Keď sa ti deje život, väčšinou nemáš čas vypisovať. Ani najbližším

 

„A ešte máš ten blog?“ opýtala sa ma medzi rečou.

„Hej, teraz sú prázdniny.“

„Prázdniny? Letné?“


Pozriem z okna na tú hnusnú sychravú smršť, pozriem na moje vianočné svetielka, ktoré som už nainštalovala v kuchyni, a v hlave si vravím: To sa nám nejako tieto letné prázdniny natiahli.


Už je čas.

 

Santorini Monolithos Beach 2JPG



Je to pravda


Pôvodný plán bol napísať vám hneď po dovolenke. Dokonca možno ešte z dovolenky. Nakoniec som sa ale zhlboka nadýchla. Niekoľkokrát. A upokojila sa:D Nechala počítač doma a nebrala ho so sebou na cesty.

Bolo to správne rozhodnutie.

 


Sama na dovolenku


Do poslednej chvíle som neverila tomu, že sa to stane. Odlet mal byť deviateho. Povedala som si, že prvého zistím, aké sú pravidlá, farby krajín, karantény a všetko okolo. 

Celé sa to zase začalo trochu zhoršovať, tak som zbytočne nechcela plánovať, tešiť sa a potom rušiť. Aj tak keď som to bookovala, počas najhoršej situácie a najväčších lockdownov, moja nádej, že sa to naozaj stane, bola niekde okolo desať percent.


Prišiel prvý september. 

Čítam internety. Zisťujem. Hľadám aktualizácie a s prekvapením dôjdem k záveru, že oni ma asi zaočkovanú v rámci Európy na ten ostrov naozaj pustia.

Vypísala som všetky on-line formuláre a potvrdenia a vyzerá, že do dvoch hodín, aj s kontaktovaním ubytovania a vybavením odvozu z letiska, som mala hotovo.

Bolo to jednoduchšie, než som čakala.

 

 


Rozmaznávajme sa


Pôvodný názov tohto odstavca bol „Staraj sa o seba“ – ale to sa dá prečítať aj s takou melódiou, že to znie ako „choď do kelu“. Potom som skúsila „Hýčkanie a opatera“ – ale to je celé také meh. Takže: Rozmaznávajme sa!

Po tom pekle, ktoré sme tu mali posledné dva roky si myslím, že by sme sa k sebe mali správať pekne. Aj navzájom, ale aj samé k sebe. Poňala som to preto takto.

Na letisko do Viedne som si objednala odvoz. 

Aj som si to zdôvodňovala bezpečnosťou, že aby som sa neviezla v autobusoch s cudzími ľuďmi o ktorých neviem ako a či sú opatrní. Ale myslím, že to bola len výhovorka. Myslím, že som sa chcela a potrebovala o seba pekne postarať.

 

Na letisko do Viedne som si objednala limuzínu.

To dnes nie je ani problém a ani až taký drahý špás, aby si to po dvoch rokoch raz nemohla urobiť. Vyzdvihli ma a pozor – šoférku mám ženu. To sa mi ešte nestalo. V taxíku a na krátke vzdialenosti áno, ale na dlhú cestu som ešte šoférku nezažila.

Teším sa z toho, povzdychnem si a sadám do toho krásneho auta.

Výlet začal dobre.

 


Santorini Fira Sunset 2JPG



Vystúpila som na Schwechate


Mali tam billboard s textom, niečo ako „sme radi, že ste späť.“

Tam som sa rozplakala prvýkrát. Držte si klobúky, na tomto výlete budeme plakať veľa. Našťastie – spoiler, ale tento sa vám zíde – budem furt revať dojatím alebo šťastím.

Také to bolo celé pekné.

A ja, odkedy viem plakať od šťastia, plačem od šťastia úplne bez hanby a všade a vždy keď sa mi chce, lebo: „no a čo!“ alebo lebo: „veď práve!“

 

 

Dobroty


Po tom, ako prejdete cez bezpečnostnú kontrolu a tesne predtým, ako sa rozbehnete na konkrétny gejt, je na Viedenskom letisku, presne v tom uzle tam, reštaurácia Jamieho Olivera.


Tam som si dala vegetariánsku pizzu. A dobrý rum. 

Objednávala som si u pána, ktorý sa volal Juraj. Už som vám hovorila, že aký dobrý nápad to je, keď na letiskách a v lietadlách na tých menovkách majú aj vlajky – že akými jazykmi rozprávajú?

Pozerám Jurajovi počas anglického rozhovoru na hruď, plynulo prejdem do Slovenčiny, opýtam sa ho, či mu to nevadí. On že nie, že môžeme.

Pomohol mi vybrať rum.


Neviem, či si ešte pamätáte, ako chutí naozaj skvelá pizza. Lebo to trochu iné pizze si objednávame z donášky a trochu iné ti donesú v Ríme v trattorii úplne mimo turistického centra, v malom rodinnom podniku, kde už skoro ani nerozumejú po anglicky a sú tam len domáci.

Pamätáte si na to ešte?

 

Tak Jamie Oliver, on skoro takú dobrú pizzu robí. Nie je Talianska, ale je to naozaj veľká dobrota.

Juraj mi pomohol vybrať aj druhý rum.

Môžem ísť.



Počkaj veď, a čo ak tam budú mať naozaj len víno?


Aha, dobre že vravíš. Mala som len príručnú batožinu, takže som si nemohla zbaliť so sebou malú fľašu alkoholu, ktorú si predsa ako riadna Slovenka musím vziať so sebou na dovolenku.

Inak, neviem, prečo toto  máme. Že zober si alkohol "keby niečo."

