraviť. Aby sa nepovedalo, že som neskúsila, no. Podľa toho, či to vyjde alebo nie, alebo ako komplikované je riešenie si poviem, že za mňa svet rozhodol.
Tak som skúsila. Na recepcii som sa opýtala chalana:
„Vedeli by ste mi, prosím, zavolať odvoz, že: o toľkejto odtiaľto na červenú pláž, hodinu a pol potom odtiaľ na túto Vlychada beach a odtiaľ po západe slnka o 20:00 naspäť sem? A koľko by to stálo?“
Povedala som si, že si skúsim pozrieť aspoň tú červenú. Lebo na bielu a susednú čiernu sa ide loďou z červenej, a to som ani nemala zistené ako a odkiaľ presne a nič som o tom nevedela. Ani som to už nemala v pláne zisťovať.
Takže som rozhodnutie nechala na život. Keď bude nejaké auto vedieť prísť a ak si vypýta toľko, koľko som za to ochotná dať, pôjdem.
Do minúty mal riešenie a cenovo prijateľné.
„Dobre,“ Vravím rozhodne.
„O 20 minút ťa vyzdvihne.“ A usmial sa.
Obliecť, zbaliť uterák a ide sa.
Doviezla ma na červenú pláž. Zase ma viezla šoférka, veď vravím, celé dobre. Vystúpila som z auta. Na tú červenú pláž, tam sa ide od parkoviska peši cez taký kopec. Prišla som tam. Namočila nohy do mora.
Bolo to fakt červené. Ja odpadnem.
Ešte nikdy som nevidela červenú pláž.
Rozhliadam sa a hľadám miesto, kam zložím uterák. Mám hodinu a pol. Oddýchnem si na pláži. Lenže zrazu prišla loď. Kapitán kričí:
„Vajt bíč, blek bíč, den bek. Lást čéns tudej, lást bout.“ (preložím: biela pláž, loďou na bielu pláž, potom na čiernu a naspäť, dnes posledná možnosť.)
„Prepáčte, koľko ten výlet trvá?“ Lebo veď mám dohodnutú šoférku za hodinu a pol na parkovisku. A tam sa ide ešte peši takých dvadsať minút odtiaľto.
„Za 40 minút ste naspäť, ale nie tu, dole na parkovisku z druhej strany.“
Chápete?
Ja nie. Dávam mu peniaze, podáva mi ruku, hop na loď a už sa veziem.
Z červenej pláže za útes, skoro za prvý roh, a dovezie vás to na bielu pláž. Tam môžete vyskočiť a ostať, vezme vás po ceste späť. Alebo ostanete na lodi a prevezie vás za ďalší útes – na čiernu. A potom naspäť.
Keď sme sa z tej tretej pláže vracali naspäť, pustil nejakú hudbu.
Strašne nahlas. A tí ľudia, na tej lodi, začali tancovať. A spievať. Po celom dni na slnku, šťastní. A ja som zas videla kúsok sveta, ktorý nám na dva roky vyplo.
Sedeli tam v plavkách, v klobúkoch, čerstvo opálení. Sedeli a potom tancovali a spievali. Počas celej plavby naspäť.
Dala som si okuliare. Rozmýšľala som, či vidia, ako plačem.
Mne toto tak strašne chýbalo.
Ideš z pláže, na lodi plnej turistov, pustia nejakú grécku odrhovačku a aj ty sa vrtíš do rytmu.
Lebo áno. Si šťastná.
Vylodili sme sa a po ceste na parkovisko som narazila na tú reštauráciu, čo hovorili, že je najlepšia, ale že sa ťažko hľadá, lebo je z cesty ťažko viditeľná. Z cesty je. Keď ale prichádzaš z mora, úplne prirodzene do nej vojdeš.
Stihneš sa akurát dobre najesť, kým je čas stretnúť sa s pani šoférkou.
Posledná pláž, posledné miesto, ktoré tu chcem pred odchodom ešte vidieť.
"Prečo chcete ísť na toto miesto? Nechcete ísť niekam na západ slnka?" Pýta sa ma udivene šoférka.
"Odtiaľ nevidno západ?" Pýtam sa jej.
"Nie. There is no sunset on Vlychada." To sú presne jej slová.
Keď ti domáci povie, že z tohto miesta neuvidíš západ slnka, myslí tým toto:
Ako z katalógu
Na tej pláži boli vzadu za ležadlami také útvary. Áno, ležadlo je spisovné, lehátko je nespisovné, akokoľvek zvláštne to znie, naozaj, aha. Takže, tie útvary. Keď na ne svietilo to zapadajúce oranžové slnko, boli magické.
Urobila som si tam asi miliardu selfie fotiek. Netreba na ne žiaden filter. Svetlo bolo božské, pláž nádherná, piesok čierny a vietor mierny.
Úplne som pochopila, prečo sa na tejto pláži fotia modelky v plavkách do katalógov a do kalendárov. Tiež som sa tam tak cítila. Skromná som, ale naozaj. Ešte aj fúkalo tak, aby ti viali vlasy správnym smerom.
Aha:
Je viem, koláže sa už z fotiek nerobia od roku 2016, ale uznajte. Čo pohľad, to kalendárový výhľad.
Santoríni 2021
Domov som doletela unavená, prechladnutá (lebo sandálky, mokré plavky a fúkalo a bez mikiny večer, lebo som hrdinka) a dospávala som to niekoľko dní.
Stálo to za to. Pôjdem zas.
Santorini, si láska.
Majte krásny týždeň, užite si každý západ aj východ slnka.
Dobré to je.