Karanténa, deň milión

 

Povinná karanténa skončila. Nastúpila som na nekonečnú, ale s možnosťou ísť raz za čas do obchodu. Bola prvá vychádzka. Sama, opatrne a nie medzi ľudí. Dobre sme.

 

Vieš, ako sme si prešli tými štádiami?

Že najskôr sme chceli všetky informácie, potom sme búrlivo vyvracali hoaxy, zháňali rúška, potom už len raz za deň pozrieš správy, potom už len večer jedna správa – počet testovaných verzus počet nakazených – a teraz už si tam, že ani toto nechceš vidieť. Proste už je toho veľa. Už nevládzeš.

Dajte mi prosím niekto vedieť, keď už sa bude môcť ísť von, lebo vypla som noviny.

Úplne.

 

  IMG_9259_ajpg  



Som malá ryba na to, aby som robila akékoľvek závery. 

Naozaj neviem, či sme to potrebovali. Neviem, či sme si to zaslúžili. Ani neviem, či nás to má niečo naučiť. Neviem, čo by nás toto tak mohlo naučiť. Proste sa stalo. Myslím, že je v poriadku, nič z tohto nevedieť. Možno to uvidíme až o pár rokov. Možno ani vtedy nie. Neviem. 

Je v poriadku nevedieť. Nič si o tom nemyslím.

Ale je zvláštne, ako veľmi človek potrebuje dať veciam zmysel. Aj tomuto.

 


U mňa teda počas posledného obdobia prišlo k zásadným zisteniam. Nemajú zmysel, ale mňa pobavili. Tu sú:

Rúško, keď máš pod nim rúž, je rúžko.

Niekedy sa vyobliekam na balkón, ako keby som išla von.

Tak celkovo, tento inštitút “vychystania sa” – dobre zvykne výjsť. Napríklad. Keď sa ráno oblečiem “do roboty” – aj keď budem za PC sedieť doma, pomôže to. Pomôže to napríklad v tom, že si cez deň nezdriemnem, keď idem náhodou okolo gauča:D V kostýme si fakt neľahneš, to je proste podvedomie.


Ráno si dám “do práce” aj parfém.

Niekedy si cez deň zdriemnem, aby som nejedla.

Ryža s karičkou? Dobré jedlo!

Raz bola aj takáto večera: pomaranče a rum.

 

Vedeli ste, že sójová omáčka s maslom sa nedá zmiešať?

Ale spoj si tie chute, aký dobrý nápad som mala, že? Pointa je, že nejde to zmiešať. Má to úplne iné skupenstvá. Aj keď to zohreješ, stále sa to nespojí a ostane to oddelené.

 

Keď je vykúpený všade online všetok C-vitamín, kúpiš si Pharmaton Geriavit. Lebo je to jediné dostupné niečo, čo má C.

Online je vykúpený aj L-karnitín. Z tejto karantény všetci výjdu vysekaní. Len ja nemám karnitín, no:D Ale s tým sa naozaj dá žiť.

 

Ešte som zistila, že aj keď si len doma a zbehneš občas po kuriéra, nenormálne veľa povrchov sa dotýkaš za deň.

Naozaj si podstivo dezinfikujem kľúče. 

Naozaj nechápem, prečo som to doteraz nikdy nerobila.

Stále sa ti môže stať, že celý deň sedíš doma na zadku a kuriér ťa nezastihne. Naozaj.



IMG_9326_ajpg


Konečne si dôsledne umývam zuby celých 3 a pol minúty a sústredím sa na dodržiavanie 45 stupňového uhla.

Masky – na vlasy, na tvár, na ruky – na všetko je čas.

Filmy: pozrela som za celý čas jeden, mala som chuť na tú hudbu čo je v ňom. Karanténa prebehla s hudbou, aj tie ďalšie dni. Tento jeden film za celý čas, nula častí nula seriálov. Zatiaľ.