Niektorí vravia, že do lietadla. Niektorí vravia, že to je prevencia. Že to si máš dať pred spaním „za jeden“, či čo. Niektorí vravia, že to je preto, aby si si na novom mieste spravil kamarátov.


Neviem, prečo to tak je. 

Myslím, že máme hlboko v kultúre proste zakorenený alkoholizmus. Ale v tejto chvíli je mi to jedno, že aký to má dôvod. Som rada, že som si spomenula.

V duty free obchode teda kúpim fľašu rumu, ktorú si do lietadla môžem vziať, lebo je v samostatnej taške označená obchodom, z ktorého pochádza a už som za kontrolou.

Teraz už naozaj môžem ísť.

 


Boardujeme


Na svete sú dva typy ľudí. Takí, ktorí sa do lietadla obliekajú už do cieľovej destinácie a takí, ktorí sa obliekajú do lietadla. Tak sa ti môže stať, že v rade na boarding uvidíš vedľa seba dámu v klobúku s holým chrbtom v sandálkach a dámu v čiapke a páperovej bunde.

 

 

Santorini Fira view  beautifulJPG



Slzavé údolie


Áno, bolo to presne podľa očakávaní. Preplakala som skoro celý let.

Vojdeš do lietadla, odložíš hore ten kufor a sadneš si na miesto. Ale čo ťa tak môže rozplakať na tom, keď ti letúšik ukazuje, ako si máš zapnúť pás? Neviete niekto?

Ja som fakt pozerala na celý ten drill keď ti prednášajú a ukazujú ako sa zapneš a čo s maskou a išli mi počas toho slzy.


Úplne najviac to ale bolo, keď sa lietadlo odlepilo od zeme.

A ja nechcem byť patetická, ani si nemyslím, že mám nejakú povahu že vítr ve vlasech alebo tak. Neviem, či to až tak bytostne potrebujem. Ani som nikdy nerozmýšľala o tom, či to pre mňa nejako priamo súvisí s pojmom sloboda. Toto ma ale naozaj prekvapilo. 


Keď sa lietadlo odlepilo od zeme, ako keby som tam, na tej zemi na tom betóne a preč, nechala sto kíl zo svojich ramien. Ako keby som letela ja fyzicky.

Cítila som sa šťastná a dýchalo sa mi ľahko.


"Ladies and Gentlemen, this is your pilot speaking" – no revy ako svet. 

Šťastná som bola.

 

 

Už som zabudla, aké to je, keď vlietate do západu slnka


Zažili ste to niekedy? Ja naposledy, a to je až symbolické, keď som šla sama na dovolenku:D Vtedy, keď som letela sama na to Bali. Vtedy sme vlietali do západu slnka. A to je neuveriteľný pohľad. 

To je taký gýč, že si myslíš, že sa ti sníva.


Že to sa nedá aby dole bola žltá a oranžová, na bielych oblakoch ružový prach a hore takáto gýčová svietiaca modrá. Na výtvarke by mi učiteľka buchla po rukách so štetcom a povedala by: „To si kde videla takúto modrú na oblohe? Primiešaj tam trochu bielu a trochu tmavú, nemôžeš to nechať takéto, je to gýč jak bič.“


Ale prisahám. Západ slnka je hore nad oblakmi gýč jak bič. 

Tá gýčová svietiaca modrá potom pomaly tmavne, prach na oblakoch sa mení z ružového na modrý a sivý a ešte tmavne a potom zrazu všetko stmavne a je sivé a už je tma.

 

Also, vždy, keď použijem vo vete slovné spojenie „gýč jak bič“ – hneď si poviem „it´s Britney, Bitch.“ Lebo sa mi to rýmuje. Tak prepáčte, ale toto si teraz spievam. Lebo sa aj teším, že už jej zmenili toho poručníka (túto stredu, you go girl!) a možno to celé pre ňu dobre dopadne.

Odbočky, ktoré nesúvisia s témou. Chýbalo vám toto?:D


Dám vám sem fotku západu slnka z lietadla a úplne bez filtra sú všetky. To takéto naozaj je. 

Pozri:

 

IMG_3737PNG

 


Ladies and Gentlemen, welcome to Santorini


Naozaj sa to stalo. Na letisku ma vyzdvihol dohodnutý odvoz. Šoférka. Úplne girlpower výlet toto bude. Šoférka na letisko, šoférka z letiska, dobre som. 

Nabudúce vám poviem, že či tá fľaša rumu fungovala, kde som bývala, a čo som videla. 


To je super, že sme toto leto mohli niekam ísť. 

Dúfam, že ste si to užili aspoň tak ako ja a teším sa, že si to tu spolu takto povieme. Trochu sa túto jeseň spolu pozrieme zo začiatku na Santorini. Môže byť? 



Keď sa Ti deje život, väčšinou nemáš čas vypisovať. Ani najbližším.

Všetko išlo rýchlo, leto prešlo ani neviem ako, postupne inštalujem svetielka. Toto leto som nepísala nič. Úplne som vypla. Myslím, že som nepísala ani statusy na fejzbúk:D Keby sa ma táto žena a ešte niekoľko z vás neopýtalo, kedy skončia prázdniny, neviem, či by tento článok vznikol už teraz alebo až na Vianoce.


Dá sa žiť bez písania? Dá.

Ale skúsim to zase s nim. Baví ma to. Chýbalo mi. Možno som to cez prázdniny aj trochu zabudla. Naučím sa, sľubujem. Ďakujem, že ma trochu kopete do zadku. Som tiež len človek. Chýbali ste mi:)


Vitajte v sezóne 21/22.  Pekný týždeň vám prajem.

 

Dobré to je