Ako Kysučan do Ázie prišiel

 

„To je on? Toto je on?“ 

Píše mi niekoľko kamarátov 15. októbra a posielajú fotku obrazovky. Na Jednotke ide repríza dielu Cestou necestou z Taiwanu s Alešom.


Aleša som spoznala v jednej firme. Bol môj kolega. Pracovali sme na rôznych oddeleniach, stretli sme sa párkrát. Bol vtedy rok 2011. Boli sme na káve v St. Germain. 

St. Germain bolo vtedy ešte na Obchodnej. Sedeli sme tam, úplne napravo pri okne a Aleš mi rozprával, aké má so životom plány. Chcel by to raz mať tak, že sa bude živiť cestovaním.


„Prosím? To sa dá?“ Pýtam sa ho.

Viete, vtedy neboli také internety, skoro žiadne sociálne siete, skoro žiadny blogeri a travelbloger bol neznámy pojem. A on mi tam teda pri tej káve desať rokov dozadu hovoril, že takéto niečo by ho v živote bavilo. Pracovali sme vtedy obaja v 9-5 (ako sa po Slovensky prekladá že v najn tu fajf džobe:D?)

„Neviem“ – odpovedá – „ale to by som raz chcel robiť. Mňa to veľmi baví, cestovať. Tým sa musí dať aj živiť.“

 

 

Tainan sa stal mojim novm domovomjpg

"Tainan sa stal mojim novým domovom"
Dnešné fotografie sú všetky jeho. Ďakujem za poskytnutie, toto bude luxusná obrazová príloha. Z celého sveta. Keď sa vám zapáčia, utekajte na Alešov
web alebo IG. Tam nájdete nekonečno krásnych záberov. 


 


Strih, je rok 2020

Aleš Tvrdý žije už na Taiwane 5 rokov. Živí sa cestovaním a aktivitami s tým spojenými. Robí nádherné fotky, je víťaz všelijakých travelblogerských aj national fotografických cien. 

Toľko, že ich neviem ani vymenovať. Všetko sa dozvieš na webe TU, na facebooku TU a na instagrame TU.


Vybrala som sa za ním začiatkom roka na výlet. Nič netušiac, že to je posledný výlet predtým, ako sa zavrie celá planéta a pre všetkých. A na dlho.

Tento rozhovor vznikol v marci 2020 v Tainane, keď sme šli v sandálkach na skútri na vynikajúce sushi. Posadili sme sa do reštaurácie. Objednali – naťukali na display na stole čo si prosíme. Objednávky nám na stôl počas rozhovoru vozil priamo z kuchyne vláčik.

 

 

 

Nahrávka začína takto:

DTJ: Je piatok, trinásteho marca 2020. Sme v Taiwane, dávame si sushi. Kde si mal najlepšie sushi?

Aleš: Najlepšie sushi je v japonskom Kjóte, vzal ma tam kamarát. Objednal také špeciálne. Lebo to všetko pozná. Tam je najlepšie sushi. Veď aj bryndzové halušky sú najlepšie na Slovensku. Najlepšie je to tam, kde to vzniklo.

DTJ: Kedy to bolo? Toto najlepšie sushi?

A: Asi tri roky dozadu.

DTJ: Tam si išiel z Taiwanu?

A: Áno. V januári. Chcel som vidieť zimné Japonsko. Tokyo, Kjóto, Fudži. Týždňovka, po Vianociach v januári.

DTJ: Čo môžem o tebe povedať v článku, keď ťa budem predstavovať?

A: Čo chceš.

DTJ: Musí to byť pravda?:)

A: Nepoznám ťa 5 minút ani 5 rokov. Ale 10 rokov. Síce sme sa za tých 10 rokov stretli 4krát, to by mohlo byť otázne. Ale verím ti.

DTJ: Môžem o tebe povedať, že si z Kysúc?

A: Musíš. A ešte keď tam do toho vložíš nejaké slovo v ktorom bude mäkčeň. Aby bolo jasné, že som z Kysúc. Napríklad môžeš povedať, že toto je Aľeš Tvrdý.

DTJ: Aľeš?