Hudba ide nonstop.

Chýba mi môj obľúbený sprchový olej a naozaj kvalitný šampón. Ale dá sa s tým žiť.


Carrie Bradshaw v jednej z častí seriálu Sex v meste povedala: "Niekedy som si namiesto večere kúpila Vogue. Cítila som, že ma zasýti viac." 

Už asi viem, ako to myslela.

 

Bola som v blízkom Lidli. 

Oni tam vždy boli strašne super milí tí predajcovia za pokladňami a aj v uličkách. Ale teraz ešte aj tí ľudia – zákazníci - sa k nim chovali krajšie. Pozorovala som, koľkí z nich im po nákupe poďakovali. Aj toho SBSkára, čo stojí pri dverách, pri odchode väčšina pozdravila. Ostalo mi z toho dobre. Úprimne dúfam, že toto nám ostane. Tá úcta k ľuďom v službách.


Naozaj si myslím, že by nás po tých 14 dňoch karantény bez prípravy nemali púšťať do interakcie s inými. 

Mne sa vám v komunikácii dejú také zvláštne situácie, ktoré nepoznám. Normálne sa počúvam, ako niečo hovorím a v hlave si vravím: Počuješ sa? A v hlave si odpovedám: Počujem. Tak si vravím: Zastav to. Ale hlas pokračuje a vraví ďalej tie veci nahlas. Potom dohovorím a nahlas poviem: Myslím, že som si práve zničila život:D

Viete, že tú kariéru buduješ roky. A potom po dvoch týždňoch izolácie…, nechaj tak.

 

Trochu hlúpnem a zmenšuje sa mi slovná zásoba.


Alebo ešte takéto sa mi stáva:

Poviem niečo počas toho skupinového online rozhovoru. Pýtam sa že: “Čo vy na to?” A tam je ticho. Počkám. Stále je ticho. Tak vravím ďalej: “Dobré to je? Či zlé? Čo na to hovoríte? Dáva vám to zmysel? Som dlho v izolácií? Potrebujem objať.”

Viete, čo myslím? Takéto:D

 

 

Riešila som už aj odrastené nechty a vlasy, lebo ako budem vyzerať keď /ak raz vyjdem von. 

Kamarát mi na to povedal: “Aj my vyjdeme z karantény. Po mesiaci uvidíme ženu. Všetky budete nádherné.”

Trochu ma to upokojilo. Zlatý.

 


IMG_9402_ajpg



Mám sa chvíľami ťažko a neviem ako s tým.

To nie je hanba priznať. Každý zvláda, ako vie. Tak vám skúsim len napísať, ako to je u mňa. Lebo vám do hláv nevidím. Možno to máme podobne. Neviem. Možno vôbec.

Rozmýšľam o tom, koľko stresu som zažila v tom poslednom období a ako veľmi zbytočný bol. Posledné dni na Taiwane: “Keď sa dostanem domov, už bude dobre…”

Posledné dni karantény: “Keď skončí toto, pojdem sa trochu prejsť a bude na chvíľu dobre…”

 

Také zvláštne myslenie, nie?

Čakanie na piatok, na víkend, na dovolenku, na docestovanie na SR, na koniec karantény, na nový rok, na leto, na jar, na prechádzku, na neviemčo… Prečo? Že keď toto prejde, tak potom bude dobre. Lenže stále je niečo, čo si tam vložíme medzi aktuálny stav a to “dobre”. Takže nikdy nie je “dobre”.

Teraz mám že ”Keď toto skončí tak…”

Neviem úplne, či si tým my nerobíme zle.

 

Toto je asi nová realita.

Toto možno nikdy neskončí. A možno práve naopak – všetko bude úplne rovnaké ako dovtedy? Nikto nevie. Ale čakáme na to. 

