Ako bolo na Zanzibare

  

Každý deň po večeri sa prejdeš po pláži. Máš na sebe len letné šaty. Piesok je úplne biely. A jemný ako kypriaci prášok do pečiva.
Cez deň príliv naplaví také malé ružove kúsky. Asi polámané koraly odniekiaľ, neviem.

A tá pláž vyzerá, že je ružová.

Sú to také neuveriteľné farby, že musíš dosť veľa žmurkať, lebo sa ti stále zdá, že sú to filtre:D

Taký ružový piesok a takú tyrkysovú vodu som ešte nevidela.

 

Do vody nechodím

Lebo vo vode žijú ryby. A iné. Ja som suchozemský živočích. Pravidlám pod hladinou nerozumiem, rybou rečou tiež nehovorím, čiže neviem, ako sa tam treba správať a čo sa tam môže. A nechcem ich naštvať. Tak tam neleziem. To je veľmi zjednodušená verzia, ale v skratke asi tak nejak. Ja som doma na súši.

Prejdem aj pol sveta, poležím si pri bazéne aj na pláži, ale do mora tak po kolená na prechádzku. Veď viete, na pedikúru.

Už tretí deň pri zaspávaní, keď si prejdem nohou po lýtku zisťujem, že mám jemné chodidlá. Po návrate pedikérka uznanlivo vyhlási: “Nemám ti čo peelingovať, máš to úplne jemnučké.” A ja som chvíľu veľmi šťastná. Makala som 10 dní na mäkkej pokožke chodidiel.

Tie vydreté kroky po pláži!

 

Raz som sa do vody odvážila

Trvalo pár minút, kým som si všimla, že mám niečo na plavkách. Na mašličku sa mi zahryzol nejaký živočích. Snažila som sa ho odvlniť preč, ale nedalo sa.

Bola to malá korytnačka. Prihryzla sa ku mne a nechcela odísť.

Samozrejme, že som to okamžite využila a všetkým som vysvetlila, že už som stará korytnačka. A toto je dôkaz! Lebo malá korytnačka sa pri mne cítila bezpečne a nechcela ma pustiť.

Som stará korytnačka. Urobila som humor a bola som na seba hrdá.

Ale do vody som už potom nevošla. Asi rozumiete prečo.

 

Potrebovala som ležať a na nič nemyslieť

Inak, mňa vždy prekvapí, keď sa dozviem, že to tak nemajú všetci. Túto potrebu absolútnej pasivity a totálneho vypnutia. Niekto vraj oddychuje aktivitami. Vidíš, to si zase ja vôbec neviem predstaviť. 

Pracovne milujem, keď je toho veľa. Lebo normálne vtedy cítim, ako rastiem a ako sa učím.

Ale keď treba dobiť baterky, potrebujem mať možnosť úplne vypnúť.

Vedieť vypnúť

Po pár dňoch vypnutia ma ale dobehli nejaké výčitky alebo čo. Ešte sa len učím tento samostatný režim. Že mi dovolenku nemusí nikto “dovoliť”. Že robím a oddychujem vtedy, keď si to ja sama naplánujem. 

Čiže som sa po niekoľkých dňoch dostala do stavu výčitiek.

Nemôžem si dovoliť oddychovať! Teraz, keď sa rozbieha sezóna? Teraz, keď by som mala makať najviac aby som rozbehla začiatok roka? A vôbec, prečo som už niekoľko dní neotvorila e-mail? Čo si akože myslím, že sa to potom po návrate bude dať zvládnuť?

 

Viete, čo myslím? Takéto mi moja hlava vytvorila

Veď ja nehovorím, to sú oprávnené obavy. Ale univerzálne. Môžem ich mať každý deň celý deň až do konca života. A budú na mieste. Alebo sa to nejako naučím mať pod kontrolou.

A chýbajú mi “Jambo talks”. To je keď ideš po rezorte a stretneš niekoho, kto tam pracuje. Alebo keď si ideš objednať, alebo keď za tebou niekto príde, že čo si objednáš. Tak najprv ide "jambo talk."