A: No, tak ma doma volajú. Aľeš. Veď tam je ľ. To musí byť mäkké. Teľevízor, teľefón, Aľeš, podkoľienky – to je nadstavba ľienky. Aľebo.

DTJ: A ty žiješ na Taiwane. Ako dlho?

A: V septembri to bolo 5 rokov.

(Prišlo nám sushi na vláčiku. Vykladáme ho pred seba na stôl, lámeme paličky a ideme sa do toho pustiť.)

 

Budova nrodnho divadla v hlavnom meste Taipeijpg

Budova národného divadla v hlavnom meste Taipei.



 

DTJ: Ako človeku napadne, že idem bývať na Taiwan?

A: Bol som tu pred niekoľkými rokmi na výlet a veľmi sa mi tu zapáčilo. Po návrate na Slovensko som rozmýšľal, ako sa dostať naspäť sem, na Taiwan. To mi trvalo dva roky to vymyslieť. Zbalil som si pár švestek a šiel som.

DTJ: Sem si sa teda presťahoval zo Slovenska?

A: Áno, pred tým ako som prišiel na Taiwan som býval 10 rokov v Bratislave. Ako každý CPčkar. Život tam sa mi páčil. Mal som tam kamarátov, spoluhráčov – keďže som hrával hádzanú za viaceré kluby. Naposledy v Pezinku. Takže v BA sa mi páčilo.

DTJ: Čo si robil v BA? Niečo s cestovaním?

A: Tam som robil rôzne práce. Zamestnania, ktoré som robil kvôli tomu, aby som mohol cestovať. Vtedy som ešte nevedel, že sa tým dá živiť. Po skončení poslednej práce som zvažoval, či tam ostanem, alebo vložím rezervy do toho, že pôjdem začať niekde vonku. Rozhodol som sa a som tu.

 

 

 

DTJ: Aký bol tvoj prvý zárobok cestovaním? Boli to fotky?

A: To bola obrovská eufória. Prvé peniaze zarobené cestovaním boli za článok. Napísal som článok s fotografiami. Pre cestovateľský časopis. Už dnes neexistuje, ale vtedy to bola obrovská eufória.

DTJ: A prvá zárobková cesta?

A: Pozvali ma z jednej firmy na cestu. Na Cyprus. Prvý press trip. Jedna letecká spoločnosť chcela odpromovať novú linku z Viedne na Cyprus. Zavolali mi, či by som tam išiel a napísal o tom. Boli tam dvaja ľudia z rakúskej TV, dvaja z rakúskych médií a ja zo Slovenska. Nesprevádzal som. Boli tam ľudia z rôznych médií a ja cez web. Cyperské ministerstvo turizmu to myslím organizovalo.

DTJ: To už si sa živil cestovaním?

A: Chodil som na brigády plus som zarábal takýmito cestovateľskými aktivitami.

(Sakurovú limonádu nám doviezlo. Pokračujeme.)

A: Väčšinou chodím na svoje vlastné cesty, kam chcem ísť. Potom vytvorím nejaké materiály, fotografie, reportáže a tie potom predávam do médií. Či už na web alebo do časopisov. To je to hlavné.

 

Niekdajia najvyia budova na svete Taipei 101jpg

Niekdajšia najvyššia budova na svete, Taipei, Tower 101

 


DTJ: Čo ťa z toho všetkého najviac baví?

A: Asi všetko. Je to taká skladačka rôznych momentov, z ktorých každý ťa vie potešiť a máš z neho radosť.

DTJ: Takže rovnako rád sprevádzaš ako fotíš?

A: Hej, ja mám rád zmenu. Nemám rád stereotyp. Je jedno akého typu. Bolo jedno obdobie, kedy som mal zákazky na veľa článkov. Extrémne veľa. Bolo toho až tak veľa, že už ma to trochu prestávalo baviť. Aj keď to bolo o cestovaní. Štandardne ma písanie o cestách úplne nabudí. Ale vtedy toho bolo tak veľa, že už ma to unavovalo. Písať.