Možno to, čo je za tým “tak…” – by sme mali urobiť hneď. Nevieme, kedy toto skončí. Možno nikdy. Aj keď toto skončí, vonku bude asi iný svet. Možno tretina, možno viac miest, kam si chodil na kávičku, už nebude existovať. Možno budeš v kaviarni držať dva metre odstup aj od priateľov. Lebo nebudeme vedieť, že ako a čo.


Možno – a toto podľa tej ázie vyzerá, že áno – možno tie rúška ostanú už navždy.

Možno už nikdy neuvidíme úsmev cudzieho človeka na ulici, len oči. Ústa nie.

A to nehovorím vôbec ako tragéd. Len si myslím, že si môžem ublížiť, ak na to budem čakať. Že si blížim tým, že čakám na to, čo sme poznali predtým a vravím si:  “Keď toto skončí..”

Možno je lepšie proste sa už tak trochu zmierovať s tým, že toto je nový dnešok.



Veď áno, raz nás asi pustia von, raz možno tie kaviarne otvoria.

Len myslieť si, že tam vojdeme a všetko bude ako predtým, nám môže spôsobiť sklamanie. Na ktoré budeme čakať mesiace. To čakanie je podľa mňa to, čo ma robí nespokojnou. 

Lebo čakať na to, že "keď toto skončí..." ale zároveň to nemôcť nijako ovplyvniť (samozrejme teda okrem dodržiavania opatrení, o tom nie je diskusia). A ešte k tomu ani netušiť, že kedy približne by to mohlo byť...

Neviem, či si toto chcem robiť. 

Tak sa snažím nečakať na tento "zázrak".

 

 

IMG_9614_ajpg

 

 

Raz som išla s jedným kolegom do Tesca nakupovať (cítiš, aká sci-fi veta?:D) Lebo kolegyňa mala narodeniny, vybehli sme cez obed pre nejakú fľašu a bonboniéru.

Boli sme v Tesco Lamač. Šli sme z parkoviska hore. Stojíme na tom eskalátore a on mi vraví: 


“Vieš, toto som sa ja naučil. Že my si stále hovoríme “Ešte toto dosiahnem a potom už budem v klídku. Ešte toto, a potom už bude dobre. Ešte toto sa stane a potom už budem v kľude…

Lenže, v skutočnosti, ty si tam vždy niečo pridáš, že “ešte toto”.

V skutočnosti to je úplne naopak. My to všetci robíme zle. Lebo tie veci vonku aj tak neovplyvníme. Ale chápeš, že si myslíme, že áno? V skutočnosti musíš najskôr byť v kľude – a potom, ako dôsledok toho, všetko bude dobré. Čokoľvek príde.”


On je tak celkovo dosť múdry. Často na tento rozhovor myslím.


 

Kým sme zdraví a naši najbližší tiež, sme dobre. 

Skúšam sa s tým zmieriť a nepodmieňovať svoj život teraz čakaním na to, ako a kedy toto “raz skončí”. Lebo to naozaj nevieme. To nie je pesimizmus, to je snaha o pravý opak.

Lebo aj keď to raz už všetko pootvárajú a pustia nás von, väčšina vecí bude možno inak. A aj tak to neovplyvníme. Aby sme sa vyhli nejakému sklamaniu alebo tak. Nečakali na to, čo nebude. A neublížili si.

 

Vyšla som dnes ráno s kávou na balkón. 

Slnko mi zasvietilo do očí tak, že som musela celý čas žmúriť. Bolo to chvíľu celé dobre. Úplne ako vždy, keď žmúriš, lebo ti slnko svieti do očí, keď piješ kávu. Milá chvíľa. Stále rovnaká.

Dobré to je.

 

Moja švagriná sa včera ráno, v deň izolácie asi stodvadsať, opýtala pri raňajkách netere, že čo bude dnes robiť. Odpovedala bez váhania: 

“Tancovať a spievať a skákať.”

That´s the spirit!

Nikoho prítomného nešetrila. A na nič nečakala.

 

Držte sa. Zvládneme to.