On alebo ona sa na teba pozrie, usmeje a povie “Jambooo.”

To je tam ako ahoj. Ty odpovieš: “Jambooo.”

A oni potom povedia: “Hakuna matata.” (Znamená to niečo ako “všetko je v poriadku.”)

Slušné je, aby si súhlasila a odpovedala rovnako, lebo aj ty jemu / jej praješ, aby všetko bolo v poriadku: “Hakuna matata!”

 

V Ázii majú ustálené slovné spojenie, ktoré funguje aj ako pozdrav. V preklade znamená “Už si dnes mal svoju ryžu?”

Ale vlastne sa tým tiež pýtaš, či je všetko v poriadku. No a ja som chvíľu počas toho oddychovania mala pocit, že to vôbec nie je v poriadku. Myslím, že ma upokojil až asi piaty “jambo talk.” Nejako to ku mne zrazu vošlo.

Všetko bude v poriadku.

Za múrmi rezortu

Po ceste z letiska do hotela sme išli cez miesta, ktoré vyzerali ako z dokumentárneho filmu. Videli sme slumy. Chudobné oblasti. Len zopár starých ľudí. Tam sa málo ľudí dožije staroby. 

V meste som videla chlapca, ktorý išiel po ulici a mal obuté šlapky. Každú inú. Ale mal dve topánky. 

Lepšie ako bosý po horúcej zemi.

Po ceste okolo chlapčenskej školy sme videli malých chalanov hrať futbal. Nemali ani trávnik, ani loptu. Čiže na takej pieskovej zaprášenej ploche si bosými nohami kopali plastovú fľašu, v ktorej bolo zopár malých kamienkov, aby nebola úplne ľahká. 

Stislo mi srdce.

 

Trochu sa mi vtedy tie rozhovory slovenskej skupiny turistov v autobuse zdali celé také márne. Tie drahé kabelky zavesené na predlaktiach cestujúcich hromadným zájazdom s cestovkou sa mi zdali ako úplný vtip. Tričko s nápisom na hrudi “Meno značky v capslocku” sa mi zdalo až vyslovene absurdné na tomto mieste.  

 

Ty prechádzaš z izby na masáž, potom k bazénu popri palmách, na ktorých rastú kokosy. Okolo banánovníkov s trsmi banánov. Okolo zakvitnutých frangipani kríkov. (To sú tie kvety, čo ich milujem a vyzerajú ako umelé, ale nie sú. Po slovensky tuším pluméria.) Najbližší list aloe vera dočiahneš z balkóna izby. Odtrhneš, rozkrojíš a ponatieraš si tvár.

Ako Hugh Grant v Notting Hill: “Surreal, but nice.”

 

Momentálne sa nachádzam niekde medzi videami z Halftime Show, austrálskymi koncertami Taylor Swift a tým, čo som videla tam. Neviem si to upratať. Zahrkalo mi to vnúri všetkým. 

Záver ešte nemám.

Hakuna matata

A napriek tomu vidíš. Súčasťou pozdravu je veta “všetko je v poriadku”. Chýba mi to tu. Ako ti niekto desaťkrát denne povie, že všetko je v poriadku.

Mám odtiaľ suvenír. Náramok. Z tých korálok, čo sú písmená. Z písmen je vyskladané “Hakuna matata.”

Potrebujem to nosiť na ruke a pozerať sa na to. Na ťažkom stretnutí, keď mám stres zo školenia, keď sa púšťam do niečoho náročného.  

 

Toto som si odtiaľ doniesla. Že je v poriadku nastaviť sa tak, že “to je v poriadku.” Znie to ako nejaká slovná hračka. Ale to neznamená, že nemáme problémy. Ale že v takom ťažkom živote, ktorý oni majú, ešte dokážu tebe naliať nádej.

Tak to je kúzlo.

Zanzibar je kúzelné miesto.

  
Nech máte pekný týždeň.

Dobré to je