Štandardne je to tak, že sa mi striedalo plánovanie ciest, sprevádzanie, články, fotenie, online aktivity, a ešte som učil deti angličtinu. A ešte víkendový job – predávam svoje fotografie v plavkách.

DTJ: V ženských alebo mužských plavkách?

A: Podľa toho, či je párny alebo nepárny týždeň.


(Humor, toto je humor. Ale tak to je na nahrávke nášho rozhovoru, tak som vám to prepísala, aby ste vedeli, že ako dobre sa nám rozprávalo:) Aleš predáva cez víkendy svoje fotografie z ciest na jednom Taiwanskom trhovisku. Žiadne plavky. Krásne fotografie z ciest. Moja najobľúbenejšia jeho fotka je tá mačka v Bangkoku.)

 

Taiwan je rozlohovo men ako Slovensko no viac udnatejjpg

Taiwan je rozlohou menší ako Slovensko, ale viac ľudnatejší.



DTJ: Najhorší výlet bol ktorý?

A: Najhorší výlet bol s jedným Slovákom, ktorý tu bol na výlete. Myslel som, že ho zabijem. To bol presne ten prípad, keď príde nafúkaný Európan do Ázie a myslí si, že im ukáže svet. Keď sa arogantný človek dostane niekam do sveta a ty si s ním celý čas, to je najhoršie. Úplne ti to vezme náladu.

DTJ: Čo nemáš rád?

A: Arogantných ľudí.

DTJ: Sú všade?

A: Asi áno. Ale tu ich je naozaj oveľa menej. Za celý ten čas, čo cestujem a žijem v ázii som stretol asi len 5 takých ľudí. V celej ázii dokopy zo všetkých mojich ciest.

 

(Teraz sme jedli a rozprávali sa a prišla reč na Transsibírsku magistrálu.)

 

DTJ: Prečo si išiel na ten vlak do tej strašnej zimy?

A: Bol to môj sen. Chcel som to vidieť. Aj Rusko. Mám rád vlaky a prišlo mi to strašne zaujímavé, že môžem prejsť celé Rusko, vidieť tú krajinu z vlaku, dať si pár zastávok, strašne ma to lákalo.

Kde môžeš ísť týždeň vlakom? Veď môžeš ísť aj Bratislava Humenné a späť a týždeň dookola, ale to nie je ono. TSM bol jeden z mojich cestovateľských snov. Strašne sa mi to páčilo, pôjdem ešte raz.

DTJ: Ešte raz?

A: Jasné. Zatiaľ neviem kedy, ale pôjdem. Niekde stojí 2 minúty, niekde 5, niekde 10. Vystúpiš, dáš si na stanici domácu buchtu, prejdeš sa. Vystúpil som v jednom meste tam som si dal pauzu tri dni. Ale to bol koniec mojej dlhšej cesty, tá TSM.

Šiel som z Taiwanu do Vietnamu. Odtiaľ do Singapuru. Potom do Londýna, tam som išiel fotiť Tower Bridge. Odtiaľ som letel za polárny kruh fotiť polárnu žiaru. Odtiaľ som letel na Slovensko, tam som s rodičmi strávil Vianoce. Potom som išiel na KHL v Bratislave, odtiaľ na KHL v Moskve.

Potom som dal tú Transsibírsku, tam som si dal pauzu na Bajkalskom jazere. Tam som zažil čo je to mínus 35 cez deň. To vytiahneš telefón a nič neurobíš, lebo ti zamrzne.

Potom Vladivostok, tam som bol tiež pár dní. Odtiaľ do Hongkongu, kde som fotil nejaké budovy, ktoré ma zaujímali a chcel som ich nafotiť. Potom som sa vrátil.


Tá TSM bola posledná časť cesty, ktorá mala 2 mesiace. Ono sa to nemusí zdať, ale cestovanie je aj únavné. Všetko si musíš priebežne plánovať, ja veľakrát chodím aj peši, je to aj únavné také dlhé cesty.

 

ajov polia v horch nealeko mesta Tainanjpg

Čajové polia v horách neďaleko mesta Tainan


 

DTJ: Ako sa zbalíš na cestu, keď tam máš Hongkong aj mínus 35?

A: Musíš si to dobre naplánovať, no. Pred Singapurom som šiel do Vietnamu. Tam sú továrne, ktoré vyrábajú zimné oblečenie pre nás Európanov. Takže z Taiwanu do Vietnamu, tam som si nakúpil zimné oblečenie, lebo na Taiwane takú vec nemáš kde kúpiť. Vlakom 1200 km z Hanoja do Hočiminovho mesta.

Potom som letel len s príručnou batožinou z Hočiminu do Singapuru – to sú obe teplé destinácie. Lenže ja som mal už nakúpené to zimné oblečenie na zvyšok cesty. Nemal som to ako dať do príručnej batožiny. Tak som sa naobliekal na letisku.

Tam bolo 30 stupňov a bol som v páperke, v bagandžiach a hrubých nohaviciach. Lialo zo mňa. Keď som prišiel na check-in tak som tej pani musel vysvetliť, že ten batoh je veľký ako ona, ale je to preto, lebo mám ešte na ceste takéto plány. Že viem, že je väčší ako by mal byť, ale že je to na nej či sa nado mnou zľutuje a pustí ma do lietadla. A dala mi to. Bola milá.

Takže som musel plánovať tak, aby som mal kde kúpiť zimné veci a potom ich mohol použiť po ceste  v Nórsku aj v Rusku.

DTJ: Kde sú tie veci teraz?

A: Na Taiwane. Ak pôjdem zas niekedy do zimy, zídu sa. Jamám rád zimu. Zažíval som ju ako dieťa každý rok.

 

 

DTJ: Čo je na Taiwancoch najprekvapivejšie?

A: To je dôvod, prečo som sem išiel žiť. Ľudia. Život vyzerá úplne inak, keď stretávaš ľudí, ktorí sú milí, ochotní a chcú ti pomôcť. Usmejú sa na teba, zamávajú ti. To je dôvod, kvôli ktorému som išiel na Taiwan.

(Objednávame sladké, vyberáme z menu dezerty.)

 

DTJ: A je to stále tak?

A: Mám také skúsenosti, že áno. Vždy keď ma niekto prišiel navštíviť, každý mal rovnaké skúsenosti ako ja.

DTJ: Sú tu ľudia takí dobrí, že ti nechýba domov?

A: Keď sa vrátim aj k tomu veku – moji rovesníci majú už doma rodiny, priateľky, svoje životy. Niekedy keď som aj bol na Slovensku moji rovesníci už majú tak plné životy, že sa nám ani nepodarí stretnúť keď som doma. Tak som si povedal, že asi je to v poriadku.

DTJ: Čo ti chýba zo Slovenska?

A: Pečivo a syry.

 

Tradin lo domorodch obyvateov z Orchideovho ostrovajpg

Tradičná loď domorodých obyvateľov z Orchideového ostrova



DTJ: Ako ti napadlo predávať fotky?

A: Jedna známa na Slovensku cestovala a chcela zarábať peniaze. Robila na uliciach bubliny. Tak som si povedal, že to tiež vyskúšam. Lebo niekedy sa mi na cestách stávalo, že som potreboval hotovosť. Napadlo mi skúsiť to tiež. Nakúpil som výbavu. Tam, kde bývam, som to na streche skúšal.

A jedného dňa som teda vzal kýblik plný odvahy a išiel som to skúsiť. Na pláž. Tam som to robil celý deň a nezarobil som ani dolár. Bol tam ale jeden pán, ktorý hral na gitare. On mi povedal – keď pôjdeš tam a tam na túto ulicu, tam je veľa turistov, tam možno niečo zarobíš.

 

Na druhý deň som tam šiel a začal som robiť v dave ľudí bubliny. Šlo to. Raz keď som tam takto bol a robil som bubliny sa pri mne zastavil jeden pán. Dali sme sa do reči. Pýtal sa ma čo robím. Odpovedal som. A on mi na to povedal, že raz niekde bol, a tam videl človeka predávať fotografie. Na ulici. Že prečo to nerobím aj ja, keď fotím.

A ja mu na to, že mi to nikdy nenapadlo, ale že to skúsim. Na ďalší týždeň som už na tú ulicu šiel so svojimi vytlačenými fotografiami. A odvtedy to cez víkend robím.

 

DTJ: Predávaš domácim alebo turistom?

A: Sú to turisti z Taiwanu a iných ázijských krajín. Belosi sa pri mne zastavia málokedy. A keď áno, tak sú to tiež turisti. V Európe je tento spôsob zárobku bežnejší. Tu v Ázii ani nie.

 

DTJ: Najhoršia spomienka z ciest?

A: Najhoršia je odtiaľto, z Taiwanu. Pár mesiacov po tom, ako som sa sem prisťahoval, tu bolo silné zemetrasenie. V noci som sa zobudil na to, ako sa mi prevracajú skrine v izbe. Ale asi 2 km od nášho ubytovania spadla taká istá bytovka, v akej sme bývali my. Zahynulo tam takmer 200 ľudí.

Potom, keď sme tam išli, a videl som torzo tej budovy, bagre, záchranárske práce a vedľa toho sedeli na zemi ľudia a čakali, či záchranári z trosiek vytiahnu ich rodinných príslušníkov. To ticho a tá atmosféra, ktorá tam bola. Ja som nevedel dýchať. Odvtedy sa bojím zemetrasení.

DTJ: Sú tu zemetrasenia často?

A: Tu sú viac než často. Priemerne 1-2 denne. Viac než 90% z nich necítiš. Ale keď ich cítim, vždy sa bojím.

 

DTJ: Sú tu aj hurikány?

A: Hurikány nie ale tajfúny.

DTJ: To je aký rozdiel?

A: Hurikán je nad pevninou a tajfún nad oceánom. Je tu tajfúnová sezóna. Od mája do októbra. Každý rok príde iné množstvo tajfúnov. Hurikán je menší ako tajfún.

Tajfúny prichádzajú z východu od oceánu. Osídlená časť na ktorej žijeme je západná časť ostrova. Veľkú časť sily tajfúnu utlmia hory, ktoré po ceste z východnej strany tajfún stretne. Na tajfún sa dá, na rozdiel od zemetrasenia, pripraviť. 5 dní pred príchodom to ohlásia v správach, ty sa zásobíš, zabedníš sa doma, nakúpiš sviečky a dúfaš, že to prejde bez tragédie.

 


Najviu kriminalitu na ostrove robia prve opicejpg   


 

DTJ: Čo bol zatiaľ najlepší nečakaný zážitok, ktorý sa ti počas cestovania stal?

A: Tých je veľa. Ale relatívne čerstvý zážitok a jeden z tých úžasných bol, keď som stroskotal.

Mieril som na jeden ostrov v Tichom oceáne a vystúpil som na inom. Na takom, kam chodí jedna loď raz za sedem dní. Takže som tam čakal týždeň. Na tú loď, ktorá ma zoberie tam, kam som chcel pôvodne ísť. Teda, len ak budú dobré poveternostné podmienky.

Ten ostrov, na ktorom som vystúpil – alebo stroskotal, ako to ja nadnesene volám – tam žije 260 ľudí. Nemajú elektrinu, obchody, hotel, nič. Len 260 obyvateľov. To bolo fantastické. 


Keď som si to uvedomil, cítil som sa ako najväčší idiot na svete – veď ako si môžeš pomýliť ostrov. Ale keď som odchádzal tak som si myslel, že som najväčší idiot na svete, že odtiaľ odchádzam.


Za tých 7 dní som tam zažil úplne iný svet. Ľudia, život. To si odnesieš na celý život.

 

DTJ: Keď tam nebol hotel, kde si spal?

A: V prístave. Prístav, to boli také 4 rozbité betóny. Vedľa nich bolo zdravotné stredisko. V ňom nebol nikto, lebo nikto nebol chorý. Bolo tam jedno lôžko. Tam ma uložili, že tam môžem počkať, kým príde ďalšia loď. Na tom ostrove žila jedna zdravotná sestra. A ona vedela aj po anglicky. Takže mi povedala veľa o ostrove, o krajine.

Tak som im aj ja povedal o mojom „ostrove.“

Lebo oni keď sa ma pýtali na Slovensko pýtali sa – ako ďaleko je tvoj ostrov? Koľko ľudí žije na tvojom ostrove? Lebo väčšina z nich Tongu nikdy neopustila. Žijú tam celý život. Takže každý pre nich má svoj domovský „ostrov“. To bolo pre mňa zaujímavé.

DTJ: A keď si povedal, že 5 miliónov?

A: To si nevedeli ani predstaviť. Híkali, že ako strašne veľa ľudí žije na mojom ostrove.


DTJ: Najčítanejšie články z tvojho webu sú z ktorej krajiny?

A: Z tej, čo vydala tvoj pas.

DTJ: Vážne?

A: Naozaj. Tri najčítanejšie články za históriu môjho webu mám o Slovensku. Prejdem celý svet a najviac ľudia čítajú o Slovensku.


DTJ: Prečo máš v logu kolibríka?

A: Lebo je to môj obľúbený vták.

DTJ: Chápem, je magický. Videla som ho ale na živo len raz. Na Kube. Ty si kde videl kolibríka?

A: Na viacerých miestach. Vo Venezuele, v Peru, Brazílii. Kolibrík a rybárik. To sú moje obľúbené vtáky. Ale kolibrík viac. V púšti Nazca v južnej Amerike v Peru, na planine, tam sú tie obrovské znaky a doposiaľ nebolo objasnené, prečo sú tam. Jeden z nich je aj kolibrík.

 


Thailand BKKjpg

   Thajsko, Bangkok



Náš rozhovor pokračoval ešte niekoľko dní

Radšej by sa vrátil do Bergama ako do Milána. V Európe jednoznačne Sevilla. Tá je preňho jedno z najkrajších miest na svete. Kjóto je poklad Ázie, Sevilla v Európe. V južnej Amerike nevie vybrať, Peru, Bolívia. V severnej Amerike bol len 12 hodín a to v New Yorku. Rád by sa tam vrátil. Zatiaľ sa mu to nepodarilo.

 

 

Keď som odchádzala z Tainanu od Aleša, bola sobota

Ráno sme išli na tú ulicu, kde predáva fotky. Rozložil obrázky a pustil sa do práce. Ja som sa doobeda prechádzala po trhovisku. Pomedzi chrámy, sochy bohov, stánky so smradľavým tofu a fontány. Poobede už bol čas ísť.

Zobrala som si batoh, objala som ho a išla som smerom k stanovisku taxíkov. S týmto človekom som mala možnosť stráviť posledných 10 dní pred tým, než sa zavrel svet. Sadla som do taxíku, smer stanica. Tam ma čakal vlak do hlavného mesta Taipei. Plakala som. Za tých 10 rokov sme sa možno stretli štyrikrát.


Posledný, ten štvrtý, mi ukázal krajinu, ktorá je posledných pár rokov jeho domovom. Mala som možnosť spoznať úžasného človeka s obrovským srdcom. Stráviť s nim niekoľko dní v krajine, kde je more a nekonečno dobrých ľudí.

Viem, že my sa možno už nikdy ani na viac ako pár hodín nestretneme. Je to obrovský dar mať takéhoto človeka v živote. Ale ktovie, možno ten New York, ten máme v pláne ešte obaja:)


Svetovú karanténu a nemožnosť cestovania prežíva v bezpečí. Na ostrove Taiwan mali nedávno celých 200 dní bez nového prípadu. Cestovať je však teraz nemožné.


Ďakujem ti, že si mi stihol ukázať „tvoju“ krajinu ešte kým sa to celé zavrelo. A prajem ti, aby sa hranice otvorili a hneď keď sa bude dať sa vrátiť do cestovateľského tempa.

 

Na Taiwane, v malom meste na juhozápade ostrova, v meste Tainan, žije jeden chlapec z Kysúc. Aleš Tvrdý, Photo and Traveling. Je to bystrý a skvelý chlap. Miluje cestovanie a robí krásne fotky.

Ďakujem ti. Za všetko. A do skorého videnia.

 

Dobré to je.